Meditácia na 30.01.2014
Meditácia Ľubomíra Stančeka
Štvrtok 3. týždňa v Cezročnom období | Mk 4,21-25
Ježiš povedal zástupu: „Vari je lampa na to, aby ju postavili pod mericu alebo pod posteľ? A nie na to, aby ju postavili na svietnik? Lebo nič nie je skryté, čo by sa nemalo vyjaviť, ani utajené, čo by sa nemalo dostať na verejnosť. Kto má uši na počúvanie, nech počúva!" Ďalej im povedal: „Dávajte pozor na to, čo počúvate! Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám, ba ešte sa vám pridá. Lebo kto má, tomu sa pridá, a kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má."
Bez strachu. Ježiš učí - kto v neho verí a žije s ním, nemusí sa ničoho báť.
Čo je najmocnejšou hnacou silou v živote dnešného človeka?" 98% opýtaných odpovedalo, že je to strach.
Ježiš hovorí: „Dávajte pozor na to, čo počúvate" (Mk 4,24)!
Nový zákon povzbudzuje všetkých, aby nemali strach. Zachariáša, ktorý prináša obetu v chráme, oslovuje anjel: „Neboj sa" (Lk 1,13). Panna Mária sa zachovala ináč ako Zachariáš, keď jej anjel oznámil, že bude matkou Božieho Syna. Aj jej anjel povedal: „Neboj sa Mária" (Lk 1,30)! Keď vo sne anjel oznamuje Jozefovi, že dieťa ktoré počala jeho snúbenica, je Boží Syn, anjel pripomenie: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa!" (Mt 1,20). A či pastierom na betlehemských nivách anjeli nepovedali: „Nebojte sa" (Lk 2,10)!?
Strach má človek vo svojej krvi od narodenia až po smrť, ako následok dedičného hriechu. Čo všetko je motívom strachu. Prečo je toľko strachu v našom živote, keď veríme v Boha? Koľko rôznych slov vyjadruje tento náš stav: strach, bojazlivosť, obava, hrôza, poplach, des, panika, hrôza, neistota, nepokoj, ohrozenie, zdesenie, chvenie, trasenie sa a koľké iné pomenovania stavu duše i tela sú, keď nesprávne pristupujeme k svojmu Bohu.
„Nebojte sa!", tieto Kristove slová si máme uvedomiť všetci, čo sme uverili Kristovi. Nesmieme sa dať tak rýchlo zastrašiť, pretože strach znepríjemňuje a sťažuje náš život. Ničí a robí z nás i otrokov - strach, keď si zakladáme na tom, čo si o nás ľudia myslia, čo o nás hovoria, píšu, ako sa ku nám správajú. Nesmieme sa hanbiť za svoje kresťanstvo. Keď verne stojíme pri Kristovi, On sám sa postará o nás. Byť verný Kristovi aj v ťažkostiach, nepríjemných veciach, vyznať Krista aj pred tými, ktorí nemajú najlepší vzťah k Bohu, viere, Cirkvi, kresťanstvu, pápežovi, prináša rýchlo pokoj, radosť, spokojnosť...
Je krásne, pre nás užitočné a správne, keď na prvé miesto kladieme Boha. Čo Boh od nás žiada? Keď Bohu svojím správaním robíme radosť. Naša vernosť Božiemu slovu je záruka našej večnosti. Nesmieme ukryť svoje kresťanstvo pred niekým, že niekto má moc, postavenie, vzdelanie a podobne a neverí v Boha. Je správne, keď niekto povie a prípadne aj podľa toho žije, že v duši je kresťanom, ale navonok, v správaní sa chová tak, že to nedá najavo? Mnohí sa uspokojujú s tým, že stačí svoju vieru žiť v súkromí, kostole, ale už nie tam, kde plníme svoje povinnosti. Kto sa správa tak, že ukrýva svojho Boha do súkromia, ten nemá svojho Boha v srdci, nie je skutočným svedkom Krista. Pravý kresťan nemá dve tváre, dve srdcia, dva jazyky a nežije dva životy, verejný a súkromný, ale má jedného Boha, jednu Pravdu a to je Ježiš Kristus.
Dnes rovnako sú záväzné Kristove slová: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím otcom, ktorý je na nebesiach" (Mt 10,32-33). Či tieto slová potrebujú komentár? Nie! Amen.