Meditácia na dnes

Nanebovzatie Panny Márie | Lk 1, 39-56

V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ Mária hovorila: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja. Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno. Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo, ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.“ Mária zostala pri nej asi tri mesiace a potom sa vrátila domov.


Nanebovzatú Pannu Máriu sme zvykli vidieť obklopenú slnečnou žiarou na hlave s korunou a v ruke so žezlom. V novších zobrazeniach je bez týchto atribútov. Kto bol v Benátkach, spomenie si na oltár kostola Santa Maria Gloriosa dei Frari, kde je obraz od Assumpta Tiziana Vecelliho (1477-1576, obraz maľoval v rokoch 1516-1518). Podobných obrazov je aj v našom okolí viac. Obrazy obracajú našu myseľ k tej, ktorá o sebe povedala: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom spasiteľovi“ (Lk 1,46-47). Veríme, že naša spása je v Kristovi a tak právom s vierou pozeráme k jeho počatiu, vteleniu a narodeniu, kedy sa Boh - Logos stáva človekom. Tá, ktorá umožnila, aby sa človek stal Božím synom, je naša Bohorodička a vždy panna, Panna Mária, ktorá porodila samotného Boha. Toto tajomstvo, keď galilejská žena sa stala Matkou Božou, má pokračovanie a pripomíname si ho dnes.

Keď sa Boh rozhodol stvoriť svet, koná sa to stvoriteľským príkazom „Buď“ (Gn 1,3;6;14)! Keď sa Boh rozhodne svet zachrániť, dáva príležitosť ľudstvu v zastúpení v tej chvíli Pannou Máriou, ktorá svojím: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38), je akoby zavŕšením Božieho „buď“ pri stvorení. Pokora Panny Márie robí ju “najpodobnejšou“ Bohu. Úcta k Panne Márii nie je folklór či produkt sentimentalizmu, ako to občas počuť. Sama Panna Mária vo svojom chválospeve hovorí: „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“ (Lk 1,48). A z úst archanjela Gabriela počuť slová: „Zdravas, milosti plná, Pán s tebou“ (Lk 1,28).lubomir_stancek_dc.jpgJe namieste náležitá úcta k Panne Márii. Je pravdou, že nemáme ani jednu správu o konci jej pozemského života, ktorú by bolo možné považovať za historicky overenú. Rôzne zjavenia patria do inej oblasti, nie však do historických faktov. Už v 5. storočí učený Epifanius hovorí, že Panna Mária mohla po nanebovstúpení Pána Ježiša zomrieť i byť umučená, ale už vtedy hovorí, že oddávna je medzi kresťanmi tradícia a presvedčenie, že sa Panny Márie nedotkol prvý hriech prarodičov, a preto musela byť ušetrená i od niektorých následkov tohto hriechu, ako sú choroba, staroba a smrť. To bolo staré presvedčenie, ale veriacich to nezaväzovalo k tomu, aby to verili, pretože ich k tomu nezaväzovala vieroučná definícia, dogma. Už sv. Ambróz a sv. Augustín vyslovili, že Panna Mária sa počala ináč ako ostatní ľudia. Vieme, že až v roku 1854 pápež Pius IX. vyhlásil dogmu o nepoškvrnenom počatí Panny Márie.

Na mnohých starých vyobrazeniach zo života Pána Ježiša a tiež zo života prvotnej Cirkvi vidíme Pannu Máriu ako mladú, sviežu, aká bola pri narodení Pána Ježiša. Akoby pre ňu nejestvovalo starnutie. Pravda, chápeme to ako predstavu umelcov a neberieme to doslova, pretože umelci chceli pretlmočiť do výtvarného jazyka istú teologickú výpoveď. Medzi vrcholné diela tohto zamerania bezpochyby patrí aj mramorová pieta Michelangela Buonarottiho (1475-1564), ktorú obdivujeme v Bazilike sv. Petra v Ríme.

Už v 6. storočí máme správu o podivnej smrti Panny Márie z úst zbožných mníchov, čo svätopisci nikdy nezaznamenali. Podľa starej tradície Panna Mária zomrela, ale po smrti bola vzkriesená, podľa iných bolo jej mŕtve telo anjelmi prenesené do pozemského raja. Mária sa tak stala novou Evou. Takto o tom píše na východe Joann zo Solúna (610-649), Ján z Damašku či Andrej z Kréty. Tak na východe už v 6. storočí je sviatok Zosnutia Panny Márie jedným z dvanástich hlavných sviatkov. Z tej doby sa zachovali správy, že zobrazenie usnutia Panny Márie bolo v kostoloch veľmi rozšírené. Na západe zobrazenie usnutia Panny Márie sa rozšírilo v stredoveku. Deň smrti Panny Márie bol stanovený na 15. august, pretože ešte pred Efezským koncilom r. 431, kedy dali Panne Márii titul Bohorodička, bol tento sviatok známy. V Knihe múdrosti čítame: „Závisťou diabla však prišla na svet smrť, skúsia ho tí, čo sú korisťou jeho“ (Múd 2,24). Smrť okúsia len tí, ktorí patrili svetu, a tak niet divu, že už starý liturgický text o Panne Márii píše, že bola vzatá na nebesia. Dlhú históriu tohto sviatku ukončil pápež Pius XII. konštitúciou Munificentissimus Deus z 1. novembra 1950, ktorý vyhlásil za článok viery učenie o nanebovzatí Panny Márie. Je potrebné povedať, že obsah náuky treba chápať predovšetkým teologicky, nie iba fundamentalisticky. (podľa Kat. týdeníka č. 32, 11. 8. 1966, s. 7) Nanebovzatie Panny Márie je teda článok našej viery. Amen.

facebook_like_logo.jpg | H O M Í L I E