Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 03.08.2012

Meditácia Ľubomíra Stančeka

Piatok 17. týždňa v Cezročnom období | Mt 13, 54 - 58

separator.png
Ježiš prišiel do svojej vlasti a učil ich v synagóge. Oni sa divili a hovorili: „Skade má tento takú múdrosť a zázračnú moc? Vari to nie je tesárov syn? Nevolá sa jeho matka Mária a jeho bratia Jakub a Jozef, Šimon a Júda? A nie sú u nás všetky jeho sestry? Skadeže má toto všetko?" A pohoršovali sa na ňom.
Ale Ježiš im povedal: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti a v jeho dome." A pre ich neveru tam neurobil veľa zázrakov. 

separator.png

Nepochopený Ježiš
 

Prežívame obdobie prázdnin, dovoleniek, čas odpočinku, načerpania nových síl, ale aj obdobie, keď pri oddychovaní je viac času na premýšľanie nad vecami, udalosťami, ale i vzťahmi, ktorým sme v návale povinností nestačili venovať pozornosť, prípadne sme to odkladali na neskoršie.
Medzi otázky hodné na zamyslenie patrí i úcta. Akú úctu venujeme blížnym, ako sa staráme o to, aby sa nám dostalo úcty od druhých, ale aj s akou úctou si ako kresťan plním svoje povinnosti.

Evanjelista Matúš v evanjeliu konštatoval, ako sa zachovali rodáci Pána Ježiša, keď navštívil ich mesto: „Pohoršovali sa na ňom" (Mt 13,57).

Pán Ježiš takmer celý svoj život prežil v Nazarete. Mal rád toto mesto, hoci jeho obyvatelia ho nemilovali. Často sa počas svojho verejného účinkovania do neho vracal. Tam prežil svoju mladosť, tam mal svojich rovesníkov, tam žila jeho matka a jeho príbuzní. Ježiš chcel svojim rodákom dobre, ale oni ho nechápali a nechceli mu porozumieť. Nechceli uznať, že jeden z nich, syn tesára, ktorého rodinu dobre poznali, mohol by byť prorok, ba dokonca Mesiáš, ktorého národ očakáva.
Neporozumeli jeho učeniu. Preto často vyslovovali ohľadom neho otázku: „Vari to nie je tesára syn? Nevolá sa jeho matka Mária a jeho bratia Jakub a Jozef, Šimon a Júda?" (Mt 12,55-56). A naplnení údivom pridávali i ďalšiu otázku: „Skadeže má toto všetko?" (Mt 13,56). Nevážili si Ježiša a on cítil z ich postoja bolesť, a preto na ich adresu smutne poznamená: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti a v jeho dome" (Mt 13,57). Ježiš sa tým však nedal znechutiť. Neustále ich presviedčal o tom, že je skutočný prorok a očakávaný Mesiáš. Ježiš nič nerobil násilne. Nikoho násilne k sebe nevolal. K bohatému mládencovi sa prihovoril takto: „Ak chceš byť dokonalý... nasleduj ma!" (Mt 19,21).

Ak chceš, lebo môžeš aj nechcieť a môžeš na moje volanie odpovedať aj nie, ale ak chceš, môžeš ísť za mnou.

Rodáci Pána Ježiša nechceli ísť za ním, nechceli ho uznať za proroka a tým viac za Mesiáša. Jednoducho preto nechceli, lebo im zovšednel. Nevideli v ňom nič neobyčajného. Možno premýšľali tak ako neskoršie Filip, jeden z jeho učeníkov: „Môže byť z Nazareta niečo dobré?!" (Jn 1,46).
A možno mali o Mesiášovi premrštenú predstavu. Nevieme, prečo zaujali k Ježišovi takéto stanovisko. Evanjelisti o tom mlčia. Môžeme sa však domnievať; že pozerali na Ježiša ľudským pohľadom, nemali nadprirodzenej viery a tu je zaiste hlavná príčina problému. Nemohli porozumieť tomu, že Boh si často volí jednoduchosť, aby ňou zachránil múdrych. Zaiste ich hnevala sláva, ktorá sa okolo Ježiša šírila, o ktorej čoraz častejšie počuli. Veď zázraky, ktoré konal v Kafarnaume, robili ho v očiach ľudí veľkým. A oni mali tiež inú predstavu o Mesiášovi. Proroka si predstavovali ako muža tvrdého, neprístupného a napomínajúceho. Ale správanie Pána Ježiša bolo celkom iné, bol iný. Nedá sa porovnať so žiadnym prorokom. Bol predsa Boh! A toto nemohli pochopiť.

Ako si my dnes predstavujeme Krista? Ako pozeráme na neho svojimi očami? Ak chceme porozumieť učeniu Ježiša Krista, musíme si predovšetkým všimnúť jeho pokoru. Musíme si uvedomiť, že Ježiš neprišiel na svet na to, aby svet súdil, ale, aby ho spasil. On priniesol učenie lásky, tú čnosť, ktorú i dnes svet nechce poznať v najlepšom a najkrajšom význame. Kto sa denne nesnaží v živote plniť jeho príkazy, ten nikdy nemôže povedať, že pozná Krista. Veď takto vieme pochopiť aj slová Pavla apoštola, že Pán Ježiš bol pre Židov pohoršením, pre pohanov bláznovstvom, ale pre tých, čo mu uveria, nádejou na vykúpenie.
Či sa podarilo Pánu Ježišovi o svojom poslaní presvedčiť svojich rodákov, vieme z udalosti, ktorú napísal svätý Lukáš: „Prišiel do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal. Podali mu knihu proroka Izaiáša. Keď knihu rozvinul, našiel miesto, kde bolo napísané: Duch Pánov je nado mnou... Potom knihu zatvoril, vrátil ju sluhovi a sadol si... a začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli" (Lk 4,16-21). Inými slovami povedané: To som ja tým človekom, o ktorom hovorí prorok Izaiáš: „... všetkých v synagóge zachvátil hnev. Vstali, vyhnali ho z mesta a viedli ho až na zráz vrchu, na ktorom bolo ich mesto postavené, a odtiaľ ho chceli zhodiť" (Lk 4,28-29).

Čo sa zmenilo za 20 storočí vo vzťahu k Ježišovi? Veľa, a nič! Úcta ku Kristovi zostala. Stále je a bude veľa opravdivých kresťanov, ktorí nebudú ako obyvatelia Nazareta. Ale je na zamyslenie, či náš postoj ku Kristovi sa nepodobá postoju obyvateľov Nazareta.
Kristus nám zovšednel a zvykli sme si aj na náboženstvo. Stratili sme skutočný pojem, že viera nie je vecou zvyku, tradície. Mnohí nepochopili, že vo viere sa nedá žiť z minulosti. Viera je vec živá, a preto neplatia slová: Pochádza z dobrej kresťanskej rodiny. Rodičia pomreli a deti navštevujú kostol len na veľké sviatky. ...takýto postup je nepochopenie pre Krista; a nepochopenie Krista samotného. A keď im Kristus povie "Ja chcem to, čo mi patrí," sú ochotní Krista vyhnať, odsúdiť na smrť. Neplatí ani konštatovanie: Keď som bol mladý, chodil som do kostola, bol som pokrstený... Kto takto hovorí, podobá sa obyvateľom Nazareta, ktorí už vyháňajú Krista za mesto, aby ho zabili.

Použime prirovnanie. Nazvete priateľom človeka, ktorý vás potrebuje iba pre svoje ciele, a keď vy niečo potrebujete, nepozná vás... Nie, to nie je priateľ, to je sebec! Keď niekto potrebuje Krista a Cirkev len pre seba, a nie je ochotný plniť si svoje povinnosti, taktiež nemôže byť nazvaný priateľom Krista, lebo sa sám odsúdil.

Áno, Ježiš miloval svojich rodákov. Ježiš miluje všetkých, ale nikoho neťahá násilím za sebou. 

