Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 18.04.2012

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Streda po 2. veľkonočnej nedeli | Jn 3, 14 - 21

separator.png

A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život. 
Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna. A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu.

separator.png
Uverme v Krista Spasiteľa
 

Násilie vždy bolo, je a bude odsudzované slobodnými ľuďmi, a to vo všetkých oblastiach života. Aj keď niekedy sa zdá, že bez násilia sa nedosiahne úspech, predsa je potrebné zastať správny názor a mienku. História hovorí, že aj v Cirkvi sa stali nespravodlivosti a násilia. Áno, aj v Cirkvi určité kruhy viedli tzv. „sväté" vojny. Takto chápané násilie je prekážkou, a nie pokrokom. Aj učenie Krista podávané nenásilne iste pritiahne viac a tiež posilní človeka vo viere.

O pravdivosti tohto názoru nás presviedča aj osobnosť Nikodéma z evanjelia. Nikodém, člen židovskej veľrady, často navštevoval Krista, ale najmä v noci. Pri týchto stretnutiach hlavnou témou bola viera. Nikodém sa presvedčil, že nič nie je tak dôležité pre človeka, ako práve viera. Kristus mu vysvetlil, že bez viery nie je možné podobať sa Bohu a to víťazstvo, v ktorom svet zvíťazí, je naša viera. Nikodém uveril Kristovi.

Cirkev nám chce dnes poukázať na okolnosti, ktoré nás majú pripraviť na náležité porozumenie pravdy o smrti a zmŕtvychvstaní Krista. Cirkev chce, aby nás nezlomilo ani utrpenie, ani mučenie, ani smrť, a tak viacej verili v Krista, Spasiteľa sveta.

V evanjeliách často čítame, že Ježiš počas svojho verejného účinkovania často žiadal od svojich poslucháčov silnú vieru. Od toho totiž závisela ďalšia cesta v nasledovaní. Cirkev nás chce presvedčiť o veľkej úlohe viery v živote človeka. Odvoláva sa dnes na udalosť, ktorá sa kedysi odohrala na pustatine počas putovania Židov z Egypta do svojej zasľúbenej zeme (por. 4 Moj 21,5-9). Na ceste ich napadli jedovaté hady. Vtedy si Izraeliti uvedomili, že toto je trest od Boha za ich reptanie. Prosili Mojžiša, aby vyprosil od Boha zľutovanie. Mojžiš podľa príkazu, ktorý mu dal Boh, spravil medeného hada, umiestnil ho na žrď a vyhlásil, že ten, čo sa pozrie na hada s vierou, bude zachránený. A skutočne sa ak aj stalo. Medený had, ktorého spomína evanjelium, je obrazom a symbolom visiaceho, zomierajúceho človeka na kríži - Krista. jeho utrpenie a smrť nemôžu byť príčinou nášho pochybovania, ani melanchólie, ale naopak, majú oživiť našu vieru a posilniť nás pri prekonávaní ťažkostí, že je potrebné, aby to za nás vytrpel Kristus, a tak vošiel do svojej slávy (por. Lk 26,26).

Keď v tomto čase sa zamýšľame nad utrpením a smrťou Krista, túžime, aby sme sa upevnili v našej viere a celkom uverili Kristovi, a ak sa utvrdili v presvedčení, že Boh neposlal svojho Syna na svet preto, aby svet zahynul, ale kto verí v neho, aby mal večný život. Vďaka za to Ježišovi Kristovi, že sme zachránení jeho utrpením a smrťou, ktorá nie je dramatickým koncom jeho života, lebo nesie so sebou nový život. Nesie ho všetkým, ktorí uveria v Ježiša - chcú čerpať z jeho ovocia, hoci bolestného. Pozerajme s vierou na kríž Krista, na ktorom, ako hovorí liturgia, visela spása sveta.

Ako viera v medeného hada zachránila Izraelitov pohryzených hadmi od smrti, ak dnes tá istá viera nás zaiste zachráni od večnej smrti a otvorí nám znova zamknutú bránu vykúpenia. Teda verme! Majme preto na starosti svoju vieru. Uvedomme si dnes i to, že viera sa rodí v našich ľudských srdciach, v nich sa rozvíja a ako malá rastlinka rastie a dozrieva. Snáď sa niekedy stane, že časom vädne, slabne, ale nikdy nezahynie, ak sa oprie o Krista! Cirkev nás nechce viesť za ruku ku Kristovi, aby sme tam u neho videli odpoveď na problémy našej viery. Môžeme povedať, že utrpenie Krista určuje pre nás akési pozvanie k viere. Chce nás viesť k zamysleniu a jednoducho k návrhu, že spravodlivý človek žije z viery a jeho viera nie je ničím iným, ako odpoveďou na Božie volanie.

Liturgia svätej omše nám dnes ukazuje opovrhnutého a utrápeného Krista, ktorý nesie kríž za naše hriechy, ale i Krista padajúceho pod krížom za naše slabosti a hovorí: Musíte veriť v tohoto Krista! Ak sa rozhodnete pre túto vieru, nedopustíte sa bludu, lebo to bude vaším svedectvom zrelosti a vnútornej duchovnej sily. Predstavíte tým svetu osobné svedectvo o tom, že ani život, ani smrť, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani mocnosti, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani sila, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nebude nás môcť odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježišovi, Pánovi našom (por. Rim 8,38-39). Môžeme smelo povedať, že trpiaci Kristus nám nenaháňa strach. Naša viera nebude zrieknutie sa rozumu, ale naopak, dodá nám síl. To sa zhoduje s tým, čo napísal sv. Ján vo svojom Prvom liste: „A naša viera je tým víťazstvom, ktoré premohlo svet" (1 Jn 5,4).

V roku 1976 sa v Ríme stretli katolíci s vrahmi, protestantmi v duchu ekumenizmu, ktorých predchodcovia zavraždili Jána Ogilvie. Ogilvie bol anglikán, vychovaný v duchu protestantsko-kalvínskom. Rodičia patrili k vyššej vrstve a Ján dostal vzdelanie vo Francúzsku. Tu sa stretáva s katolíckym učením a ako 17-ročný konvertuje. U nás v Olomouci požiadal o vstup do rehole. V Brne si vykonal noviciát. Potom sa vrátil do vlasti, kde v tom čase bol silný odklon od Ríma. Boli pod vplyvom ducha odpadlíka Henricha VIII. Tuší, čo ho tu čaká. Dobre sa pripravil a pod ochranou Panny Márie sa vracia ako kupec do vlasti. Rôzne prestrojený vyučuje, vysluhuje sviatosti, nadväzuje styky i s protestantmi. Kde vkročí, získava. Veľa koná, málo hovorí. Kto spočíta, čo sa mu podarilo pod ochranou Panny Márie? Aj o ňom platia slová Písma: „Nie je žiak nad svojho učiteľa, ani sluha nad svojho pána" (Mt 10,24).

Prišla hodina skúšky. Jána chytili. Dostal sa na tvrdé preškolenie, kde sa nedal zlomiť ani slovami, ani sľubmi, ani lichotením, ani žalárom. "Nie, nie som vlastizradca!" Jemu nešlo o politiku, ale o dušu. Osem dní ho v jednom ťahu vyšetrovali: kde, čo, ako prečo.... Ján mlčal. Keď nevládal, mučili ho. Nakoniec - smrť obesením. Zomiera ako 36-ročný.

Po stáročiach sa ukázala jeho správna životná cesta. Potvrdilo sa opäť: „Nebojte sa tých, čo môžu telo, ale nie dušu zabiť!" (Mt 10,28). Uverili sme v Krista, sme kresťania, a to znamená prehlbovať naše zjednotenie s trpiacim Kristom. Konštantín dostal oznam: V tomto znamení zvíťazíš! Bolo to znamenie kríža. Zvíťazil. Aj my jedine v znamení kríža zvíťazíme nad hriechom, nad sebou samými, nad svetom.

Iba v jednom bode je výnimka, že násilie nepriťahuje, neláka, a to v slovách Krista: Nebo sa získava len násilím. Násilím na sebe samom. Väčšou sebakontrolou, ovládaním, štúdiom, osobným svedectvom. Amen.

YouTube | Gloria.tv