evanjelizacia.eu.png

2. TEOLOGICKÉ VÝCHODISKO VYCHÁDZAJÚCE Z UČENIA DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU A PÁPEŽSKÝCH DOKUMENTOV

Evanjelizácia sa v dejinách ľudstva uskutočňuje vždy novým spôsobom a v rôznych premenlivých podobách. Po Druhom vatikánskom koncile sa zmenou chápania naskytli nové pohľady na hierarchiu, liturgiu, ekumenizmus a najmä na celkovú novú evanjelizáciu, čo u niektorých ľudí vyvolalo problémy s ich prijatím. Túto situáciu a prevedené zmeny si stručne predstavíme, nakoľko sú i v súčasnosti stále aktuálne  a týkajú sa aj nás. Základom pre našu prácu sú dokumenty Vatikánu, týkajúce sa evanjelizácie a jej novosti pod vplyvom Koncilu, ktorý je vo všeobecnosti označovaný za Koncil misionársky.

evanjelizacia.eu.png 

 

2.1 Druhý vatikánsky koncil a situácia v Katolíckej cirkvi

Pre začiatok si pripomeňme niekoľko základných a dôležitých faktov o evanjelizácii Katolíckej cirkvi, ktoré potrebujeme poznať, nakoľko výrazne ovplyvňujú celkovú novú evanjelizáciu. Katolícka cirkev založená Ježišom Kristom je dejinnými nánosmi pošpinená a ľuďmi poškvrnená. Jej skutočné fakty minulosti, s kombináciou božskej dimenzie v nej, majú človeku pripomínať myšlienku na rozlišovanie ľudského a božského prvku, avšak nie na jeho oddelenie. Jej ústredná kristocentrickosť spočíva vo vtelení Slova, ktoré vstúpilo do ľudských dejín, aby ľudstvo formovalo a priviedlo k pravým hodnotám a spáse. Ježiš Kristus založil Cirkev ako Boží ľud, ktorý vedie Duch Svätý, pod vplyvom ktorého ju ľudia spravujú. I keď ľudská slabosť z časti marí plán Boha, Duch Svätý, ktorý je jej zárukou svätosti a nezničiteľnosti, ju udržuje a nanovo utvára jej dynamiku svätosti, čo má priamy vplyv aj na jej evanjelizáciu. Každou transsubstanciáciou[1] Oltárnej sviatosti sa Cirkev znovu utvára. Preto Katolícku cirkev nemôžeme chápať ako statickú inštitúciu, ktorá sa len formálne udržiava, ale je to neustále pôsobiaca dynamika Ducha Svätého, ktorý ju stále nanovo oživuje a posväcuje. Tým jej dáva silu evanjelizovať v každej dobe a spoločnosti, nanovo vysvetľovať Božie slovo. Harmonickou spoluprácou biskupov, kňazov a božieho ľudu, prijímaním a uskutočňovaním svojho poslania, sa Katolícka cirkev snaží dosiahnuť finálny cieľ evanjelizácie - spásu všetkých duší.

Druhý vatikánsky koncil ako všeobecný ekumenický koncil, bol oficiálne zahájený dňa 11. októbra 1962  pápežom Jánom XXIII., ktorý dňa 3. júna 1963 zomrel.  Od dňa 21. júna 1963 pokračoval v tej istej línii a koncilových prácach novo zvolený pápež Pavol VI. Koncil sa niesol v myšlienke aggiornamento, čo znamená nielen prispôsobenie sa dobe, ale aj celkovú zmenu zmýšľania. Bol to najväčší Koncil počtom otcov a najbohatší množstvom argumentov; treba ho zarátať medzi najväčšie historické udalosti (i keď nie je len záležitosťou histórie) v Katolíckej cirkvi. Dňa 7. decembra 1965 pápež Pavol VI. Druhý vatikánsky koncil a jeho všeobecnú platnosť ukončil slovami: „Nech je neplatné a bez hodnoty od tejto chvíle všetko, čo by ohrozovalo tieto veci niekým alebo akoukoľvek autoritou, vedome alebo z nevedomosti.“[2] Priamym a jedným z jeho najaktívnejších účastníkov bol i Karol Wojtyla, neskôr zvolený za pápeža Jána Pavla II. a očitým svedkom koncilu bol i Joseph Ratzinger, terajší emeritný pápež Benedikt XVI.

Nové výzvy a súčasne zmeny Koncilu vyvolali u niektorých ľudí nadšenie a u iných krízu. Latinský jazyk pri bohoslužbách, ktorý bol považovaný za viditeľné znamenie celosvetovej jednoty, bol nahradený národným jazykom. Veriacim sa pripomenula pravá prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii, prostredníctvom transsubstanciácie. Nové reformy vyvolali v Cirkvi myšlienky ohrozenia tradičných hodnôt, ich spovrchnenie a tým aj spochybnenie. Otvorenosť pre ekumenizmus niektorí považovali za otvorenosť pre svetskosť a Katolícka cirkev tak stratila mnoho kňazov i veriacich, ktorí boli veľmi zneistení novým prístupom. Avšak otvorenie okien Cirkvi bolo nevyhnutné, keďže bolo otázne, nakoľko moderný človek chápe a prijíma tradičné spôsoby a podania učenia katolíckej náuky, ktorá bola doposiaľ pred svetom ohraničená. Prievan Ducha ponúkol Cirkvi novú evanjelizáciu, doposiaľ nepoznanú. Keďže mnohí veriaci a najmä zasvätení, sami vnímali takýto spôsob evanjelizácie ako novinku, neboli pripravení čeliť všetkým náporom sveta. A tak narastal pocit krízy. Boh sa strácal z priorít života ľudí, ktorí presadzovali sekularizmus, feminizmus a prírodné vedy. V Cirkvi sa vytvorila priepasť medzi tými, ktorí považovali Koncil za definitívne slovo a tými, ktorí od tohto času datujú nový začiatok jej obnovy. Jedni druhých obviňovali z odpadlíctva či zrady Cirkvi. Predstaviteľom skupiny, ktorá zastávala prísny tridentský postoj, bol biskup Marcel Lefebvre. I ako suspendovaný vysvätil v svojej línii štyristo päťdesiat kňazov. Ani pred svojou smrťou, už ako odpadlík Katolíckej cirkvi, sa nesnažil o zmierenie s Cirkvou.[3] Druhá línia, ktorá bola zapálená pre nový smer, sa snažila o oslabenie tradičných hodnôt v otázkach morálky. Podporovala otázky regulácie plodnosti, rozdávanie svätého prijímania rozvedeným a znovu zosobášeným, ako i vyššie postavenie ženy v Cirkvi a iné.  Tento nesúlad bol pre vtedajšieho pápeža Pavla VI. ťažkým, pre nájdenie správneho nového východiska situácie, aby novým spôsobom udržal riadenie Petrovej loďky. Koncil dal celkovo nový pohľad na mnohé usmernenia, ako ďalej uvažovať a konať, aby obnova Cirkvi i prostredníctvom novej evanjelizácie, získala na atraktivite charizmy Ducha.

Nová evanjelizácia popri histórii a analýze prostredia, zohľadňuje i dobové výzvy, ktoré prostredníctvom Ducha stále podnecujú, aby sa uskutočnilo Božie rozhodnutie. „Hlásaním evanjelia Cirkev privádza všetkých, čo ju počúvajú, k viere (...), pripravuje ich na krst (...), privteľuje ich ku Kristovi, aby v ňom rástli v láske, kým nedosiahnu plnosť.“[4] Evanjelium je pre Cirkev základom života, preto si apoštoli zvolili spolupracovníkov, aby po ich smrti v ohlasovaní pokračovali. Povinnosť evanjelizácie sa po Druhom vatikánskom koncile vzťahuje i na laikov, ktorí majú účasť na spasiteľnom poslaní Cirkvi; teda jednou zo základných línií učenia Koncilu je i svedectvo, ako základný prvok evanjelizácie. Hodnovernosť svedka hovorí o jeho ľudskej hodnote a zároveň o hodnote jeho skutkov, nakoľko sú v súlade s jeho slovom. Život svedka je akoby atestáciou, potvrdením až veľakrát zhmotnením jeho slova. Človek svojim svedectvom zjavuje vierohodnosť, celostnú vieru a lásku svedka.[5] Koncil taktiež apeloval i na ekumenické smerovanie Cirkvi, ktorá má nadviazať dialóg s ľuďmi, ktorí k nej patria, ale i s ľuďmi, ktorí do nej zatiaľ nepatria tak, aby pri týchto evanjelizačných rozhovoroch pravda a láska slúžili rozumu. Takáto otvorenosť Koncilu novej evanjelizácii vyžaduje zo strany evanjelizátorov pokoru, rozvážnosť, trpezlivosť, vyrovnaný postoj, nestrannosť, dobroprajnosť a dotýka sa kultúrnej oblasti, ktorá môže prispieť k porozumeniu, stretu či pomiešaní kultúr.

 

2.2 Hlavné dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu súvisiace s evanjelizáciou

Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu obsahujú štyri konštitúcie[6], deväť dekrétov[7] a tri deklarácie[8]. V tejto časti si stručne predstavíme len tie, ktoré pokladáme za najdôležitejšie pre novú evanjelizáciu. Konciloví otcovia aj takýmto spôsobom prispeli k cirkevnej tradícii a pre budúce generácie zanechali dedičstvo právd Katolíckej cirkvi. Obnovený pohľad na evanjelizáciu, ekumenizmus, techniku a vzťah k nim rozšírili nové obzory a polia evanjelizačného pôsobenia i v súčasnej dobe.

Lumen gentium je dogmatická konštitúcia o Cirkvi, v ktorej otcovia biskupi predstavili i zmenu hierarchickej štruktúry Cirkvi. Laici môžu byť rôznym spôsobom pozvaní bezprostrednejšie apoštolsky spolupracovať s hierarchiou. Boží ľud a v ňom každý laik, je dušou sveta a na základe darov, ktoré dostal, je zároveň svedkom a živým nástrojom poslania evanjelizácie samej Cirkvi. Na základe ich schopností, môže hierarchia prijať laikov do niektorých cirkevných funkcií s duchovným poslaním. Preto sa im má umožniť, aby aj oni, podľa svojich síl a požiadaviek doby, mali aktívnu účasť na spásonosnom diele Cirkvi.[9] Dokument ďalej opisuje tajomstvo Cirkvi a jej eschatologický charakter; stať venuje aj rehoľníkom a zvlášť našej Matke Panne Márii.

V dekréte o misijnej činnosti Cirkvi - Ad gentes nám Otcovia Druhého vatikánskeho koncilu pripomínajú veľkú dôležitosť misijnej činnosti, ktorá sa od pastorálnej činnosti líši, avšak obe veľmi úzko súvisia s misijným úsilím Cirkvi. „Misijná činnosť nie je nič iné a nič menšie ako zjavenie - čiže epifánia Božieho zámeru a jeho uskutočňovania vo svete a v jeho dejinách, v ktorých Boh prostredníctvom misií jasne uskutočňuje dejiny spásy.“[10] Evanjelizáciu opisujú ako zmenu zmýšľania a správania, kedy novoobrátený prechádza od starého človeka k novému a tak svojim príkladom má spolupracovať na zvestovaní evanjelia. Po Druhom vatikánskom koncile sa misionár „stal jedným zo spolupracovníkov diecézneho biskupa v spoločenstve kňazského kolégia zloženého tak z kňazov diecéznych, ako i rehoľných, domorodých, či cudzincov.“[11]  

Christus dominus - o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi je pastoračný dekrét, ktorý okrem Cirkvi, postavenia a úloh biskupov, kňazov, rehoľníkov a diecéznych spolupracovníkov poukazuje na katechézu, jej pravidlá, cieľ, úlohy a metódu. Výklad Božieho slova má byť prispôsobený chápavosti, životným potrebám a podmienkam evanjelizovaného tak, aby dal odpovede na ťažkosti a problémy, ktoré ho znepokojujú. Otvorenosť pre evanjelizačný dialóg vyžaduje vynikanie jasnosťou reči, poníženosťou, vľúdnosťou, patričnou obozretnosťou, ktorú má sprevádzať dôvera, ktorá zbližuje srdcia, a tak napomáha priateľstvu.[12]  Teda inak sa evanjelizujú deti, inak mládež a inak dospelí. Obsah katechézy má vychádzať zo Svätého písma, tradície, liturgie a Magistéria Cirkvi.

Konciloví otcovia prejavili vôľu angažovanosti laikov v Cirkvi. V dekréte o laickom apoštoláte - Apostolicam actuositatem vyzvali všetkých laikov k aktivitám podporujúcich rôzne formy apoštolátu, evanjelizácie a posväcovania, nakoľko sami majú spoluúčasť v spoluutváraní a obnovovaní kresťanského časového poriadku, ktorého súčasťou je rodina a hodnoty života. V dokumente podávajú vysvetlenie podstaty, povahy a rozmanitosti apoštolskej činnosti laikov, jej základné zásady a pastoračné smernice. Laický apoštolát spočíva hlavne v osobnom svedectve kresťanského života, ktoré je zároveň zrkadlom osobnej svätosti. Takýto verný obraz kresťanského života vytvára syntézu medzi Božím slovom a osobným životom, ktorý oslovuje, priťahuje a podnecuje k zmene zmýšľania.

Dekrét Inter mirifica - o spoločenských komunikačných prostriedkoch je výzvou pre Boží ľud, aby techniku podriadil službe ohlasovania evanjelia a takýmto spôsobom utváral   i formoval správnu verejnú mienku. Iniciatíva kresťanov má v médiách podporovať rozvoj osobnej formácie v kresťanskom duchu, čo je v prospech celej ľudskej spoločnosti. Všetci recipienti, mládež, rodičia i tvorcovia sú viazaní osobitnou povinnosťou správneho výberu, ktorý podporuje mravný zákon a nespôsobí duchovnú ujmu.[13] Cirkev má právo pôsobiť i v mediálnej oblasti, nakoľko tak koná v záujme spásy duší. Jednou z hlavných úloh podávania informácií prostredníctvom médií je, aby sprostredkované umenie a mravnosť uznali prvenstvo mravného poriadku.

Deklarácia o kresťanskej výchove - Gravissimum educationis je koncilový dokument, ktorý upozorňuje na význam, právo a cieľ prirodzenej mravnej výchovy, ktorá sa prelína s výchovou kresťanskou, kde hrá veľkú úlohu rodina, kresťanské spoločenstvo, rozličné typy katolíckych škôl, fakúlt a univerzít, ale i spoločnosť. Každé spoločenstvo má svojim spôsobom, podľa princípu subsidiarity, napomáhať morálnej výchove a zveľaďovaniu všeobecného dobra. Katechéza venuje najväčšiu pozornosť vyučovaniu Katechizmu a jej cieľom je podnietiť človeka ku kresťanskej dokonalosti posilňovaním viery, formáciou kresťanského života, ktorý sa upevňuje účasťou na liturgii.

 

2.3 Pokoncilové a pápežské dokumenty týkajúce sa evanjelizácie

Cesta ohlasovania evanjelia, ktorá sa vinie dejinami, na Druhom vatikánskom koncile posilnila a rozšírila svoje obzory o aktivity misionárov a laikov, čo prinieslo Cirkvi nový evanjelizačný zápal a elán. „Keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme  i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme“ (Sk 1,8). Vybrané pokoncilové a pápežské dokumenty poukazujú na ďalšie kroky Koncilu, ktorými sa nová evanjelizácia Cirkvi neustále formuje a prevádza do praxe, predovšetkým prostredníctvom katechézy.

Kongregácia pre klérus, na základe dekrétu pastorálnej služby biskupov, v roku 1972 vydala Všeobecné katechetické direktórium, ktoré v šiestich témach veľmi podrobne definuje povahu, cieľ, metódu a prax katechézy.

V roku 1975 pápež Pavol VI. vydal apoštolskú exhortáciu Evangelii nuntiandi - o ohlasovaní evanjelia v dnešnom svete, kde vysvetľuje, čo to znamená ohlasovať evanjelium, opisuje náplň evanjelia, poukazuje na metódy evanjelizácie a stať venuje aj pracovníkom a prijímateľom evanjelizácie. „Úloha ohlasovať evanjelium je milosť a vlastné povolanie Cirkvi a vyjadruje jej pravú povahu.“[14] A keďže Cirkev je predovšetkým misionárska, preto je evanjelizácia jej vlastnou úlohou. V závere poukazuje na Ducha evanjelizácie, ktorého nemožno nahradiť nijakým prostriedkom. Nakoniec sa s prosbou o pomoc obracia na Pannu Máriu, ktorá „žiari ako hviezda pri neustále sa obnovujúcej evanjelizácii.“[15]

Pápež Ján Pavol II. v roku 1979 vydal apoštolskú exhortáciu Catechesi tradendae - o katechéze v našej dobe. Opisuje v nej katechézu ako dôležitý prvok celého procesu evanjelizácie. Špecifickosť katechézy opisuje v jej dvoch cieľoch: napomôcť dozrievaniu počiatočnej viery a vychovávať prostredníctvom poznania osoby Ježiša Krista, čo je rozdiel od evanjelizácie, ktorej výsledkom je obrátenie.[16] V ďalších častiach približuje katechézu v pastoračnej a misionárskej činnosti, jej cesty, prostriedky a spôsoby. V roku 1983 predstavil nové vydanie Kódexu kánonického práva, ktorý označil za „kódex koncilu“, nakoľko v ňom môžeme rozoznať vplyv zásad koncilových dokumentov.  Namiesto pôvodných 2414 kánonov, má len 1752 kánonov. Zdôrazňuje v ňom, že na ohlasovanie evanjelia sa majú používať všetky dostupné prostriedky, ale predovšetkým vyzdvihol dôležitosť kázania a katechetickej výuky.[17] Povinnosť ohlasovať evanjelium majú najmä zasvätené osoby, ale i rodičia a vyučujúci. V roku 1988 vydal apoštolskú exhortáciu Christifieles laici, kde laikov vyzýva k angažovanosti na poli evanjelizácie vo svete. Laici majú kňazov v ich službe dopĺňať, nie nahrádzať. Vyzdvihuje absolútnu nutnosť individuálneho apoštolátu, ktorý má prameň v opravdivom kresťanskom živote     a ktorý sú povinní konať všetci laici každého postavenia.[18] V roku 1990 pápež Ján Pavol II. promulgoval Codex canonum Ecclesiarum Orientalium - právo katolíckych cirkví, ktoré od roku 395 patrili k Východorímskej ríši.[19] V roku 1985 vydal encykliku Slavorum apostoli - na pamiatku evanjelizačného diela svätého Cyrila a Metoda po jedenástich storočiach, kde Solúnskym bratom ďakuje za ľudský a duchovný rozvoj slovanských národov. O päť rokov neskôr sa vrátil k téme naliehavosti misijnej evanjelizácie a vydal encykliku Redemptoris missio - o trvalej platnosti misijného poslania.

Pastorálna inštrukcia Svätej stolice Aetatis novae zo dňa 22. februára 1992, tiež pripomína nevyhnutnosť evanjelizácie masmédií, ich pracovníkov, ako aj ich zapojenie do novej evanjelizácie. Snaží sa o dialóg, ktorý sa zameriava na vypracovanie mediálnej politiky. Komunikácia prostredníctvom médií je veľmi dôležitá, lebo spoločenské komunikačné prostriedky nielenže ovplyvňujú to, čo si ľudia o živote myslia, ale vo veľkej miere sa aj sama ľudská skúsenosť stala skúsenosťou sprostredkovanou médiami.[20]

Pápež Benedikt XVI. vo svojej postsynodálnej exhortácii Verbum domini zo dňa 30. septembra 2010, píše o Božom slove a angažovanosti Božieho ľudu vo svete, ktorého základným prvkom evanjelizácie má byť úsilie o spravodlivosť a premenu sveta, čo znamená silou evanjelia dosahovať a pretvárať kritériá spravodlivosti, stupnicu hodnôt, oblasti záujmov, línie myslenia, podnetné pramene a inšpirujúce vzory života ľudstva.[21] Evanjelizačné úsilie veriacich má preniknúť do virtuálneho sveta a využiť ho na evanjelizáciu a vytváranie zmysluplných vzťahov. Našu dobu nazval dobou nového počúvania Božieho slova a novej evanjelizácie. V tom istom roku vydal i apoštolský list motu proportio Ubicumque et semper, ktorým zriadil Pápežskú radu na podporu novej evanjelizácie, kde poukazuje na fakt, že „pri koreni každej evanjelizácii nie je ľudský plán na šírenie evanjelia, ale túžba podeliť sa o neoceniteľný dar, ktorý nám Boh dal tým, že nám umožnil podieľať sa na jeho živote.“[22] Medzi špecifické úlohy rady patrí aj prehĺbenie teologického a pastoračného významu novej evanjelizácie, podpora jej štúdia, ako aj oboznámenie s jej iniciatívami a používanie Katechizmu Katolíckej cirkvi aj moderných komunikačných prostriedkov ako nástrojov novej evanjelizácie. Od roku 2006 do roku 2013 napísal osem posolstiev k 40. - 47. svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov, v ktorých vyzýva veriacich, aby si osvojili médiá ako nástroj evanjelizácie a podriadili ich službe slova, nakoľko komunikačné prostriedky predstavujú nové priestory evanjelizácie, akoby otvorené dvere pre Pravdu, nové vzťahy a priateľstvá. Poukazuje na fakt, že digitálna éra predstavuje zároveň i výzvu na prehodnotenie spôsobov výchovy.

Pápež František vydal v roku 2013 apoštolskú exhortáciu Evangelii gaudium - o ohlasovaní evanjelia v súčasnom svete. V dokumente zdôrazňuje radosť, ktorá má sprevádzať evanjelizáciu snažiacu sa o neustály rast. Spomína tri oblasti riadnej pastorácie, ktoré sme už podrobnejšie spomenuli v prvej časti práce; sú nimi: ohlasovanie evanjelia praktizujúcim veriacim; pokrsteným, ktorí nežijú podľa evanjelia a napokon ľuďom, ktorí nepoznajú Ježiša Krista alebo ho odmietali.[23] Poukazuje na misionársku transformáciu Cirkvi, na vykročenie po ceste pastoračného a misijného obrátenia, na permanentný stav misie a výzvy evanjelizácie v súčasnom svete. Všetok Boží ľud sa má otvoriť pôsobeniu Ducha a svojim spôsobom evanjelizovať a to aj so zameraním na sociálny rozmer. Zvlášť vyzdvihol vzor Panny Márie ako Hviezdy novej evanjelizácie. V rokoch 2013 - 2015 vydal tri posolstvá k Svetovému dňu misií, kde zdôrazňuje radosť i napriek prekážkam, s ktorými sa stretáva evanjelizačné dielo; a v rokoch 2014 a 2015 posolstvá k 48. a 49. svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov. V týchto posolstvách na jednej strane upozorňuje na riziko digitálnej manipulácie, násilnej agresie a ignorovania reálneho blížneho, ale na druhej strane vyzýva, aby veriaci nemali strach sa stať občanmi digitálneho sveta,  ktorý je veľkou strhujúcou výzvou a „vyžaduje čerstvú energiu a novú predstavivosť, aby sme iným odovzdávali krásu Boha.“[24] V roku 2014 venoval príhovor aj migrantom a cestujúcim pod názvom Cirkev a Rómovia: hlásať evanjelium na perifériách.

 

2.4 Biskupské synody a ich výzvy k novej evanjelizácii

Pojem synoda je gréckeho pôvodu syn-hodos a znamená zhromaždenie biskupov na určitom území. Úlohou synody je posúdiť otázky týkajúce sa činnosti Cirkvi, radami poskytovať pomoc, „keď ide o neporušenosť a vzrast viery a mravov, dodržiavanie a upevňovanie cirkevnej disciplíny, (...). Synoda biskupov má za úlohu rozoberať otázky predložené na rokovanie a vyjadriť želania, (...).“[25] Bez právomoci pápeža, ktorý potvrdzuje rozhodnutia synody, sami biskupi nemôžu o predložených otázkach rozhodnúť.

Po Druhom vatikánskom koncile sa v pomerne veľkom počte začali organizovať synody, ktoré začali v Holandsku pastorálnym koncilom v rokoch 1966 - 1970. O rok neskôr sa vo Würzburgu zišla Spoločná synoda biskupstva Spolkovej republiky Nemecko, ktorá si dala za úlohu podporovať závery Druhého vatikánskeho koncilu. Výsledok konania bol, po schválení nemeckou biskupskou konferenciou, odovzdaný do Ríma. Po vyradení otázky svätenia ženatých mužov, nemeckí biskupi dosiahli pápežské uznanie.[26] V ten istý čas, v Nemeckej demokratickej republike a v roku 1985 v Rottenburgu-Stuttgarde, sa konali ďalšie synody. V roku 1990 prebiehala diecézna synoda v Augsburgu, aby v duchu Druhého vatikánskeho koncilu odpovedala na naliehavé otázky vo farnostiach, aby prispôsobila pastoračné smernice požiadavkám doby a podporila spoluprácu kňazov a laikov. Synody sa zúčastnil aj slovenský biskup František Tondra.[27]

