Meditácia na 20.04.2012

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Piatok po 2. veľkonočnej nedeli | Jn 6, 1 - 15

separator.png
Ježiš odišiel na druhý breh Galilejského čiže Tiberiadského mora. Šlo za ním veľké množstvo ľudí, lebo videli znamenia, ktoré robil na chorých. Ježiš vystúpil na vrch a tam si sadol so svojimi učeníkmi. Blízko boli židovské sviatky Veľkej noci. Keď Ježiš zdvihol oči a videl, že k nemu prichádza veľké množstvo ľudí, povedal Filipovi: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?" Ale to povedal len preto, že ho skúšal. Lebo sám vedel, čo urobí. Filip mu odpovedal: „Ani za dvesto denárov chleba nebude stačiť, ak sa má každému ujsť čo len kúsok." Jeden z jeho učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra, mu povedal: „Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby. Ale čo je to pre toľkých!?"
Ježiš povedal: „Usaďte ľudí!" Na tom mieste bolo mnoho trávy. A mužov si tam posadalo okolo päťtisíc. Tu Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával sediacim; podobne aj z rýb, koľko chceli. Keď sa nasýtili, povedal svojim učeníkom: „Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!" Pozbierali teda a odrobinami z piatich jačmenných chlebov, ktoré zostali po tých, čo jedli, naplnili dvanásť košov. Keď ľudia videli, aké znamenie urobil, hovorili: „Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet." Ale keď Ježiš spoznal, že chcú prísť, zmocniť sa ho a urobiť ho kráľom, znova sa utiahol na vrch celkom sám. 

separator.png

Čo to znamená nasýtiť sa?
 

Boli ste už niekedy hladní? Zaiste každý pozná tento nepríjemný pocit. Aj keď o hlade a hladovaní v pravom slova zmysle nemôžeme hovoriť, pretože máme plné stoly, môžeme však smelo hovoriť o hlade duchovnom. O hlade, ktorý tiež trápi a je potrebné, aby sme sa aj tohoto duchovného hladu zbavili.

Povzbuďme sa na Ježišových slovách a skutkoch, ktoré vykonal. Evanjelium o zázračnom rozmnožení chleba v nás vyvoláva rôzne úvahy. Predovšetkým je to potvrdenie moci, ktorú mal Pán Ježiš. Po tomto Ježišovom skutku mohli oprávnene zvolať: „Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet" (Jn 6,14). Ale súčasne tento zázrak núti apoštolov k premýšľaniu. Pán Ježiš ho neurobil len preto, aby nasýtil hladný zástup, ale tiež preto, aby apoštolov pripravil na ťažkosti, ktoré ich ako pokračovateľov a šíriteľov Ježišovho učenia v živote čakajú. Keď sa v ich živote dostavia ťažkosti, problémy, keď budú musieť pre neho trpieť, prinášať obete, aby si spomenuli, že Ježiš je Prorok i Mesiáš, ktorý je mocný v slove i v skutkoch. A toto ich bude musieť posilniť v ich viere.

Predovšetkým tento zázrak má hlboký teologický význam, kde rozmnoženie chleba sa stáva predobrazom - symbolom iného chleba, o ktorom neskoršie v evanjeliu sv. Jána Pán Ježiš hovorí: „Kto je tento chlieb, bude žiť naveky" (Jn 6,58).

Pán Ježiš tu poukazuje na úzky vzťah medzi obyčajným chlebom a jeho Najsvätejším Telom. Musíme si uvedomiť že veľmi ťažko chápali apoštoli, ale aj tí, čo boli svedkami týchto udalostí to, čo im Ježiš vysvetľoval.
Táto udalosť sa odohrala krátko pred slávnosťou Paschy, čo znamená pre Židov spomienku na večeru pred odchodom z Egypta, ktorá bola symbolom zjednotenia človeka s Bohom. Treba si uvedomiť, čo sa nám tým dostáva od Boha. Apoštoli to nechápali. Ľudským rozumom sa to nedalo pochopiť, ani vysvetliť a musí tu zasiahnuť vyššia moc - moc Boha. A Boh koná. Je to divné. Keď odchádzal z Egypta, na púšti nasýtil zástupy mannou. Každý mal dosť. Teraz nazbierali dvanásť košov odrobiniek. Povšimnime si, že Ježiš prikazuje zbierať odrobinky. Aj tie totiž považuje za chlieb a nedovolí ich zničiť. Je potrebné si všimnúť aj počet prítomných. Len mužov tam bolo okolo päťtisíc. Prenesme túto udalosť do nášho duchovného života. Ježiš i dnes chce prejaviť svoju moc. Koľkokrát nás už nasýtil svojím slovom, pričom sme sa cítili takí šťastní, že sme chceli povedať: Postoj chvíľa, aká si krásna!

Boli sme svedkami krásnych slávností, či to bolo prvé sväté prijímanie, birmovka, pekná kázeň, či púť. Cítili sme, že Ježiš nás nesýti pominuteľným chlebom, ale duchovným. Cítili sme sa spokojnejší, ba i telesne zdravší. Ježiš nás chcel pripraviť ako svojich apoštolov na chvíľu, keď prídu ťažkosti, aby sme si pri spomienke na neho vedeli dodať sily, odvahy, chuti boriť sa s ťažkosťami a pod. Ale aj v zástupe na púšti sa našli takí, čo sa napapali, vypočuli si Pána Ježiša, čiže akési vegetovanie a odišli. ...a nečudujme sa, že niečo podobné je aj dnes.
Keby Ježiš robil zázraky stále, myslíte, že by uverili? Nie. Viera nám dáva dostatočnú matériu, aby sme sa vždy mohli nasýtiť a posilniť Kristom. Kto nám bráni často pristupovať ku sviatostiam? Komu sa zakazuje i častejšie ísť na svätú omšu? Nikomu. To je len naša výhovorka: Však to Cirkev neprikazuje, stačí raz do roka na spoveď, raz za týždeň na svätú omšu.
Hľa, v jednej veci na jednej strane hrozné minimum a na druhej strane často prehnané nároky. Príde ťažkosť a chcú od Boha všetko za jednu omšu, ba dokonca za jeden  O t č e n á š. A keď nie, urážaniu Boha, Cirkvi a tých, čo si plnia svoje povinnosti nie je konca kraja. Je to tak, ako keď sa niekto naje len raz za týždeň, chcel by jesť stále, ale... Príslovie hovorí: „Kto nepracuje, nech ani neje". Aj sv. Pavol apoštol hovorí tie isté slová prvým kresťanom. A to platí dnes i nám. Kto sa nesnaží, nepracuje na sebe, neposilňuje sa Telom Kristovým, tak čo vlastne chce?

Pán Ježiš povedal i tieto slová: „Od dní Jána Krstiteľa podnes trpí nebeské kráľovstvo násilie a násilníci sa ho zmocňujú" (Mt 11,12). To by bol prehnaný komfort alebo vykorisťovanie, keby niekto chcel stále sa dať obsluhovať, dokonca, aby mu to servírovali v posteli.
Niečo podobné vidíme aj v duchovnom nasýtení. Niektorí sa chcú uspokojiť s počúvaním omše z rozhlasu. Takáto omša neplatí. Ten, kto počúva sv. omšu z rozhlasu, či pozerá v televízii a je zdravý, a môže ísť na sv. omšu do kostola, ten nezadosťučiní cirkevnému príkazu: V nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastniť sa na celej sv. omši. Je treba poznamenať i to, že na celej, pretože sa stáva a sú to stále tie isté prípady, že prichádzajú na sv. omšu pravidelne poslední a prví odchádzajú. Áno, zdravotné dôvody, ale čo iné dôvody? Pri sv. omši sa človek môže najviac posilniť, a preto si sv. omša vyžaduje i prípravu, sústredenie sa, uzobranie myšlienok. Nemali by sa stávať také prípady, že niekto pravidelne chodí neskoro a ešte ruší iných, keď sa domáha si sadnúť, prípadne, ide až pred samý oltár.

Jeden spolubrat rozprával, že sa už neovládal a keď toho bolo veľa, prerušil omšu a poprosil, aby chodili načas. Oslovená pani mu na to odpovie, aby bol rád, že vôbec chodí do kostola! Môže byť človek spokojný, posilnený, keď neprejaví ani minimum obety naviac? Zaiste všetci chceme byť nasýtení nielen telesne, ale i duševne, preto berme ohľad jeden na druhého. Keď sa to aj stane, ostaňte vzadu, pod chórom.

U nás lekár snáď len výnimočne konštatuje podvýživu. Ale kňaz toto čím ďalej tým viac konštatuje u mnohých veriacich. Podvýživa. Často len narýchlo odmodlený  O t č e n á š - ponáhľam sa na autobus. Každý piatok je výhovorka - varia mäso, čo mám hladovať?! Nevieme, že sa môže vykonať skutok vynáhrady? A ten skutok zaberie menej času, ako samotná konzumácia mäsa. Výhovorka - však sa vyspovedám - vedie tiež len k podvýžive. Človek, ktorý nemá pravidelnú stravu a dostatok vitamínov, je neodolný a rýchlejšie ochorie. Podobne je to aj v duchovnej oblasti. Neustále "nemám čas" - už nie je moderné. Veď na iné veci máme čas! Pán Ježiš povedal: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst!" (Mt 4,4).

Prajme si a snažme sa, aby sme nepoznali duševný hlad. Amen.

YouTube | Gloria.tv

 

Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu