Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 28.04.2012

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Sobota po 3. veľkonočnej nedeli | Jn 6, 60 - 69

separator.png

Mnohí z Ježišových učeníkov povedali: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!" Ježiš vedel sám od seba, že jeho učeníci na to šomrú, a opýtal sa ich: „Toto vás pohoršuje? A čo až uvidíte Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým? Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život. Ale niektorí z vás neveria." Lebo Ježiš od počiatku vedel, ktorí neveria a kto ho zradí. A povedal: „Preto som vám hovoril: Nik nemôže prísť ku mne, ak mu to nedá Otec." Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili. Ježiš povedal Dvanástim: „Aj vy chcete odísť?" Odpovedal mu Šimon Peter: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý."

separator.png
Žriedla kríz v našej viere 
 

Keď sa obzrieme okolo seba, často vidíme, že veriaci si neplnia svoje povinnosti tak, ako si plnili predtým. Niekedy to aj počujeme: Bol som miništrantom, a teraz neverím. alebo: Ja to už mám odmodlené; Boh mi nepomohol, keď som bol ja chorý. Keď vidím ísť do kostola X.Y., ja tam nejdem a podobne.
Vieme, že základnou čnosťou v živote človeka je viera. Je potrebná v živote prirodzenom, ale i v nadprirodzenom. Nie je možné predstaviť si život bez viery. Musíme byť vďační Pánu Ježišovi, že nás i dnes upozorňuje na niečo veľmi dôležité.

Pán Ježiš sa v evanjeliu obrátil k pochybujúcim a reptajúcim, a povedal: „Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život" (Jn 6,63).

Ježišova reč o Eucharistii, ktorú si rozoberáme už niekoľko nediel, vedie naše úvahy. Táto reč pobúrila Židov a vniesla i zlo do radov jeho učeníkov. Tak isto ako ostatní nemohli porozumieť, ako Ježiš môže dať jesť svoje telo a pokrm. Preto počujeme slová z ich úst: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!" (Jn 6,60).
A viacerí odišli od Ježiša. Odchod od Pána Ježiša nesmieme chápať ako problém - či uznať, alebo neuznať Pána Ježiša. Musíme to chápať ako problém emocionálny, ktorý bol pri počúvaní Ježiša u mnohých. A keď emócie prešli, city ochabli, zjavila sa potreba rozumného uvažovania a tu jeho žiaci nerezignovali. Ježiš od nich žiada vieru, aby mu verili, ale oni nie sú to schopní pochopiť.
Pascal povedal, že tak ako k láske, tak i k viere potrebujeme odvahu. Nedostatok odvahy k viere ju nielen oslabuje, ale neraz aj znemožňuje.
Aké sú prekážky, ktoré znemožňujú našu vieru?

Najvážnejšou prekážkou je, keď si chceme všetko vysvetliť svojím rozumom, a to je nemožné. Často počujeme: Čo nevidím, neverím! A predsa, je veľa vecí, ktoré nevidíme a veríme, že jestvujú. Nevideli sme žiadne gama, a predsa veríme, že je. Nevideli sme elektrický prúd, a veríme, že jestvuje. Slepý človek nikdy nevidel slnko, a predsa verí, že existuje.

Najväčšou ťažkosťou pre apoštolov bolo uveriť tomu, čo je ľudskými silami nemožné. Ako nám Ježiš môže dať jesť svoje telo?
Odpoveď na túto otázku je podstatná, dôležitá, a predsa jednoduchá. Ak Ježiš môže piatimi chlebmi nasýtiť päťtisíc ľudí, ak môže slepému vrátiť zrak, keď vzkriesil už tri dni ležiaceho Lazára k životu, tak to znamená, že môže dať i svoje telo za pokrm. Viera v tomto prípade je znakom dôvery v Krista. Tak Pánu Ježišovi apoštoli uverili úplne. Na otázku Pána Ježiša: „Aj vy chcete odísť?" (Jn 6,67). Peter odpovedá: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života" (Jn 6,68). 

Je možné odísť od Krista, je možné zradiť ho, je možné celkom sa ho zrieknuť, ale čo dať ľudskej duši namiesto Krista?! Duša človeka je hladná po Bohu. Ona si tiež preberá, hocičím ju nemožno nasýtiť. Na túto tému povedal vážne slová sv. Augustín: "Stvoril si nás pre seba, Pane, a nespokojná je naša duša, kým nespočinie v tebe."

