Meditácia na 08.04.2012

velkonocny_pozdrav.jpg

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Veľkonočná nedeľa - cez deň | Jn 20, 1 - 9

separator.png

Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili." Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil. Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych.

separator.png

 
Vstal, ako predpovedal - ALELUJA!

Vieme, že náš život to nie je len slávnosť narodenín, ale že to je i bolestné lúčenie, najmä vtedy, keď k nemu došlo rýchlo, neočakávane. Vtedy nad otvoreným hrobom je pre nás veľkou útechou učenie našej viery, že sa oplatí veriť a žiť podľa učenia Krista, keď vieme, že na druhej strane nás čaká nový život. Túto myšlienku cítime vo svojich srdciach v dnešné ráno, keď spievame veľkonočné aleluja. 
Na hodnotu dnešného dňa nás upozorňuje sv. Pavol slovami, ktoré nenapísal len veriacim Kolosanom, ale i nám: „Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore ... nie na to, čo je na zemi!" (Kol 3,1-2).

Počuli sme rozprávanie o umučení Pána Ježiša, ktoré sa skončilo smrťou a pochovaním, potom sme postupne prežili jeho posledné chvíle života. Kristus zomrel v piatok okolo tretej hodiny popoludní a vzápätí bol pochovaný v neďalekom hrobe. Smrť Krista je istá, čomu nasvedčuje hrozné bičovanie, krížová cesta i pribitie na kríž, čoho dôkazom je i prebodnutie Kristovho boku kopijou vojaka. Kristus bol skutočne mŕtvy, o čom svedčí i počínanie troch žien, ktoré na svitaní v nedeľu ráno, len čo sa skončila židovská Veľká noc, chceli natrieť voňavými masťami mŕtve Ježišovo telo. V piatok na to nebolo času a v sobotu bol sviatok. Skôr ako vošli ženy do hrobu, stretli dvoch mužov, ktorí im oznámili, že Kristus v hrobe neleží, že vstal z mŕtvych. Tieto ženy prvé počuli novinu, ktorá sa bude niesť celým svetom až do jeho skončenia: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych" (Lk 24,5-6).

O vzkriesení z mŕtvych sme už počuli. Sám Ježiš kriesil z mŕtvych. Evanjelium nám rozpráva o navrátení života chlapcovi naimskej vdovy, dcérke Jairusa, ako i jeho priateľa Lazára. Matúš rozpráva, že vo chvíli smrti Krista - „otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych" (Mt 27,52). Títo, čo boli vzkriesení, začali znova žiť ako iní ľudia, ale po určitom čase sa musia podrobiť zákonu života po dedičnom hriechu a znova príde pre nich chvíľa smrti. Sú pre nás znamením iného zmŕtvychvstania. Zmŕtvychvstania Krista, ktoré si dnes slávnostne pripomíname.

Keď sa však jedná o správu o Kristovom zmŕtvychvstaní, uvedomujeme si, že je iné, ako bolo vzkriesenie Lazára, naimského mládenca alebo Jairusovej dcéry. Keď čítame úryvky z evanjelií, ktoré hovoria o stretnutiach zmŕtvychvstalého Pána Ježiša, vidíme, že sa správa ako obyčajný človek, ktorý si sadne za stôl so svojimi apoštolmi a s nimi je, dovolí, aby sa ho ľudia mohli dotknúť a poznať, že ide skutočne o neho. Rozpráva, počúva. Dovolí, aby sa dotkli jeho rán, aby sa mohli všetci presvedčiť o tom, že je to on. Žije však výnimočný život. Žije a uskutočňuje svoj život ako každý iný človek, ale rovnako môže konať ináč, lebo nepodlieha ľudským podmienkam. Pre Ježiša už čas a nepreniknuteľnosť matérie neplatia. Toto je „Nový človek", s akým sme sa nestretli do zmŕtvychvstania Krista. On je zároveň človek i čistý Duch. Je ho ťažko opísať, hoci je podobný nám, a predsa je celkom odlišný od nás. Predstavuje nám stav, ktorý bol pre nás určený, ktorý dovtedy nebol uskutočnený. Predstavuje stav človeka, ktorý prešiel z tohoto sveta k Otcovi (por. Jn 20,17).

Takýto je fakt zmŕtvychvstania Krista, jediná skutočnosť, ktorá však všetko vyvracia. Kristus je prvým a jediným človekom v histórii, ktorý zomrel a znova žije. Zomrel, ale žije stále. Zaiste, on sa nikomu nezveril, aby povedal, čo vtedy pociťoval, pretože nemal úmysel uspokojiť našu zvedavosť. Urobil však pre nás čosi viac. Vyjasnil nám, k čomu má poslúžiť smrť, keď povedal, že smrť má svoj zmysel, a nemusíme sa jej báť, veď je prechodom do posledného života a zároveň počiatkom nového stvorenia.

Preto tiež František z Assisi neváhal nazvať smrť „našou sestrou". V Písme máme mnoho miest, kde môžeme vidieť predzvesť toho, čo nás po smrti čaká. Pán Ježiš je dnes pred našimi očami prvým človekom, ktorý cez smrť prešiel do nového života. Do života, kde už nepodlieha žiadnej zmene a žiadnemu trestu. Tam panuje už len láska a nič opačného. Tam sa vidí Boh z tváre do tváre a až tam ho môžeme spoznať. To všetko nás čaká po našej smrti, lepšie povedané, tak to môžeme vyjadriť primerane slovami našej viery. Už teraz môžeme dosvedčovať tento nový život, pretože vzorom nám je Ježiš. To nie je žiadna hypotéza, ale skutočnosť, ktorá vychádza z krstu, ktorého význam vidíme práve vo Veľkej noci. On je prvý, ktorý prešiel do nového života, a predsa nie je jediný, lebo všetci pokrstení odtiaľ čerpajú nový rod, ktorý začína v Kristovi. Úloha Cirkvi spočíva najmä v tom, aby sa hlásalo evanjelium a krst sa vysluhoval všetkým ľuďom, a to v duchu zmŕtvychvstalého Krista. Všetci, ktorí sú pokrstení, podobajú sa Kristovi. Pokrstení sú podobní aj iným ľuďom a zároveň sa od nich odlišujú. Aj oni žijú vo svete, rozprávajú sa, pracujú a trpia, a sú šťastní, rovnako ako všetci ostatní.

Spolupracujú na utvorení nového života pre človeka a usilujú sa vytvoriť spravodlivý a spokojný svet. Na rozdiel od iných sa neuzatvárajú do seba, ale veria, že svet nie je konečný, alebo ako niektorí hovoria, že svet je len náhoda. Veria, že svet má zmysel v Bohu, a preto ho musia prijať s jeho všetkými nárokmi. Preto tento svet prijímajú ako dielo Božie. Podľa nich rozvoj sveta nie je tým, čo ľudia obyčajne volajú evolúciou, pretože tu ide o čosi celkom iné, ako je rozvoj hmotný alebo biologický. Veriaci vedia, že svet je podriadený energii zmŕtvychvstalého Krista a že je postupne oslobodzovaný od síl, ktoré vystupujú proti Duchu Božiemu. Pokrstený človek si uvedomuje, že zmŕtvychvstanie Krista je pre neho skutočne nová hodnota, je to záruka „nového života". Pohľad na Zmŕtvychvstalého dáva nám veriacim zmysel života a podnet, aby sme svoju vieru skutočne žili. Krstom sme dostali nádej pre nový život, a tak si uvedomujeme, že nie sme stvorení pre tento svet, ale že si ho máme podmaniť, aby sme raz po zásluhách mohli získať ten, ktorý nám Kristus zmŕtvychvstaním otvoril. Takto by sme mali chápať aj celkový zmysel života. Pokrstený človek sa má starať, aby v sebe uskutočňoval nového človeka, uskutočňoval všetko to, čo od neho očakáva a praje si Kristus.

Pred niekoľkými rokmi americký film The  Woldin Darkness predstavil nasledujúcu scénu: Istý archeológ pracoval v Jeruzaleme okolo vrchu Kalvárie. Jedného dňa prehlásil, že našiel hrob Jozefa z Arimatie, v ktorom bol pochovaný Ježiš Kristus. Hrob nebol prázdny. Vyhlásil, že v hrobe našiel zabalzamovanú mŕtvolu, ktorú dá na výstavu. Ľudia prichádzali, aby ju videli. Kristus teda nevstal z mŕtvych? Tlač, rádio priniesli túto správu do celého sveta. Naraz sa svet ponoril do neopísateľného zmätku. Všetko hovorilo o Kristovi, všetko čo žilo z neho, všetko čo nieslo na sebe jeho znamenie alebo stopu, bolo odsúdené na zánik. Pozatvárali kostoly, zrúcali katedrály, obrazy, ktoré predstavovali Krista, povyhadzovali z galérií, vyprázdnili kláštory, misionári sa vrátili domov, z izieb sa odstránili kríže... Keď celý svet od ohromného šoku upadol do úplnej duchovnej tmy, vtedy archeológ na smrteľnej posteli sa priznal, že klamal a že hrob bol skutočne prázdny. Tento film mal aspoň túto zásluhu: Jasne poukázal, že pre svet nie je nič dôležitejšie ako poznanie a vedomie, že vo veľkonočné ráno Kristus skutočne vstal z mŕtvych.

My dnes veríme, že sa oplatí žiť pre Krista a s Kristom, aj keď ten, čo uveril v Krista, má to často tu na zemi ťažšie. Veríme, že náš život má zmysel nielen pre tento svet, ale najmä pre večný život. Verím vo vzkriesenie tela a v život večný. To sú slová nášho Kréda, ktoré po tieto dni spieva mládež v modernej piesni: Ježiš žije, Ježiš žije! Všetci ľudia už to vedia: Ježiš žije. Všetci z mŕtvych vstaneme. Všetci z mŕtvych vstaneme ako on, aleluja! Amen.

YouTube | Gloria.tv | TK KBS

 

Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu