Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 18.09.2012

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Utorok 24. týždňa v Cezročnom období | Lk 7, 11 - 17

separator.png
Ježiš išiel do mesta, ktoré sa volá Naim. Išli s ním jeho učeníci a veľký zástup ľudu. Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!" Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!" Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke. Tu sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha a hovorili: „Veľký prorok povstal medzi nami" a: „Boh navštívil svoj ľud." A táto zvesť o ňom sa rozšírila po celej Judei a po celom okolí.

separator.png

Nič nepodceniť
 

Účasť veriacich na bohoslužbách nie je vec povrchná a bez života. Podľa toho, kto ako prežije svätú omšu, tak si aj odnáša z nej posilu do svojho života. Preto si uvedomujeme, že nestačí len byť na svätej omši, prípadne sa pomodliť, ale musíme sa zapojiť do rozhovoru s Pánom Ježišom. Dobre prežitá svätá omša sa stala nejednému veriacemu človekovi okamihom, ktorý zmenil jeho život, podobne ako to bolo aj u mŕtveho mládenca z evanjelia.
Chcete povedať, že nie sme mŕtvi? A čo tvoja duša?! Nie je v nej hriech? Možno si práve tá matka, ktorá plače nad svojím synom! Kto by spočítal tie slzy, ktoré vypadli z oka matky tu v kostole za syna, dcéru, alebo za manžela?!

Ježišove slová z dnešného evanjelia nie sú adresované len mŕtvemu mládencovi pri bráne mesta Naim, ale všetkým nám: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!" (Lk 7,14). Táto udalosť sa odohrala na konci prvej polovice verejnej činnosti Pána Ježiša. Bolo to vtedy, keď vzrástla popularita Pána Ježiša, keď začínala dosahovať svoj vrchol. Zástup zatiaľ bez problémov prijíma Ježišovo učenie. Problémy prídu až neskoršie, najmä keď začne hovoriť o tajomstve Eucharistie.

Predstavme si živú a veselú skupinku učeníkov a priateľov, ktorí sprevádzajú Pána Ježiša do mestečka Naim, ktoré je vzdialené od Nazareta asi desať kilometrov. Keď majú vojsť do mesta, stretnú sa s pohrebným sprievodom. Matka odprevádza svojho jediného syna. V tejto smutnej chvíli ju doprevádza takmer celé mestečko. Pán Ježiš, pohnutý osudom tejto ženy, ju chce potešiť. Zastavil nosičov a bez dlhých slov, bez prosby matky, bez prosenia kohokoľvek, Ježiš osloví mŕtveho: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!" (Lk 7,14).
Jednoduchšie a kratšie sa nedá vystihnúť tento príbeh o pocite všetkých prítomných. Vidíme to zo samotného komentára evanjelistu Lukáša: „Tu sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha a hovorili...." (LK 7,16).

Je to skutočne krátky príbeh, a predsa môžeme pozorovať na ňom niekoľko vecí. Najprv to, že sám Pán Ježiš sa chytil iniciatívy aj napriek tomu, že ho o to nikto neprosil. On sám chce potešiť matku-vdovu.
Ďalej si môžeme povšimnúť i to, že za to Pán Ježiš nechce nič. Pritom sa nám môže zdať, že preto vzkriesil chlapca, že sa nemohol pozerať na jeho smrť a utrpenie matky. Môžeme si povšimnúť aj tú vec, že všetko koná s takou samozrejmosťou, akoby šlo o prebudenie zo sna.
Porovnajme to so vzkriesením iného chlapca.

Prorok Eliáš vzkriesil tiež chlapca žene, ale za rozdielnych okolností. Žena zo Sarepty prijala do svojho domu proroka Eliáša. Po ťažkej chorobe jej zomiera syn. Žena pod tlakom týchto ťažkostí sa stáva akoby pomätenou. S výčitkou a prosbou sa obrátila na proroka, čo nerobí žena v Naime. Prorok sa najprv dlho modlí. Ježiš to urobil rýchlo a s akousi samozrejmosťou. Eliáš však tak isto ako Ježiš, od matky nič nežiada. Vzkriesenie, ktoré vykonal Eliáš, bolo vykonané ťažšie ako u Ježiša. V obidvoch prípadoch vidíme, že ani Eliáš, ani Pán Ježiš nemohli zniesť smútok matiek.

Keď toto máme na mysli, tisne sa nám do úst otázka: Prečo sa Boh zaujímal o smútok týchto žien? Prečo bolo za čias Eliáša a Ježiša viac, oveľa viac vdov naplnených smútkom nad stratou syna? Ale i otázka, či v dejinách ľudstva nie je aj iných a väčších utrpení?
Na druhej strane ale vieme, že títo mládenci neboli celkom oslobodení od smrti. Po čase znova na nich dopadne tieň smrti, ale za iných okolností a budú smútiť iní. Preto si musíme pripomenúť, že tu sa hovorí o vzkriesení, a nie o zmŕtvychvstaní.

Je tu i myšlienka: Nebolo by lepšie sa s tým smutným stavom - smrťou zmieriť a vyrovnať, a veci budú opäť v poriadku? Boh nám však chce tým ukázať, že tu sa nejedná o akési nekončiace naše vzkriesenie, bez konca predlžujúce naše dočasné jestvovanie, ale tu ide o nový život, na ktorý sa týmto životom na zemi len a len pripravujeme.
Tu sa nám dostáva dvojaké ponaučenie. Boh preberá iniciatívu, aby nás vzkriesil a to vzkriesenie, ktoré dokončí, nemá povahy života tu na zemi. Tu môžeme nadviazať na začiatok Pavlovho listu. Pavol rozpráva o udalosti, ktorá rozhodla o jeho obrátení a primknutí sa k Pánu Ježišovi. Vidíme, že kladie veľký dôraz na vyvolenie Božie, lebo evanjeliá tak vysoko prevyšujú zmýšľanie človeka, že ich nemohol prijať od človeka, ale od Krista. Iba on mu ich mohol zjaviť.

Zamyslíme sa nad tým, ako Pavol vysvetľuje ťažkosti, ktoré ho delili od Pána Ježiša. Výchova, ktorej sa mu dostalo a život, ktorý bol plný ambícií, mu bránili prijať Evanjelium. Zvláštne! Pavol prenasledoval Cirkev horlivo a vysoko prevýši svojich vrstovníkov. Odchádza, aby zaistil ďalších stúpencov učenia Ježiša Krista. Patril predsa k najhorlivejším zástancom tradície otcov. Celá jeho prirodzenosť sa protiví viere v Krista.
Neskoršie Pavol opisuje svoje prvé kroky vo viere, ktoré robil bez pomoci kohokoľvek, neriadil sa vlastným rozumom, ale žil v samote tri roky v Arábii a potom sa vrátil do Damasku. Až potom sa stretol s Petrom a Jakubom v Jeruzaleme.

Presviedčame sa, že jeho obrátenie je dielom Boha. Všetko, o čo prosil Boha, dostal. Môžeme povedať, že Pavol bol vzkriesený a zároveň posilnený vo viere.
Jediný zmysel a cieľ svojho života vidí v Evanjeliu, pretože vie, že viera je účasťou na zmŕtvychvstaní Pána Ježiša a dáva mu nový život bez konca.
Obrátenie Pavla môžeme nazvať vzkriesením. Zmŕtvychvstanie sa uskutoční až po našej smrti. Vzkriesiť nás môže Ježiš do nového života pri nejakých udalostiach, keď sa vážne dotkne nášho života. Sme svedkami, že často aj dospelí prijímajú sviatosť krstu, a to dobrovoľne a na vlastnú žiadosť. Musíme si však uvedomiť, že skôr ako dospeli k tomuto rozhodnutiu, viedol si ich Boh rôznymi cestami, často si sami neuvedomovali smer a cieľ, kde ich vedie. Vidíme to i z čítaní, že Boh si sám vedie naše cesty. Preto máme svoj život brať vážne a s odovzdanosťou do vôle Božej, ktorá často je pre nás v jednotlivých udalostiach záhadná, a predsa, odovzdanosť do rúk Boha je zárukou stretnutia vo večnosti. Boh sa totiž stará o nás viac, ako si myslíme, a preto odovzdajme sa mu celí.

Text čítania nás teda presvedčil, že naša viera v Boha je naše víťazstvo, ktoré má nádhernú perspektívu a jasný cieľ.
Tým, že sme boli pokrstení, Boh prejavil o nás záujem skôr, ako sme mohli my o to požiadať, či niečo podniknúť. Boh použil našich rodičov na túto vážnu vec. Náš všedný, ale i radostný život je dôkazom, že Boh nestráca o nás záujem. Môžeme smelo povedať, že Boh chce, aby sme po smrti prišli do večného života. Uvedomujeme si preto, že dať sa celí a celkom Kristovi - je úžasný prínos v našom živote.
Aj pri tejto svätej omši má Boh záujem o každého z nás. Naše stretnutie s Kristom v Eucharistii je stretnutím živého Boha so svojím stvorením. Amen.

YouTube | Gloria.tv