Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 02.02.2012

 

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Štvrtok 4. týždňa v Cezročnom období | Lk 2,22-40 

separator.png

Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli Ježiša jeho rodičia do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi," a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky. V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu." Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo. Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, - a tvoju vlastnú dušu prenikne meč -, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc." Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema. A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.

separator.png


Boh ich začal posielať
 

Každý človek má od Boha určenú životnú úlohu. Jedných si volá do stavu manželského, druhých do stavu kňazského či rehoľného, iní zostávajú slobodní. Sú rôzne zamestnania, funkcie, odbornosti, ale pre veriaceho je pred Bohom rozhodujúce to, ako splní svoje poslanie, a tak bude odmenený tu i vo večnosti.

Evanjelium hovorí o rozosielaní apoštolov na ich prvú apoštolskú cestu. Je to pre nás poučené, s akou vážnosťou a dôverou prijímajú Ježišove slová. „Dal im moc nad nečistými duchmi a prikázal im, aby si okrem palice nebrali na cestu nič: ani chlieb, ani kapsu, ani peniaze....“ (Mk 6,7).

Zastavme sa nad týmito slovami a pouvažujme, čo to znamená pre nás, v našom poslaní. Pán Ježiš si vybral dvanásť jednoduchých mužov. Vyučí ich svojej náuke a pošle medzi rodákov. Číslo dvanásť môže sa obrazne prirovnať k dvanástim kmeňom vyvoleného národa. Posiela svojich učňov po dvoch, čo u Semitov je známe ako svedectvo „dvoch“ - sa chápalo ako hodnoverné. Apoštoli poslušne šli a z neskorších správ vieme, že pri návrate sa tešia zo svojho poslania. Presvedčili sa, že pri splnení príkazu, ktorý im dal Ježiš, boli svedkami zvláštnych udalostí, ktoré sa diali ich rukami. Inými slovami povedané - splnili svoju úlohu danú Ježišom. Boli vernými svedkami Ježišovej náuky.

Apoštoli začali svoje poslanie plniť od začiatku veľmi vážne a dôsledne podľa slov Pána Ježiša tak, ako sme to počuli v evanjeliu. Dôverujte v Boha! Dôverujte jeho láske, jeho milostiam, ako by ste sa mali spoliehať na svoje sily. Neznepokojujte sa o veci časné, materiálne.

Človek, ktorý chce plniť Ježišove poslanie, musí sa vedieť zriecť vecí, ktoré mu bránia celkom sa venovať svojmu poslaniu. Musí byť slobodným človekom a vtedy sa môže sústrediť na plnenie svojho poslania, a nie iba okrajovo. Vzhľadom na svoje poslanie dostali apoštoli zvláštnu moc nad nečistými duchmi a silu uzdravovať chorých. To bola aj ich hlavná úloha. Môžeme povedať, že najprv im bolo uložené robiť skutky a potom mali vyučovať. Vieme, že apoštolom sa darilo. Bola to sila Pána Ježiša. Oni to robili v mene Pána Ježiša a s jeho súhlasom. Nepoukazovali tým na svoju osobu a nehovorili, že to robia zo svojej moci, ale všetky skutky pripisovali svojmu Učiteľovi. V tom spočívala ich veľkosť.

Takto podobne sme povinní postupovať aj my. Sami osebe neznamenáme mnoho. Všetko to, čo dobre robíme, pripisujme Bohu. So svätým Pavlom môžeme povedať: „Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna“ (1 Kor 15,10). Keď si uvedomíme túto pravdu, nebudeme sa pýšiť, ani nafukovať. Keď poznáme svoje slabosti a pomyslíme si na ne, mali by sme viac myslieť na Boha a pripodobniť sa mu. Sme predsa jeho apoštolmi. Máme plniť svoje povinnosti. Pripomínajme si, že sme neužitoční sluhovia Pána Ježiša. On koná v nás a cez nás. Všetko, čo robíme, či je to dobré alebo zlé, ide na náš „účet“. Plniac si svoje povolanie správajme sa tak, aby sme nespravili hanbu ani Ježišovi, ani Cirkvi, ani sami sebe.

Aká bola úloha ich apoštolského poslania? Bola podložená príkazom Pána Ježiša: „Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie“ (Mk 6,12). I tu plnili vôľu Pána Ježiša, veď on sám hovoril o svojom poslaní: „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,15).

Navrátiť sa znamená zmeniť cestu, ísť iným smerom, nedávať svojmu životu svoj smer. Toto môžeme uskutočniť v spojení so zvláštnym štýlom života. Týmto slovám dobre rozumel svätý František z Assisi, ktorého z takejto cesty chceli vrátiť mnohí. On však zanechal všetko; otcovi-kupcovi i svoje šaty a nahého ho zaodial biskup, a takto nastúpil na cestu obetí, umŕtvenia a pokánia. To, čo konal, sa nepáčilo jeho priateľom, s ktorými sa zabával. On však už pozerá na svoj život ináč. Pozerá, či sa to páči hlavne Bohu, a nie ľuďom. Svoj život dal Kristovi a nič iné nechcel, len to, čo chcel Kristus.

Ak chceme iným dnes pomôcť navrátiť sa k Bohu, aké argumenty im predložíme? Aký je náš život? Nežijeme život podľa svojej predstavy, svojich chúťok? Neokypťujeme Kristove učenie? Apoštoli ohlasovali Krista a vyzývali všetkých k prijatiu jeho radostnej zvesti. My tiež nič iné nerobme, iba ukazujeme druhým Krista a jeho veľkú hodnotu. Hovorme, a to nielen slovami, ale aj vlastným životom, že nie je nič hodnotnejšie a krajšie, ako je učenie Pána Ježiša. V jeho učení nejde o nejaké naše ochudobnenie, ale naopak, obohacuje nás veľkou pravdou, ktorú môžeme spoznať už tu na zemi a sami sa presvedčíme, že večnosť musí vysoko prevýšiť naše spoznanie pravdy, spravodlivosti a lásky.

Apoštoli zabúdali na seba a strhávali iných za Kristom, volali ľudí na cestu pokánia. Nasledujme v skutkoch počínanie apoštolov. Uvedomme si, že naše životné poslanie prekračuje hranice časnosti. Dnešný človek je viac hladný po pravde, ako túžiaci po chlebe a vode. Hovorme všade a neúnavne!

Evanjelium nás teda upozornilo, že každý z nás, či je to duchovný, alebo veriaci laik, manžel či slobodný, vo všetkých oblastiach spoločnosti sa nachádzajúci a plniaci akúkoľvek funkciu, nech má na mysli, že aj tak má plniť svoje poslanie moderného apoštola šíriť učenie Krista, učenie lásky, pokoja pravdy, a nemusí sa znepokojovať, lebo stačí, aby nič iné vtedy nechcel, len plniť vôľu Božiu. Amen.

separator.png

Na cestu poslušnosti k viere
 

Kto z nás sa už nestretol so slovom "bolesť"...? Zaiste všetci. Vieme však, že nebolí len niektorý úd tela, ale bolieť môže i ľudská duša. Kto už trpel telesné bolesti, ale i duševné, povie, že bolesť duše je ťažšia. Často tí, čo túto bolesť prežili, poznamenali: "Keby som neveril, neviem, ako by som túto bolesť bol zniesol."

Z histórie nášho malého národa vieme, že trpel útlakom, keď nemal dostatok prostriedkov na živobytie. Bolo to ťažké, ale pritiahol si opasok. Náš národ však trpel aj po duchovnej stránke. Keď trpí duša človeka, vtedy sa človek neteší, že má čo jesť. Preto vieme a vidíme to i dnes, že prichádzame najmä na pútnické miesta, aby sme si pri milostivých sochách, obrazoch vyprosili potrebné milosti, pookriali, posilnili sa, odpočinuli si, našli uzdravenie pre choré duše. Môžete sa i pýtať: "Prečo teraz hovoriť o bolesti?"

Dnes hovorí staručký Simeon Panne Márii: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, - a tvoju vlastnú dušu prenikne meč -, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (Lk 2,34).

Pozrime sa na tento sviatok, ktorý má korene v Starom zákone - keď Boh cez Mojžiša nariaďuje celému národu Zákon: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky“ (Lk 2,23). Toto bola symbolika, za ktorou sa skrývala veľká dôvera v Boha, veľká nádej na odpustenie a zároveň to bol prejav lásky národa voči Bohu.