Každý stroj potrebuje kontrolu, prehliadku, generálku. Každý sklad, obchod, úrad potrebuje inventúru a kontrolu. Niečo podobné je potrebné aj v našom duchovnom živote. Využime tento čas na zamyslenie sa nad vzťahom k svojej duši, k Bohu a k Cirkvi. Človek sa líši od živej a neživej prírody svojím rozumom a slobodnou vôľou. A toto potrebuje ukázať aj okoliu svojím srdcom a životom. Potrebujeme urobiť zmenu. Uvážme, že pre nás to musí byť stretnutie s Kristom, ako to je v tomto prípade.

Francúzsky spisovateľ Roger Martin du Guard napísal román Jean Barcis. Jean v mladosti odpadol od viery, lebo si ju nevedel zrovnať so štúdiami prírodných vied. Zriekol sa viery a stal sa redaktorom časopisu Rozsievač. Oženil sa s Cecíliou, ktorá bola veriaca a mali dcéru Máriu. Po čase sa z náboženských dôvodov rozišli. Súd prisúdil dievča matke. Dohodli sa, že keď dcéra bude mať 18 rokov, celý rok prežije u otca.

Mária skutočne prišla k otcovi a celý rok žila v jeho vile. Otec jej na začiatku povedal: "Dcérka, toto všetko je tvoje. Len jednu prosbu mám, prečítaj všetky moje články, v ktorých som vedecky dokázal, že Boh nejestvuje." Mária sľúbila a celý rok čítala otcove články. Po roku sa jej otec spýtal: "Tak čo povieš na moje články?"
"Otec, pozorne som všetko prečítala a mnoho som o nich aj premýšľala. Zistila som, že si veľmi schopný a nadaný, že som štýlovo, odborne v tejto oblasti nič lepšie nečítala. Dovoľ mi, otec, na záver vysloviť jednu prosbu. Dovoľ mi, otec, vstúpiť do kláštora.

Barcis vyskočil. Mária však pokračuje: "Vedela som, že si v mladosti stratil vieru. Chcela som poznať a študovať tvoje diela, chcela som sa utvrdiť vo svojom povolaní a tvoje vedecké články proti Bohu ma presvedčili, že moje miesto je pri Bohu."
Otec ju prudko prerušil. Predkladal jej dogmu proti viere, dôvody pre neverectvo, zrovnávací pôvod náboženstva a kŕčovite hľadal, čo by jej ešte ukázal.
Mária však pokojne odpovie: "Otec, všetko som si pozorne a s rozvahou prečítala. A moja viera sa ešte viac utvrdila. Keď mi ani tvoje dôvody nevedeli vieru vziať, verím o to pevnejšie." "Ako je to možné?" pýta sa Barcis.
A dcéra rozpráva, ako sa stretla s Bohom, ako pocítila jeho blízkosť a krásu.
"Otec," pokračuje dcéra, "ty si veril len rozumu a to, čo sa dá rozumom dokázať, stojí ako kamenný stĺp."
Otec cítil, že sa jeho celoživotná práca a presvedčenie v okamihu rozpadá v prach.
Román sa končí tým, že Jean Barcis sa vracia k Bohu a Mária zmieri otca s mamou a tí ju spolu odprevádzajú do kláštora.

Obyvateľom Nazareta a často i nám robí problém uvedomiť si Boha v našom živote. Nájsť zmysel v radostnom plnení si svojich povinností. 

V dnešnom svete nám nestačí debatovať, filozofovať, viesť učené dialógy o viere. Dnešný neveriaci človek chce príklad. Uvedomme si, že žiadny vedecký dôkaz, filozofický argument nie je schopný priviesť neveriaceho k viere. Potrebný je život, život, život kresťana.

Prežívame obdobie prázdnin a dovoleniek. Nájdime si čas aj na takúto vážnu a potrebnú tému pre seba samého, prípadne pre najbližších. Amen.

YouTube | Gloria.tv