Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 28.09.2012

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Piatok 25. týždňa v Cezročnom období | Lk 9, 18 - 22

separator.png
Keď sa Ježiš osamote modlil a boli s ním učeníci, opýtal sa ich: „Za koho ma pokladajú zástupy?" Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní hovoria, že vstal z mŕtvych jeden z dávnych prorokov." „A vy ma za koho pokladáte?", opýtal sa ich. Odpovedal Peter: „Za Božieho Mesiáša." Ale on im dôrazne prikázal, že to nesmú nikomu povedať, a dodal: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych." 

separator.png

Nestačí Krista len poznať
 

Jeden z najväčších maliarov storočia - Picasso – maľoval obrazy, ktoré na nás pôsobia zvláštne. Postavy na jeho obrazoch sú často ľudské karikatúry, ktoré majú viac tvárí, podľa ktorých vonkajšie pózy sú vážnejšie ako človek sám. Mnohí nevedia zaujať k jeho dielam správny postoj a hodnotia ich tak, že sa im nepáčia, nevedia, čo tým chcel maliar povedať.
Podobne je to aj s hodnotením života spojeného s Bohom. Mnohí toto spojenie hodnotia podľa dochádzky do kostola, či podľa ochoty pomôcť farnosti. Za veľký hriech mnohí považujú zakliatie, za nič však svoje klebety, ohováranie a zotrvávanie v hneve alebo v nenávisti, či rozbíjanie manželstva. Vidia len jednu stranu a sami tvoria akúsi karikatúru. Dvojtvárnosť. Nekritickosť voči sebe - ale tiež aj nepoznanie seba samého. Na túto tému hovorí i dnešné evanjelium.

Pred ľuďmi strachu a nepokoja stojí Pán Ježiš a pýta sa: „Za koho ma pokladajú zástupy?... A vy ma za koho pokladáte?" (Lk 9,18-20). Pre človeka 21. storočia, ktorý pozná históriu, nie je ťažké odpovedať spolu s Petrom: „Za Božieho Mesiáša" (Lk 9,20).

Nestačí však Krista len poznať. Kresťan musí chcieť viacej. Pán Ježiš ohlasoval svoje kráľovstvo. Jeho kázne počúvalo mnoho ľudí. Zázraky, ktoré konal, priťahovali zástupy. Do tohoto okamihu Pán Ježiš o sebe veľa nehovoril. O neskoršie chce vedieť, za koho ho pokladajú zástupy. Odpovede sa sypú zo všetkých strán. A vtedy Peter v mene všetkých odpovedá: „Za Božieho Mesiáša" (Lk 9,20).

Aká to bola úžasná odvaha od Petra! Židia chcú vidieť v Pánu Ježišovi akúsi nevýraznú postavu z dávnych prorokov, ktorý v nich budí uznanie a ľudskú nádej, a tu Peter hovorí čosi celkom nové, a jednako čosi nepravdepodobné. V týchto slovách vykreslí to, že Pán Ježiš je ten, ktorého netrpezlivo očakávajú pokolenia, že je poslom Boha, ktorý má priniesť ľuďom slávu predpovedanú Abrahámom.

Peter ho za takého aj pokladá. Pán Ježiš neodpovedá na tieto Petrove slová, nepotvrdzuje ich, ale povie, aby o tom nikomu nehovorili. Prečo taký dôraz na mlčanie? Nie je to divné? Predsa stáročia Izrael očakával Mesiáša a túži po ňom. On mal vyslobodiť národ vďaka priazni najvyššieho Boha. Národ po ňom túžil a teraz musí mlčať, a skrývať pred všetkými túto novinu. Prečo? Odpovedí by sme mohli dať mnoho. Najčastejšie sa to vysvetľuje tým, že izraelský národ bol naklonený k dočasnému mesiášskemu poslaniu. Nemusíme hľadať špeciálnu odpoveď, veď sám Ježiš nám ju podáva v nasledujúcich slovách.

Pán Ježiš neprotirečí Petrovým slovám, ale rozširuje ich a vysvetľuje: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych" (Lk 9,22).
Po vyznaní Petra Pán Ježiš objasňuje apoštolom ďalší priebeh udalostí, ktoré sa dotýkajú jeho osoby. Je to už dávno predpovedané prorokmi, ale jedná sa tu o to, aby sme si pripomenuli, že Pán Ježiš je skutočne poslom najvyššieho Boha. Pán Ježiš je skutočne Mesiášom od svojho narodenia, ale ako Mesiáš sa zjavuje až vtedy, keď vstane z mŕtvych. Najprv musí splniť svoje poslanie. Pomôžme si prirovnaním: Motýľa poznáme až po jeho opustení larvy.
Aj nás sa pýta a dáva nám posledné požiadavky, to znamená, akú hodnotu musíme zaplatiť, aby sme ho poznali a stali sa jeho priateľmi: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma" (Lk 9,23).

Človek, ktorý chce patriť Ježišovi, nemusí mať na to hrdinskú silu; a ani si nemusí zakladať na uznaní od ľudí a vznešenej morálke, nemusí robiť mimoriadne veci a nemusí patriť k istej elite. Treba však zaprieť sám seba a rozhodnúť sa ísť za Ježišom, niesť si každodenne svoj kríž - symbol súhlasu so svojou vlastnou smrťou.

Kto chce si zachrániť svoj vlastný život, musí ho vlastne stratiť. To je pravda, aj keď znie to divne. Zachrániť si život znamená zriecť sa života tu na zemi a prebrať vec spásy. Pán Ježiš poukazuje na druhú stranu: „... ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho" (Lk 9,24). Toto uistenie je veľmi vážne, pretože nestačí iba zriecť sa svojho života, pretože nie každá forma zrieknutia života je v podstate dobrá.

Vieme, že samovražda nemá nič spoločné s evanjeliom. To znamená, že sa máme zriecť svojho života pre Pána Ježiša cez svoju vieru, a dať sa celí do plánu Kristovi. Do plánu, ktorý poznáme vďaka jeho zmŕtvychvstaniu.
Vo chvíli krstu sa znovuzrodzujeme v Kristovi a stávame sa s ním jedno. To je začiatok, kedy máme zabudnúť na seba a naučiť sa vidieť druhých, čiže máme otvoriť svoje srdcia pre konanie dobra a lásky k druhému človeku. Lebo jedine láska môže byť obohatením druhých. Kto druhému venuje lásku, stáva sa darom pre Ježiša.
„Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to urobili" (Mt 25,40). Kto s láskou venuje svoje ruky, ten plní Kristove slová a denne berie svoj kríž. Ako sa nám však chvejú naše ruky, keď ten kríž je ťažký...

Kardinál Salier bol niekoľko rokov pred smrťou porazený-paralyzovaný. V jeho denníku čítame: "Pane, tak rád som chodil, a zobral si mi nohy! Tešilo ma rozprávať, a zobral si mi reč! Ty môžeš všetko vziať, pretože si mi to všetko dal. Obdaruj i mňa svojou láskou. Bez nej ani môj život, ani utrpenie nemá zmysel."
Hľa, úžasná prosba o pravú tvár..

Ku Sokratovi prišiel otrok a povedal, že mu odovzdáva seba samého so všetkým čo má, čo vlastní. Nič za to nežiadal. 

Stojíme pred Kristom a on sa nás teraz pýta, za koho ho pokladáme my. Čo mu odpovieme? Môžeme postupovať podobne ako ten otrok u Sokrata?
Môžeme povedať: "Si náš Boh, si náš Pán?" Alebo môžeme povedať s Pavlom: "V Kristu Ježišovi sme všetci jedno!"
Ako vieme, Ježiš od nás nič nečaká, len aby sme sa vedeli zriecť svojho „ja", a to z presvedčenia svojej viery a lásky.

Pretože tam,
kde bude naša láska, bude aj on;
kde bude pokoj, tam bude aj on;
kde bude dobro, tam bude aj on;
kde bude človek, tam bude aj on;
kde bude kríž, tam bude aj on;
kde bude on, tam nebude ponižovanie a pohŕdanie človekom.

Uvedomili sme si, že náš život, to je jediná Biblia, ktorú číta svet okolo nás. Preto nesmieme mať dve tváre svojej viery. Jednu pre kostol a svoje súkromie a druhú pre verejný a spoločenský život.

Picassove obrazy mnohí nechápu, nerozumejú im, nevedia ich ohodnotiť. Kto je však odborník, znalec Picassa, vie, čo iní nevedia. A to platí aj o našej viere. Jednou tvárou musíme presvedčiť svet o kráse Kristovho učenia. Amen.

YouTube | Gloria.tv