Tak to bolo aj v Ježišovom prípade. Jozef a Mária vedeli, že toto „dieťa“ nie je obyčajným človekom, a predsa, aby zachovali Zákon, ako sa to snaží neskôr zachovávať aj sám Ježiš, išli, aby splnili predpis. Vtedy prichádza do chrámu Simeon. Lukáš o ňom poznamenal, že bol to človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela. Duch Svätý bol nad ním. Jemu vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Pomazaného. Národ, hoci očakával Mesiáša, bol nesprávne vedený. Farizeji a zákonníci videli viac seba, ako duševné dobro národa. Herodes týral národ spolu s Rimanmi po materiálnej stránke. Národ jednoducho trpel. Simeon v dieťati, ktoré drží v náručí, vidí Mesiáša. Ježiš neskoršie vyhlási: „Ja som svetlo sveta, kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8,12).

Svetlo-Ježiš sa začalo znázorňovať zažatou sviecou. A tak židovský sviatok očisťovania je pre nás kresťanov sviatkom svetla, ktoré si pripomíname svätením sviec, ktoré nás majú upozorniť na prítomnosť Boha medzi ľuďmi. A keby sme sa spýtali, kto je v dnešný sviatok na prvom mieste, dostali by sme odpoveď, že Panna Mária, hoci slávime sviatok Obetovania Pána. Prečo?

Vieme, že Mária žije v ústraní a jej Syn je centrom nášho života viery. Zažatá svieca je pre nás pochodňou, ktorá nás chce priviesť k Ježišovi, jej Synovi, ako sa modlíme v modlitbe: Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia Rodička. Neodvracaj zrak od našich prosieb, pomôž nám v núdzi a z každého nebezpečenstva nás vysloboď, ty Panna slávna a požehnaná.

Držíme v rukách sviece. Tento obrad sa opakuje dva razy v roku. Na Bielu sobotu pri vigílii zmŕtvychvstania Pána Ježiša a dnes, na sviatok Obetovania Pána, alebo ako sa to nazýva ľudovo – sviatok Hromníc. Svetlo našich sviec bolo zapálené od paškála, ktorý nám pripomína, že Pán Ježiš zomrel, ale i vstal z mŕtvych a je s nami po všetky dni, až do skončenia sveta (por. Mt 28,20). Toto nám ukazuje cestu viery. Ježiš sa stal podľa Simeona znamením, ktorému mnohí odporujú. Mária trpela so svojím Synom, a preto ju voláme Sedembolestnou.

Toto všetko sa stalo, aby vyšlo najavo myslenie našich sŕdc. Tento sviatok má priniesť skutočné svetlo tým, ktorí hľadajú Boha vo svojom živote. Prišli sme sa povzbudiť nielen jeho slovom, ale i Telom, pretože veríme, že je prítomný pod každým kúskom chleba na našom oltári. Tu nachádzame posilu viery na ceste životom. Tu nachádzame svetlo, ktoré preráža tmu hriechu. Toto svetlo nám svieti nádejou do budúcnosti. Tu z oltára čerpáme silu, aby sme pod ťarchou svojich chýb a slabostí neklesali tak, že by sme nemohli povstať znova.

Simeonovi sa splnila životná túžba – nezomrieť skôr, ako by uvidel Pánovho Pomazaného. Môže spokojne zvolať: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji...“ (Lk 2,29).

Zoberme si aj my tieto slová k srdcu. Aj my chceme odísť z tohto sveta nie v náručí, ale v srdci Ježišom, skrytým v Eucharistii. Toto je najistejšia záruka, že náš život v spojení s Ježišom má zmysel. Pavol píše: „Viem, komu som uveril“ (2 Tim 1,12). A zasa na druhom mieste píše: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán...“ (2 Tim 4,7). A pre nás v tento deň je posilou naša nebeská Matka, Panna Mária, ktorej Simeon vyjavil jej ťažký život a ktorá nás všetkých prijala za svojich synov, keď jej Ježiš adresoval slová z kríža: „Žena, hľa tvoj syn!“ (Jn 19,26).

Preto dnes pozornosť neupierame len na Ježiša Krista - Svetlo sveta, ale aj na jeho Matku, Pannu Máriu, ktorá nás vedie k svojmu Synovi. Svetlo sviece nám bude hovoriť, že Ježiš je medzi nami.

Veríme a máme nádej vo víťazstvo viery. Bude to liek na naše choré duše. Pri svetle hromničnej sviečky pookrejme, posilníme sa a odpočinieme si. Veď jej svetlo sprevádza náš život v tomto slzavom údolí od kolísky až po hrob. Amen.

1/2Gloria.tv | YouTube, 2/2Gloria.tv | YouTube