Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 09.06.2012

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Sobota 9. týždňa v Cezročnom období | Mk 12,38-44

separator.png

Ako Ježiš učil zástupy, hovoril im: „Varujte sa zákonníkov, ktorí radi chodia v dlhých rúchach, túžia po pozdravoch na uliciach, po prvých stoliciach v synagógach a popredných miestach na hostinách. Vyjedajú domy vdov a naoko sa dlho modlia. Takých postihne prísnejší súd." Potom si sadol oproti chrámovej pokladnici a pozeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice. Viacerí boháči hádzali mnoho. Prišla aj istá chudobná vdova a vhodila dve drobné mince, čo je kvadrans. Zavolal svojich učeníkov a povedal im: „Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie."

separator.png

Správny pohľad na nábožnosť
 

Ako vás poznám, nie je vám ľahostajná vaša viera. Cítite, že ste povolaní ku kresťanstvu. Byť kresťanom to neznamená, že prijímam učenie Pána Ježiša, prípadne, že sa ústami k nemu hlásim, ale veriť a byť dobrým kresťanom je vecou života, byť deň čo deň verným vyznávačom Krista. Na túto tému veľmi často Pán Ježiš hovoril apoštolom, ale i farizejom, ku všetkým, čo prichádzali počúvať jeho slová. Raz povedal i tieto slová: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vojde do kráľovstva nebeského, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach" (Mt 7,21) Hneď v úvode môžeme povedať, že v tomto sa rysuje definícia opravdivej nábožnosti. Pán Ježiš nás pozval a pozýva i dnes k praktizovaniu tejto tak potrebnej nám čnosti. Naša viera nežiada od nás mnoho pekných slov, ani kvetnatých výrazov, ale žiada od nás obetavý kresťanský život. Povedať to môžeme i tak, že žiada činy, ktoré by boli potvrdením pravdivosti toho, čo hovoríme.

K praktizovaniu takejto nábožnosti nás chcú povzbudiť čítania pri sv. omši, najmä povzbudenie o chudobnej vdove, ale i výstraha pre zákonníkov a farizejov. Farizeji svojím životom popierali pravú nábožnosť, ktorú ústami hlásali. Teoreticky boli nábožní, ale čo sa týkalo praxe, teda života, robili pravý opak. Často sa modlili len preto, aby ich ľudia videli, za čo ich Pán Ježiš karhá. V tomto evanjeliu sa nám dostáva lekcia, ako máme teóriu spájať s praxou a v tom vidieť skutočnú nábožnosť. Predovšetkým to musí byť nábožnosť vychádzajúca z v vnútra, zo srdca, z jeho potrieb a pre potreby druhých sŕdc. Naša viera nesmie si zakladať na vonkajších veciach, procesiách, výzdobe, okázalosti. Toto všetko je dobré, ba môžeme povedať veľmi dobré, ale to nie je dôkaz skutočnej nábožnosti. Pán Ježiš takúto nábožnosť volá nábožnosťou „na pozeranie". Takúto praktizovali vo svojom živote často farizeji. Všetko robili tak, aby ich ľudia videli. Často sa to stalo pre nich pýchou a skrývala sa za tým túžba po materiálnych výhodách.

Jednoznačne o tom hovorí i toto evanjelium: „Varujte sa zákonníkov, ktorí radi chodia v dlhých rúchach, túžia po pozdravoch na uliciach, po prvých stoliciach v synagógach a popredných miestach na hostinách. Vyjedajú domy vdov a naoko sa dlho modlia" (Mk 12,38-40). Akokoľvek dnes budeme hodnotiť ich správanie, musíme povedať, že nenaplňovala ich túžba oslavovať Boha, dať mu patričnú úctu, ale boli to ich osobné zisky. Úmyslom ich nábožnosti nebola úprimnosť. Ťažko sa zapáči takáto nábožnosť Pánu Bohu. Pán Ježiš ju často pranieroval poukazujúc na jedno, že bez vnútornej premeny v človeku nemôže byť ani reči o pravej nábožnosti. Aká nábožnosť je v našom srdci? Ide tu predovšetkým o srdce citlivé, o srdce, ktoré sa často modlí slovami hymnu sv. Ambróza: "Nie nám, Pane, nie nám, ale tvojmu menu nech sa vzdáva chvála."  Nech pre nás v tejto oblasti hlavnou ideou našej nábožnosti sú slová sv. Augustína: "Keď sa modlíte, nech i v hymnách a piesňach hovoria vaše ústa to, čo sa nachádza vo vašom srdci, čo denne žijete."

Pravá nábožnosť preto vychádza z oddaného srdca Bohu. Pravdaže, musí to byť nábožnosť podopretá celým naším životom. Kresťanská nábožnosť sa nemeria totiž počtom odmodlených ružencov, ani dĺžkou vykonaných pobožností, ale meria sa podľa toho, s akou hĺbkou srdca vieme prinášať obety. Tú pravú pokladňu nábožnosti nám ukazuje žena z evanjelia. Pán Ježiš pochválil jej nábožnosť verejne, keď svojím apoštolom povedal: „Veru, hovorím vám: táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie" (Mk 12,43-44). Pánu Ježišovi tu nešlo o množstvo obetovaného, veď pred Bohom to nie je rozhodujúce, ale ide o štedrosť úmyslu. Jej úmysel bol: nadovšetko osláviť Boha. Dokázala to skromným, ale významným gestom. Keď budeme v našom živote konať skutky nábožnosti, či to budú modlitby, skutky milosrdenstva, myslime na to, čo nás vedie k tomuto skutku, čo sa skrýva v tajných komorách nášho srdca, aké sú naše tajné myšlienky, túžby. Ak to konáme myšlienkou na Boha, naša obeta bude Bohom milo prijatá. Ale ak niečo budeme robiť kvôli obdivu a naoko, uvedomme si, že za to už na zemi dostaneme odmenu. Neničme si zásluhy pre nebo! Pre nebo si človek získava zásluhy výlučne nezištnými skutkami. Takých skutkov je nám v našom živote potrebných čo najviac. Oni sú nielen ozdobou, ktorá tieto činy hodnotí, ale rovnako dáva lesk a slávu Cirkvi. Čím viac nás takéto skutky niečo stoja, tým viac sú v Božích očiach cenné. Je veľa ľudí, čo ich nevie ohodnotiť. Na tom nezáleží, to nie je rozhodujúce. Hlavná vec, že ich ohodnotí všemohúci Boh. On jediný nám za ne dá skutočne objektívnu odmenu. Nech naša nábožnosť je zhodná s naším životom. Skúsme nasledovať v tomto ohľaduplnosť sv. Vincenta de Paul, Matku Terezu a toľko ďalších, ktorí tak vznešene sa zapísali v dejinách našej Cirkvi ako verní nasledovatelia Pána Ježiša. Pokúsme sa v našej nábožnosti dosiahnuť tie veci, ktoré nás pripodobnia Pánu Ježišovi a naveky nás s ním zjednotia.

Príkladom nám môže byť i Marcel Callo. Výstižnú charakteristiku o ňom povedal jeden jeho priateľ z ich skupiny: Marcel nemal dve tváre, iba jednu. A túto kresťanskú tvár nosil všade. Zistil, že viac ako slovom sa dá pôsobiť príkladom. Svojím príkladom strhával. Realizoval jednotu viery a života konkrétne v každom všednom dni: pri vykonávaní zamestnania, vo voľnom čase, ale aj v láske k snúbenici Margite. V jeho záznamoch čítame:  Šťastie spočíva v plnení úloh, ktoré prináša každý deň. Na Francúzsko prišli ťažké časy. Druhá svetová vojna. Viaceré francúzske kraje boli obsadené nemeckými vojakmi, tisíce Francúzov odviedli do Nemecka na práce. Marcel odišiel dobrovoľne so svojimi rodákmi do pracovných táborov. Dôvod jeho dobrovoľného odchodu? Chcel duchovne pomáhať svojim bratom v ťažkom položení. Chcel, aby nestratili svoju vieru, aby nestratili Krista, lebo len on je ich jedinou záchranou. Marcel vedel, čo ho čaká, ak ho chytia pri tomto jeho laickom apoštoláte. Podarilo sa im ho odhaliť. Mučili ho v koncentračnom tábore Mathausene, kde aj zomrel 19. 3. 1945, tesne pred skončením vojny ako mučeník za katolícku vieru. Mal len 24 rokov. Čo dodať? Srdce mal vo svojich skutkoch...

Nech nám príklad chudobnej, ale nábožnej ženy-vdovy otvorí oči a pomôže sa dívať na našu nábožnosť správnym pohľadom. Nesmie to byť nábožnosť nezmyselná, nanútená, bezduchá, ale živá, pokorná, ktorej korene sú v ľudskom srdci. Bohu bude na oslavu a nám na spásu. Amen.

YT | GTV