V dňoch 28. novembra - 14. februára 1991 Ján Pavol II. zvolal osobitnú Biskupskú synodu, s heslom: Buďte svedkami Krista, ktorý nás oslobodil. Z čoho vyplýva, že správny život kresťana je najčítanejším evanjeliom. Evanjelizátor má mať schopnosť evanjelium vysvetliť a tiež má vymodliť milosť pochopiť a prijať evanjelium evanjelizujúcemu. Myšlienkou synody bol Zmŕtvychvstalý Ježiš ako Pán dejín, bez ktorého niet skutočnej pravdy, lásky, spravodlivosti a slobody. Je stratou času budovať na inom základe ako na Ježišovi Kristovi. Najpresvedčivejším svedectvom kresťana je žité evanjelium. Záverečnú deklaráciu by mal každý kresťan naštudovať a urobiť všetko preto, aby podľa jej inštrukcií splnil svoje poslanie: „Odovzdať Krista čím dokonalejšie sebe samému, potom svojmu okoliu, a tak ponúknuť súčasnosti ten oslobodzujúci princíp, ktorý tak namáhavo hľadáme a po ňom túžime.“[28] Podľa slov kardinála Lustigera, sme si zvykli chápať evanjelizáciu ako taktickú  pedagogiku. Teda celkom učený psychologický a taktický vplyv na človeka. Zabudli sme, že viera je predovšetkým Boží dar.[29] A podľa viedenského kardinála Groera, sa Kristov príchod do Európy nanovo uskutoční vo svätých Európy, ktorí naplno prežívajú svoje „áno“ Bohu - teda evanjeliu. Posvätná synoda ruskej pravoslávnej cirkvi[30] na svojom zasadnutí sa kvôli neustálemu napätiu Cirkvi katolíckej a cirkvami pravoslávnymi, rozhodla na túto synodu nevyslať svojich delegátov. Zhrnutie záverov synody bolo spísané v roku 1992 v adhortácii Pastores dabo vobis. Slabá adaptácia na novú evanjelizáciu vyvolávala neustále otázky a rozruch okolo Katolíckej cirkvi. Biskupi boli v názoroch nejednotní, čím sa oslabila autorita biskupských konferencii. Pápež v apoštolskom liste Apostolos suos zo dňa  21. mája 1998 však tomu všetkému dal jasný zreteľ, keď sa vyjadril, že iba celé zhromaždenie biskupov môže vykonávať autentický učiteľský úrad.[31]

Najdôležitejšou evanjelizačnou synodou bola 13. biskupská synoda o novej evanjelizácii, ktorá sa konala v dňoch 7. - 28. októbra 2012, ako pripomenutie 50. výročia Druhého vatikánskeho koncilu. Mala najvyšší počet zúčastnených zástupcov episkopátov z celého sveta v histórii synod, vrátane žien. Jej cieľom bolo s novým odhodlaním znovu urobiť evanjelium stredobodom života človeka, čo je podstatou posilneného záväzku duchovnej obnovy samotnej Cirkvi, lebo len svätí sú skutočnými protagonistami evanjelizácie. Svätý Otec Benedikt XVI. pripomenul adresátov evanjelizácie, ktorých sme spomenuli v rámci delenia Jána Pavla II. v prvej časti práce, ale súčasne poukazuje najmä na ľudí, ktorí boli pokrstení, no vzdialili sa od Cirkvi a žijú bez vzťahu ku kresťanskej praxi.[32] Podľa Svätého Otca predovšetkým títo ľudia potrebujú novú evanjelizáciu.

 

2.5 Vývoj Katolíckej cirkvi v duchu novej evanjelizácie po Druhom vatikánskom koncile

Ďalší vývoj Katolíckej cirkvi sa niesol v duchu ekumenizmu, so zameraním na novú evanjelizáciu. Mnohí tento krok považovali za odklon z tradičných postojov a teda aj odklon od chápania Cirkvi ako takej. Koncilom otvorené okná Cirkvi zavanuli nádej vzájomnej podpory ako v evanjelizačnom, tak v ekumenickom diele. Nová angažovanosť laikov a záujem o novú evanjelizáciu sa v Katolíckej cirkvi prejavili aj prostredníctvom žien, ktoré pápež Pavol VI. podporil aj v deň ukončenia koncilu slovami: „Prichádza hodina, vlastne nadišla hodina, keď sa povolanie ženy realizuje v plnosti (...), duchom evanjelia preniknuté ženy môžu pomôcť ľuďom, aby neochabovali.“[33]

Pápež Pavol VI. sa ešte v roku 1965 stretol s konštantinopolským patriarchom Athenagorasom a zrušil cirkevnú kliatbu na oboch stranách, čo bol jeden z prvých krokov prímeria zo strany Katolíckej cirkvi v duchu novej obnovy. O dva roky neskôr zriadil vlastný sekretariát, ktorý odpovedal na otázky súvisiace s postavením a úlohami laikov v Cirkvi, ktorý v roku 1988 pápež Ján Pavol II. povýšil na Pápežskú radu pre laikov, ktorého úlohou bolo podporovať a koordinovať laikov.[34] Zriadenie tejto rady nasledovalo po rímskej synode, ktorej témou bolo povolanie a poslanie laikov vo svete, čo podporuje myšlienku Koncilu univerzálneho povolania k svätosti.

Sociálne učenie Cirkvi kládlo priority na lásku k blížnemu, evanjelizácia uvádzaná do praxe poukazovala na fakt, že v druhom človeku máme vidieť Boha a tak rozvoj kresťanského života sa uskutočňoval aplikáciou právd evanjelia do konkrétnych životných okolností v sociálnej oblasti. Mnohí rehoľníci a katolícki kňazi za obranu robotníkov zaplatili vlastným životom. Cirkev sa stala nepohodlnou, nakoľko poukazovala na subsidiaritu, ktorá neumožňuje bohatým byť ešte bohatším. Láska k chudobnému nie je len o jeho nasýtení, ale je to aj boj proti príčine chudoby, boj proti nespravodlivým štruktúram, teda mnohokrát proti politike štátu. V Katolíckej cirkvi tak v rokoch 1964 - 1971 vznikla „teológia oslobodenia“, ktorej predstaviteľmi boli františkáni Leonardo Boff a Gustavo Gutiérrez, ktorým sa vyčítalo, že evanjelium hovorí o chudobe ducha a nie o sociálnej chudobe. V životnej praxi tak dochádzalo k rozporu chápania Cirkvi a kňazov, ktorí stále viac preberali úlohu sociálnych pracovníkov, podieľali sa na bratskej spolupráci, namiesto duchovného rozvoja, ktorý sa síce nespochybňoval, ale evidentne slabol.

