Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 25.04.2012

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Streda po 3. veľkonočnej nedeli | Mk 16, 15 - 20

separator.png

Ježiš sa zjavil Jedenástim a povedal im: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený. A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im; na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú." Keď im to Pán Ježiš povedal, vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha. Oni sa rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali.

separator.png 

Žiť s Kristom je zárukou účasti na večnom živote
 

Aktívne žiť s Kristom je zárukou účasti na večnom živote. Zaiste aspoň raz v živote sa každý z nás zadíva do výšok. Nie preto, aby zistil, aké bude počasie, aby si lámal hlavu nad tým, aký veľký je priestor nad nami, ale aby si uvedomil zmysel a cieľ svojho života. Človek túži po večnosti. Ako rôzne si človek večnosť a večný život predstavuje! Koľko kníh na túto tému je napísaných! Koľko odznelo dialógov i monológov, filozofických i teologických dišpút a kázní o večnosti. Zaiste, že nielen pri tejto téme dochádza k deleniu ľudí na veriacich a neveriacich. Aj jedni aj druhí majú svoje argumenty, ktoré nemusia presvedčiť. Je pravdou, že čím
viac sa blíži odchod z tohto sveta, tým viac sa ozýva myšlienka na Boha. Akosi automaticky oči pozerajú do výšky. Ale sme svedkami aj iných udalostí. 

Stará mama sa pýta ročnej vnučky: „Kde je Pán Boh, kde je Ježiško?" Čaká, že dieťa prštekom ukáže na obraz či kríž na stene. Ale dieťa ukáže prštekom na miesto, kde má srdiečko. Babka sa zahanbila. Jej vnúčatko mama učí správne - Pán Boh je všade a najmä v čistom srdci. 

Dnes si máme si pripomenúť známe veci, ale dôležité pre našu spásu. Pán Ježiš nám pripomína: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu" (Mk 16,15). Dnešné evanjelium je zvlášť blízke srdciam veriacich. Nanebovstúpenie Pána je triumfom Krista a intronizáciou Kráľa a Pána celého sveta. Tí, čo uverili v učenie Krista si pripomínajú, že Ježišova "misia" na zemi sa skončila. Ježiš odchádza k Otcovi. Plnia sa slová: „Ešte chvíľu som s vami, potom pôjdem k tomu, ktorý ma poslal" (Jn 7,33). Ježišovým odchodom k Otcovi sa začína realizovať príkaz: „Budete mi svedkami... až po samý kraj zeme" (Sk 1,8). Zo žiakov-apoštolov sa stávajú učitelia. Nanebovstúpenie Majstra nespôsobilo u apoštolov to, čo sa udialo pri zajatí v Getsemani. Odchod Ježiša k Otcovi otvára apoštolom horizonty a pole pôsobností, na ktoré ich pripravoval Ježiš tri roky. Nanebovstúpenie Krista necítia ako opustenosť, akoby sa ocitli v izolácii. Apoštoli si uvedomujú, že teraz nastáva ich čas, aby to, čo prijali od Ježiša, čo videli, čoho boli svedkami, ohlasovali celému svetu.

Evanjelista sv. Lukáš nanebovstúpenie Pána kladie na štyridsiaty deň po zmŕtvychvstaní. Túto dobu chápeme ako čas, keď po zmŕtvychvstaní Pána dozrieva v apoštoloch trojročný pobyt s Ježišom. Apoštoli za pomoci Ducha Svätého plnia nielen slová, ktoré prijali od Ježiša, ale plnia sa predpovede prorokov kníh Starého zákona. Kristus vstúpil do neba, to neznamená, že svojich zanechal v izolácii, že prestal byť s nami v kontakte. Ako Ježiš počas pozemského života, keď prijal prirodzenosť človeka, neprestal byť s Otcom jedno, tak po svojom nanebovstúpení neprestal byť spojený s nami. Ježiš zaujal miesto po pravici Otca, ako Najvyšší kňaz, ako sám povedal: „Uvidíte Syna človeka sedieť po pravici" (Mk 14,62). A apoštol sv. Peter píše: „Vstúpil do neba a je po Božej pravici" (1 Pt 3,22). Tým chápeme, že Boh Otec inauguruje Boha Syna: „Keď ho vzkriesil z mŕtvych a v nebi posadil po svojej pravici nad každé kniežactvo, mocnosť, silu a panstvo a nad každé iné meno, ktoré možno vysloviť nielen v tomto veku, ale aj v budúcom. Všetko mu podložil pod nohy a jeho ustanovil nad všetkým za hlavu Cirkvi" (Ef 1,20-22). Ježiš je rovný Otcovi, ale ľudskou prirodzenosťou sa stal naším bratom. Jeho rovnosť v moci a sláve vyznávame slovami: „Vstúpil na nebesia, sedí po pravici Boha Otca všemohúceho."

Kristus žije v Cirkvi. Nik z nás nemôže beztrestne a ľahkovážne toto popierať. Kto nepatrí Kristovi, kto nenájde svoje miesto na zemi s Kristom, v jeho učení, kríži, utrpení, konaní dobra a oddanosti, ten nenájde ani svoje miesto v jeho Kráľovstve. Preto si znova pripomíname, že krstom patríme do Cirkvi, ktorej hlavou je Ježiš. Máme nádej, že aj naša vlasť je v nebesiach. Preto túžime po stretnutí s Kristom, naším Bohom vo večnosti. Očakáva od nás, že vo svojom živote budeme zachovávať všetko, čo nám povedal. Uvedomujeme si, že nebo, do ktorého vstúpil Ježiš, a ktoré si dnes pripomíname, nie je ďaleko. Je potrebné, aby sme správne chápali nebo. Kto chápe nebo ako miesto radovánok, kde duša bude mať všetko, na čo si len pomyslí, keď nebo chápe len ako uspokojenie svojich materiálnych a telesných túžob, ten má nebo ďaleko. Vtedy, keď v čistote srdca spoznáme istotu neba, je veľmi blízo. Nebo chápeme ako stav, kde už nebude utrpenia, bolestí a žiaľu. Ak bude nejaká práca, tak bude radostná, nebude z donútenia, ale slobodne konaná a nebude vyvolávať únavu. Večnosť je radosť v Bohu. Vidieť Boha z tváre do tváre je nielen pravda, ale aj odmena, ktorej sa nedá prirovnať nič a nik. Najväčším šťastím pre človeka bude vedomie: Boh ma miluje.

Aj keď na zemi vieme o láske Boha k nám, stav lásky na zemi nie je možné zrovnať s tou radosťou, ktorú má Boh pre nás vo večnosti ako odmenu. V nebi budeme aj my viac milovať Boha ako na zemi a v tom bude taktiež aj naša odmena. Milovať Boha je odmena a dar. Možno povedať, že to bude oceán šťastia lásky. Keď takto chápeme nebo, chápeme, že tento stav nie je vzdialený, ale situácia, v ktorej je Boh prítomný a my sme pri ňom. Ježiš pri nanebovstúpení nemusel prekonávať veľké vzdialenosti, chápajúce ako svetelné roky, pretože sám povedal: „Ja som v Otcovi a Otec je vo mne" (Jn 14,10).

Apoštoli videli Ježiša odchádzať; vznášal sa, vzďaľoval, ale bol zjednotený s Otcom pred i po nanebovstúpení. Ľudskými slovami sa nedá vyjadriť tajomstvo jednoty lásky medzi Otcom a Synom. Predstavme si hluchého človeka. Vidí ľudí tancovať a je mu čudné, neprijateľné to, čo nazývame tancom. Keď získa sluch a započúva sa do hudby, prežije jej rytmus a vžije sa do krásy pohybu tela, nepovie, že tanec je čosi čudné, ale povie, že tanec je krásny.

Ale už na zemi môžeme prežiť predsieň neba. Predstavme si, že muž povie svojej žene: „Budeme pracovať a raz budeme bohatí!" A žena mu odpovie: „Už sme bohatí, veď máme jeden druhého."

Apoštoli pozerali na nebo pri nanebovstúpení Pána: Vtedy im anjeli povedali: „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať" (Sk 1,11). My nepozeráme na nebo, oblohu s tým úmyslom, že nebo je hore, kdesi ďaleko, vysoko, v atmosfére, za hranicou kozmu alebo za hranicou smrti. Boh nás naučil, že nebo hľadáme v sebe v spojení s ním. Nebo je tam, kde človek nachádza Boha a seba v Bohu.
Pravdaže, naše stretnutie s Bohom sa celkom zrealizuje pri našej smrti, keď s Ježišom prejdeme po celej veľkonočnej ceste. Boh je prítomný všade, a teda i nebo môže byť všade. Pre nás je nebo tam, kde práve sme, keď s Bohom žijeme. Bránu neba už tu na zemi môžeme prekračovať. Keď hľadáme Boha a keď Boha nachádzame v sebe a v iných, môžeme prežívať už nebo na zemi. Je správne, že využívame čas v zhode s vôľou Božou. Žijeme s Bohom. 

Spomeňme si na sv. Dominika Sávia. Pri prvom svätom prijímaní si napísal heslo života: "Radšej zomrieť, ako zhrešiť." A nielen ho napísal, ale aj zachoval. Keď zomieral, otec sedel pri jeho posteli. Dominik sa na chvíľu prebral, pozrel na otca, usmial sa a povedal mu: „Otecko, vidím krásne veci." A s úsmevom na tvári zomrel.

Dnešný sviatok slávime v čase, keď sa okolo nás prebúdza príroda, tešíme sa zo zelene, kvetov, spevu vtákov, teplého vánku... Nevdojak sa nám môže natískať myšlienka, aké to bude krásne v nebi, keď krása, ktorá tu dnes je a zajtra vädne, je tak okúzľujúca a vyvoláva v nás radosť. Čo sa skrýva za slovami apoštola sv. Pavla: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú" (1 Kor 2,9). Vedie nás to k myšlienke o tom, aký dobrý je Boh, že už tu na zemi poznávame a zažívame veľkosť jeho lásky. Áno, telesné nanebovstúpenie Krista do neba je predovšetkým sviatkom jeho samého. Veď dobrovoľne prijal úlohu sluhu a pravdou znejú slová: „Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno" (Flp 2,9). Apoštol sv. Pavol myslí na meno Pán, čiže najvyššiu hodnosť a moc.
A pre nás je to záruka, že keď vytrváme v jeho láske, dostaneme odmenu. Veď povedal: „Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte" (Jn 14,3-4). 

Krista svojimi prirodzenými očami nevidíme, ale svetlo sviece nám hovorí, že je tu náš čas, aby sme horeli láskou k Bohu a k svojim blížnym. Aby sme splnili to, čo od nás Ježiš právom očakáva. My nefilozofujeme, ale veríme slovám Krista, ktoré sú pre nás zárukou večnej odmeny v Kráľovstve lásky, svetla a pokoja. Amen.

YouTube | Gloria.tv