Každá Cirkev a tým viac kresťanstvo, má svoje tajomstvá, ktoré sa dajú objasniť a úplne pochopiť iba vo svetle smrti a zmŕtvychvstania Pána Ježiša. To bolo dôvodom sv. Pavla, aby napísal v Liste Korinťanom tieto slová: „Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera" (1 Kor 15,14). Zmŕtvychvstanie Krista je posledným a najvážnejším dôkazom, argumentom potvrdzujúcim pravosť našej viery.
Druhým dôvodom, ktorý často vyvoláva krízu viery, je naše pozemské zmýšľanie. Tak chápali i slová Pána Ježiša niektorí jeho poslucháči, a tak zmýšľali neraz i jeho apoštoli. Najvážnejšou starosťou bola pre nich starosť o dočasný život. Zabezpečiť si tu na zemi čo najspokojnejší život, oslobodiť sa od ťažkostí, užiť si z neho čo najviac. A to považovali mnohí za najpotrebnejšie. Veriť vo večnú blaženosť – nebo, v Eucharistiu, vo večný život, a to je pre dnešného človeka veľa.

Ako na tieto ťažkosti odpovedá Pán Ježiš? Jeho slová sú jednoznačné. Starosť o život tu na zemi je dobrá vec, je to potrebné. Pán Ježiš ju na inom mieste pochváli, ale rovnako prízvukuje, že táto starosť nerozviaže problém ľudského života. Človek má okrem tela aj dušu, a preto sa musí starať i o ňu.
Výrečné sú slová Pána Ježiša z evanjelia: „Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život" (Jn 6,63). Slovo telo v tomto texte označuje dočasné prebývanie tu na zemi. Pán Ježiš tým potvrdzuje, že je to dobré, ale veľmi krehké, rýchlo sa míňa a málo z neho zostáva človeku. A keď je tomu tak, je teda nesprávne si na ňom zakladať, pretože všetko sa raz skončí. Uvedomme si, že náš skutočný život sa vlastne po našej smrti len začne. Pán Ježiš nám tu pripomína jednu hlavnú vec, že vo svojom živote tu na zemi, sa musíme naučiť správne hodnotiť svoj vzťah. To znamená, že nemáme znevažovať svoje poslanie na zemi, ale musíme si byť vedomí, že za život tu na zemi raz budeme odmenení.
Čo to znamená pripravovať sa na večnosť? Znamená to brať vážne slová Pána Ježiša, ktoré povedal i dnes na našu adresu: „Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život" (Jn 6,63). Zaväzuje nás zatiaľ život duchovný. Starosť o jeho rozvoj, bezhranične dôverovať Kristovi a snažiť sa o plné zjednotenie s ním. Dôkaz vidíme v každodennom živote, ktorý nás učí, že kto v živote sa snaží žiť podľa Krista, ten sa nesklame. Dôverujme Kristovi!

Nedávno bol sviatok Štefana Uhorského, ktorého nazvali "Apoštolom na tróne". Bol tu na zemi podľa Ježišových slov svetlom a kvasom. Spolu so svojou manželkou Gizelou plnili Ježišove slová. Poviete, že boli čosi vyššie? Sv. Helena žila podľa prirodzeného zákona, držala sa svojho svedomia. Povolaním poštárka a stala sa manželkou dôstojníka Konštantína Chlóra, ktorý ju neskôr, keď sa stane cisárom, zanechá, opustí. Vytrvala však čestne a odmeny sa jej dostane, a keď sa stane cisárom jej syn Konštantín, ktorý ju mal veľmi rád. Jej ďakujeme za krásne stavby a objavenie kríža, na ktorom zomrel Pán Ježiš.

Na budúci týždeň máme sviatok sv. Moniky. Poznáme jej 16 rokov trvajúcu snahu obrátiť nielen syna Augustína, ale i manžela a svokru. Podarilo sa jej to a krásne to povedal Monike kartáginský biskup: "Žena, nie je možné, aby Boh nevypočul tvoje modlitby."

Čo to všetko znamená pre nás? Dôverovať Ježišovi viac ako sebe. Dať Bohu, čo mu patrí, a to nielen vo chvíľach sviatočných či slávnostných, ale i všedných, a najmä keď tlačí kríž: Pane, tu som!

Krízy boli, sú a budú. Pán nikoho neskúša nad jeho sily. Pán dopustí, ale neopustí. Spytujme si radšej častejšie svedomie, čo sme všetko zanedbali, pokazili, zradili vo svojom vzťahu k Bohu tu na zemi. Amen.

separator.png

Cesta za Kristom je ťažká
 

Páter Martell kázal v Londýne o viere. Jeden mladík, nie práve najčistejší a ohrabaný, sa ozve: "Viera je zlá, lebo podľa nej sa neriadia ani veriaci, ani kňazi!" Zaiste, zlí sú kresťania a nehodní sú i kňazi. No mydlo vymysleli tiež dávno a na vás to nevidieť. A predsa nemôžeme povedať, že mydlo je zlé!

Počuli sme poslednú časť o zázračnom rozmnožení chleba a rozhovor ľudí s Ježišom v Kafarnaume od sv. Jána evanjelistu: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?"! (Jn 6,60). To hovoria tí, ktorí túžili len po pominuteľnom chlebe, ale Petrova odpoveď je za tých, ktorí to s Kristom myslia vážne: „Pane, a ku komu by sme šli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý" (Jn 6,68).

S týmto rozhodnutím ideme za Ježišom Kristom. Všetci, čo ho nasledovali, mali vieru úprimnú, šli za ním z túžby.
No ani nás Ježiš neušetrí pred rozhodnutím. Človek sa rozhoduje stále. Od toho rozhovoru v Kafarnaume i dnes ráno sme sa museli rozhodnúť. Takže mnohí sklamane hovoria: Tvrdá je to reč ísť za Ježišom, keď nám on ponúka seba za pokrm. Ježiš nám ponúka najväčší dar svojej lásky. Neodníma nám slobodu, ale ju umocňuje.
Kresťan je najslobodnejší človek na svete. Máme sa slobodne rozhodnúť, či Ježiša prijímame takého, aký je: poníženého, trpiaceho, mučeného, ale tiež naveky osláveného, či ho chceme prijať v poníženom sviatostnom znaku. Eucharistia je tým bodom, kde má človek otvoriť srdce, vyznať vieru, prijať všetko v Kristovi. To je tvrdá reč pre každého, kto je zahľadený len na seba. No v tejto tvrdej reči sa skrýva tajomstvo viery, tajomstvo večného života. Reč o prijímaní jeho eucharistického Tela je tvrdá z viacerých príčin. Najprv preto, že žiada, aby sme vieru v jeho slovo protirečili svojím vlastným zmyslom, svojej skúsenosti, o ktorú sa denne opierame a prijali chlieb, ktorý kňaz ukazuje ako samého Krista. Ďalej preto, lebo ho možno prijať len s čistou dušou, a to predpokladá úprimné pokánie, zrieknutie sa hriechu, často príjemného a výhodného. A konečne preto, že toto prijatie Krista zaväzuje si počínať tak, konať tak, ako by na mojom mieste konal Ježiš sám. Žiada si natrvalo moje ruky, nohy, ústa, myseľ, srdce.

Bojím sa o svoje miesto, o svoj plat, o svoje pohodlie, o svoju česť a vážnosť v spoločnosti tých, ktorým sú takéto reči smiešne. akokoľvek by sme sa chceli pohoršovať na tých, čo opustili Krista, keď počuli tvrdú reč o Eucharistii, musíme im byť vlastne vďační. Príbeh, ktorý sme práve počuli, dáva nám najlepší dôkaz, že Eucharistia je naozaj Kristovo telo nám na pokrm. Keby to bol Kristus myslel nejako ináč, symbolicky, určite by bol odchádzajúcich zavolal späť a vysvetlil im, že zle rozumeli, aby sa nepohoršovali. On však nič neodvolal. On stál na svojom vyhlásení i napriek tomu, že ho toľkí preto opustili. A bolo ich určite veľa. Evanjelium nám udáva len počet tých, ktorí ostali. Keďže ale s Ježišom vždy chodil veľký zástup a pri zázraku rozmnoženia chlebov ich bolo niekoľko tisíc, je tragické, že ho opustili práve vtedy, keď im oznámil najväčší prejav svojej lásky.

Ale zrejme vzťah k Eucharistii je rozhodujúci pre každého. Tu sa musí každý rozhodnúť. Boh nikomu nevnucuje svoju lásku. Boh nie je pánom otrokov, alebo bezduchých pánov. Boh je Otcom slobodných detí. Dal nám takú veľkú slobodu, že ju môžeme použiť aj proti nemu. A Boh to plne rešpektuje. Mohol ľahko donútiť ten veľký zástup, aby zostal. Boh však nikdy nepoužije svoju moc, svoju všemohúcnosť proti nášmu rozhodnutiu. Peklo, to hrozné veľké zatratenie, to je ten najväčší dôkaz. Musíme sa teda rozhodnúť. Tak ako Izraeliti v Starom zákone, keď ich Jozue vyzval, komu chcú slúžiť. Kristus sa tiež spýtal tej hŕstky ľudí, ktorí s ním tam zostali, či aj oni chcú odísť. Aj nás sa pýta. Každý z nás sa musí slobodne rozhodnúť sám za seba, ktorou cestou pôjde.

Cirkev po koncile mimoriadne zdôrazňuje slobodu svedomia. Nik nemôže nútiť nikoho vo veciach svedomia. Nik na to nemá právo. Ani rodičia. Ak je tu niekto z donútenia rodičov alebo manželky, ak je tu len preto, aby bol doma pokoj, aby nemusel počúvať frfľanie, nič mu to nie je platné. Boh takú službu nepotrebuje! Skutočná bohoslužba je len to, čo dáme Bohu z vlastného rozhodnutia, ktoré je často ťažké. Cirkev hlása samé nepopulárne a málo príťažlivé veci. Žiada zapieranie, zdržanlivosť, zachovanie pôstov. Žiada lásku k tým, ktorí nám ublížili, žiada prekonávanie hnevu, pohoršenia, žalovanie na seba. Žiada vieru v nepochopiteľné. A odmena? Tú sľubuje vo večnosti, ktorá sa nám zdá ďaleko. V evanjeliu nikde nenájdeme výrok a Kristus nikdy to nepovedal, že ten, kto pôjde za ním, bude sa mať dobre, bude sa mu ľahko žiť.
A svet nám takýto život ponúka. Je to ako v tej rozprávke, kde sa mali bratia rozhodnúť, ktorou cestou pôjdu. Či tou pohodlnou, širokou, alebo tým strmým chodníčkom. Hlúpy Jano si vybral ťažkú cestu aj napriek výsmechu svojich bratov a vieme, že dostal s princeznou aj pol kráľovstva.
Aj my sme mnohokrát vystavení posmechu. Často sa rozhodujeme ovplyvnení mienkou tých, ktorí si vybrali ľahšiu cestu, strachom z výsmechu kamarátov, kolegov na pracovisku: Nebuď hlúpy! Ty tomu ešte veríš? Nebuď blázon! Poď s nami a podobne.

Noel potreboval tajomníka, poctivého a riadneho človeka. Doporučili mu mladého inžiniera, ktorý bol chudobný a práve hľadal zamestnanie. Dohodli si čas a mladý inžinier prišiel presne. Sadli si k stolu. Po niekoľkých formálne pretrasených vetách, začal Noel útočiť na náboženstvo. Mladý inžinier zbledol. Mal hlboké náboženské vzdelanie, bol presvedčeným katolíkom a Noelovými slovami sa cítil dotknutý. Noel spozoroval jeho rozpaky a zdvojnásobil svoje útoky proti Cirkvi. Mladý inžinier to už nevydržal. Začal oponovať svojmu hostiteľovi a bezohľadne odrážal jeho útoky. Rozhovor sa bezmála premenil na hádku. Zrazu Noel prepukol v smiech, podal hosťovi ruku a srdečne ju stisol: "Prepáčte mi. Takýchto ľudí potrebujem. Prijímam vás do svojich služieb."

Koľko našich mladých inteligentov by obstálo v takejto skúške?

Ale ja viem, že sú tu medzi vami hrdinovia, kresťania, ktorí sa neboja a slobodne vyznávajú Krista. Neskrývajú svoje presvedčenie. Vedia sa postaviť na odpor. Pritom sú si vedomí, že Cirkev nerobí na nich nátlak, ako to robí ten, kto útočí proti Cirkvi. Vie priniesť obetu a zriekne sa niekoľko stoviek mesačne a deťom dá Krista. Je kresťan, a nie zbabelec.
Kristus nás chce celých a slobodných. Nie polovičatých a dvojtvárnych.

Ale tých, ktorí idú za ním nebojácne, odmení. Vynahradí im to, čo im je tu pre neho odňaté a nedopriate kvalitatívnym dobrom. Ponúka svoju lásku, odpustenie, pokoj. Kristus stále čaká. Nemusíš si podať prihlášku, ani prejsť čakacou dobou. Kristus ťa môže urobiť šťastným v jednom momente. Pre každého má miesto, pre každého má pochopenie. Nezáleží ani na množstve, ani na veľkosti našich vín.

Záleží len na tom, aby sme sa vždy rozhodli pre Krista, lebo len on je naším Pánom, naším Bohom. Čokoľvek by nám sľubovali inde, len Boh má pre nás slová života večného. Mydlo máš stále opri sebe, a môžeš byť špinavý. Aj vieru môžeš vyznávať, a nemusíš byť šťastný. Amen.

YouTube | Gloria.tv