V priebehu rokov 1960 - 1970 sa i v Holandsku stupňoval záujem o obnovu Cirkvi, ktorá otriasala tradíciami. I kňazmi sa presadzovali rôzne zmodernizované novoty, ako napríklad: prijímanie na ruku, rôzne liturgické experimenty, nová teológia Petrovho úradu, úsilie o väčšie spolurozhodovanie laikov, miznutie sviatosti zmierenia zo života veriacich ľudí, rastúci počet zmiešaných manželstiev, pokusy ženatých kňazov a žien ako nositeliek cirkevných úradov, väčší počet pastoračných asistentov a asistentiek, ktoré nahrádzali miesto kňaza.[35] Pápež návrhy zamietol a naopak, stále viac posilňoval svoje právomoci, čo dospelo až k tomu, že autorita biskupov u ľudí mala klesajúcu tendenciu, až vznikol dojem, že len pápež je dôležitý. V roku 1982 teológovia vypracovali Limský dokument o krste, Eucharistii a službe, ktorý mal veľký ohlas. Vzišiel zo spolupráce anglikánskych, ortodoxných, protestantských a rímskokatolíckych teológov, avšak jeho potvrdenie zo strán cirkví bolo veľmi slabé, zvlášť Rím bol veľmi zdržanlivý, nakoľko zúčastnení teológovia vyjadrovali nie postoj Cirkvi, ale svoj osobný názor. Ján Pavol II., kvôli opatreniam vyzývajúcich k jednotnému učeniu, v roku 1992 dal vydať Katechizmus Katolíckej cirkvi a v roku 1993 encykliku Veritatis splendor, ako i ďalšie dokumenty pre upevnenie viery a jednoty v Cirkvi. Dňa 20. mája 1982 v Casaroli hovoril o evanjelizácii kultúry ako o syntéze medzi vierou a kultúrou.

V roku 1989 pád silno protináboženského komunizmu predstavil nepripravenosť Cirkvi čeliť ďalším novým zmenám. Staré neporozumenia, ktoré ľudia voči Cirkvi v sebe chovali, prostredníctvom komunistického režimu, nadobúdali v stále väčších rozmeroch ďalšie pochybnosti. Tejto téme sa však podrobnejšie budeme venovať v ďalšej kapitole.

V dňoch 14. - 18. septembra 1990 sa v audienčnej sieni Pavla VI. za účasti päťtisíc kňazov konala porada pre kňazov na tému: Vyzvanie k evanjelizovaniu. Evanjelizácia však vyžaduje aj prebudenie do stavu pokory, ktorú pápež Ján Pavol II. preukázal svojim príkladom, keď sa ako prvý pápež niekoľkokrát, na niekoľkých miestach, pri rôznych príležitostiach, v hlbokej pokore a dôstojnosti ospravedlnil za prečiny ľudí slúžiacich Katolíckej cirkvi a prosil o odpustenie. Zvlášť pri jubileu 2000 rokov trvania Cirkvi, uviedol historické udalosti, za ktoré kresťania v uplynulých rokoch niesli čiastočnú alebo plnú vinu: rozdelenie pravoslávnych a rímskych kresťanov, križiacke výpravy, inkvizícia, vykorisťovanie indiánov v Strednej a Južnej Amerike, odsúdenie Galilea Galileiho, zavraždenie reformátorov, poníženie žien, výpady proti Židom, ktoré spôsobila pýcha, nenávisť, vôľa ovládať druhých a nepriateľstvá voči iným.[36] Cirkev tým dosiahla lepšie ovzdušie, u viacerých ľudí získala na vierohodnosti, čím sa zároveň otvorili nové možnosti pre dialóg novej evanjelizácie a ekumenizmus. Avšak úspešné ekumenické snahy pápeža Jána Pavla II. narušila Kongregácia pre náuku viery svojim vyhlásením v Dominus Iesus zo dňa 6. augusta 2000, kde vyzdvihla jedinečnosť Katolíckej cirkvi, ktorá jediná si môže nárokovať na titul „cirkev.“ Toto partnerov zaskočilo, avšak v ekumenickom úsilí naďalej vzájomne pokračovali.

Evanjelizačné pôsobenie vyžaduje otvorenie sa pre dialóg: teologickej výmeny, života, skutkov, náboženskej skúsenosti, ako uvádza dokument Pápežskej rady pre dialóg medzi náboženstvami a Kongregácie pre evanjelizáciu národov z roku 1991.[37] Dialógom ľudského života sú priateľské vzťahy, ktoré vyžadujú i dialóg skutkov predstavujúci vzájomnú spoluprácu. Pochopenie náboženského dedičstva rôznych kultúr a vzájomné docenenie duchovných hodnôt vyžaduje dialóg teologickej výmeny ako aj náboženskej skúsenosti, v ktorom ľudia, zakorenení vo vlastných tradíciách, navzájom využívajú svoje duchovné bohatstvo, ako napríklad modlitbu, kontempláciu, vieru či hľadanie Boha.

Katolícka cirkev neustále vynakladala a vynakladá úsilie na to, aby i prostredníctvom novej evanjelizácie nosila nové víno v nových nádobách (Mk 2, 22). Jednou z novších foriem evanjelizácie po roku 2000 bolo založenie združenia koordinátorov katolíckych škôl evanjelizácie ACCSE/2000. V Európe poznáme napríklad ICPE - Internetional Catholic Program of Evangelisation. Páter Tom Forrrest CSsR vytvoril osnovu pre ideu desaťročia evanjelizácie k novému miléniu, ktorú nazval Evanjelizácia 2000. V projekte navrhoval: porady pre kňazov k výzve evanjelizovať, školy evanjelizácie, ktoré sa zaoberajú vyučovaním ako evanjelizovať a modlitbovú kampaň, ktorá ponúka knižku modlitieb pre novú evanjelizáciu, publikáciu - Malá revue „Nová Evanjelizácia 2000“, ktorá má motivovať a poukazovať na rozličné spôsoby evanjelizácie, prípravu televíznych programov na ohlasovanie dobrej zvesti.[38]

 

V uvedenom priereze dejín od Druhého vatikánskeho koncilu sme sa snažili poukázať na niektoré dôležité momenty, ktoré mali veľký vplyv na novú evanjelizáciu Katolíckej cirkvi. Oslabenie ľudského prvku v Cirkvi však neumenšuje silu Ducha, ktorý Cirkev udržiava a dáva stále nový zápal pre ohlasovanie radostnej zvesti. Nové prostriedky nesú spolu s rizikom aj nové možnosti evanjelizačného pôsobenia a vydávania svedectva hodného kresťana. Evanjelizácia je v každej etape svojej histórie zakorenená v Božom slove, ktoré vždy nanovo potrebuje predovšetkým dialóg skutkov a slov.

evanjelizacia.eu.png 

autor článku: Júlia Kubicová 

evanjelizacia.eu.png

 


[1] Transsubstanciácia znamená prepodstatnenie, premenenie podstaty Eucharistie. | [2] DOKUMENTY DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU: Pavol VI. na večnú pamäť. | [3] FRANZEN, A.: Malé dějiny církve. | [4] FELICI, P.: Koncilom oživovať život. | [5] CSONTOS, L.: Svedectvo kresťanskej rodiny. | [6] Za konštitúciu v chápaní Druhého vatikánskeho koncilu sa označuje stanovisko Cirkvi k určitému problému, ktoré obsahuje disciplinárne nariadenia. Konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu pojednávajú o Cirkvi, o Božom zjavení, o posvätnej liturgii a o Cirkvi v súčasnom svete. | [7] Dekrét je rozsahom kratší ako konštitúcia; v chápaní Druhého vatikánskeho koncilu má prevažne disciplinárny charakter; predkladá úpravy v Cirkvi - napríklad o apoštoláte laikov, o ekumenizme a iné. | [8] Deklarácia vyjadruje stanovisko k otázkam, ktoré sa týkajú nielen života v Cirkvi, ale napríklad aj  kresťanskej výchovy, nekresťanských náboženstiev a náboženskej slobody, ako uvádza Druhý vatikánsky koncil. | [9] DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: Lumen Gentium. | [10] DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: Ad gentes. | [11] PAWLIK, J.: Misie vo svetle spoločensko-politických premien. | [12] DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: Christus dominus. | [13] DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: Inter mirifica. | [14] PAVOL VI.: Evangelii nuntiandi | [15] PAVOL VI.: Evangelii nuntiandi | [16] JÁN PAVOL II.: Catechesi trandendae. | [17] KÓDEX KÁNONICKÉHO PRÁVA, kán. 761. | [18] JÁN PAVOL II.: Christifideles laici | [19] FRANZEN, A.: Malé dějiny církve | [20] DOKUMENTY VATIKÁNSKYCH ÚRADOV: Aetatis novae. | [21] BENEDIKT XVI.: Verbum domini. | [22] BENEDIKT XVI.: Ubicumque et semper. | [23] FRANTIŠEK: Evangelii gaudium. | [24] FRANTIŠEK: Posolstvo Svätého Otca Františka k 48. Svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov. | [25] KÓDEX KÁNONICKÉHO PRÁVA. kán, 342-343. | [26] FRANZEN, A.: Malé dějiny církve | [27] JUKL, V.: Význam pripravovaných synod pre novú evanjelizáciu Slovenska | [28] BALÁŽ, R.: Posledná Rímska synoda a reevanjelizácia Európy. | [29] [30] Pozn.: Postavenie synody Pravoslávnej cirkvi je iné ako v Katolíckej cirkvi. Posvätnú synodu Pravoslávnej cirkvi tvoria biskupi a predsedá jej metropolita, ktorý ju zvoláva podľa potreby. Synoda prerokúva otázky viery a mravov a rozhoduje o sťažnostiach proti biskupom a odvolaniach proti kánonickým rozhodnutiam eparchiálneho biskupa. Porov.: ÚSTAVA PRAVOSLÁVNEJ CIRKVI V ČESKÝCH KRAJINÁCH A NA SLOVENSKU. | [31] JÁN PAVOL II.: Motu proprio - Apostolos suos. | [32] Biskupská synoda o novej evanjelizácii. | [33] JÁN PAVOL II.: Mulieris dignitatem. | [34] FRANZEN, A.: Malé dějiny církve | [35]  | [36] | [37] PAWLIK, J.: Misie vo svetle spoločensko-politických premien. | [38] CASANOVA, M.: Výzvy a príležitosť pre evanjelizáciu Európy pred rokom 2000.