Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 27.10.2012

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Sobota 29. týždňa v Cezročnom období  | Lk 13, 1 - 9

separator.png
Niektorí z tých, čo tam boli v tom čase, rozprávali Ježišovi o Galilejčanoch, ktorých krv Pilát zmiešal s krvou ich obetí. On im povedal: „Myslíte si, že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď tak trpeli? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete. Alebo si myslíte, že tí osemnásti, čo na nich padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní obyvatelia Jeruzalema? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne." A povedal toto podobenstvo: „Ktosi mal vo vinici zasadený figovník a prišiel hľadať na ňom ovocie, ale nenašiel. Preto povedal vinohradníkovi: ‚Pozri, už tri roky chodím hľadať ovocie na tomto figovníku, a nič nenachádzam. Vytni ho! Načo ešte aj zem vyčerpáva?` On mu odvetil: ‚Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. Možno nabudúce prinesie ovocie. Ak nie, potom ho vytneš.`" 

separator.png

Každé utrpenie má zmysel
 

Často počujem sťažnosti a ponosy od samých kresťanov katolíkov, ktorí sa sťažujú na to, že celý svoj život verne slúžili Bohu, zachovávali Božie prikázania, zúčastňovali sa na svätých omšiach, vždy sa usilovali ísť tou Božou cestou a teraz, na sklonku ich života, sú nemocní, ochromení, pripútaní k lôžku, a nechápu, prečo ich Pán Boh takto trestá. Pozorujú a porovnávajú život okolo seba. Veď môj sused, ten sa už úplne odvrátil od Pána Boha. On si žije veselo a tomu sa nestane žiadne nešťastie. On nič netrpí, žije si v plnej pohode. Kto nám dá na to odpoveď?

Nuž, človek nie. Ale dá nám ju sám Pán Ježiš. Starozákonní ľudia považovali každé utrpenie, každú nemoc ako trest za hriechy. Ak niekoho zastihlo nejaké nešťastie, vždy si kládli otázku: Čím tento človek zhrešil? Tak ako sme to počuli aj v evanjeliu, keď Pilát dal pozabíjať Židov a pýtali sa: Čím vlastne títo zhrešili? A Pán Ježiš dáva vysvetlenie. Možno si myslíte, že tí, ktorých dal Pilát pozabíjať, že boli hriešnejší ako tí ostatní Galilejčania. Podobne, keď sa zvalila veža v Siloe a zasypala 18 ľudí, Pán Ježiš povedal: „Alebo si myslíte, že tí osemnásti, čo na nich padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní obyvatelia Jeruzalema?" (Lk 13,4).

Pán Ježiš teda dáva vysvetlenie, že nie hriech privádza hneď Boží trest, ale má to aklési tajomné pozadie, ktoré vidíme v tom, že sme spojení s Kristom. A len, kto sa rozhodol ísť za Kristom, ten sa rozhodol prijať aj utrpenie, pretože sám Ježiš povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma" (Mt 16,24). „ ... ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás... „ (Jn 15,20).

Čiže čím bližšie stojíme pri Kristovi, tým bližšie stojíme pri kríži utrpenia. A toto utrpenie je rôznorodé. Spravodlivý kresťan trpí, keď vidí, že iní sú nepriateľmi Kristovho kríža. Koľkých to bolí, keď vidia, ako je evanjelium násilne umlčované a ako sa do Božej siatiny seje kúkoľ! Práve toto naše utrpenie je dôkazom toho, že sme s Kristom spojení, lebo naše srdce cíti to isté, čo cíti srdce Kristovo. Cíti ten bôľ, cíti zármutok nad tým všetkým, čo sa dnes vo svete robí a z toho pochádza všetko naše utrpenie.

Je pravda, že Boh nenechá ani jeden hriech bez trestu, ale nikdy netrestá náhle. Boh je nekonečne milosrdný a vo svojej nekonečnej milosrdnej láske dáva každému možnosť, aby sa obrátil a znova nastúpil na cestu Božiu. Pán Ježiš nedelí ľudí na spravodlivých a na hriešnikov, ale všetkých považuje za hriešnikov, ktorých delí na ztvrdlivých a na tých, ktorí iba proti svojmu hriechu hľadajú cestu, ako sa znova vrátiť k Pánu Bohu s úprimným pokáním a s úprimnou ľútosťou sa snažia zo svojho života vymazať všetko to, čím urazili Pána Boha. Pán Ježiš svoje milosrdenstvo vysvetľuje podobenstvom o neúrodnom figovníku. Keď zbadá majiteľ vinice, že figovník nerodí, rozhodne sa, že ho dá vyťať. A tým figovníkom sme mnohokrát aj my.

Manželia sa pohádajú a hneď uvažujú o rozvode. Chcú vyťať jeden druhého zo svojho života. Máme suseda, ktorý nás stále znepokojuje a robí nám napriek. A jedného dňa si povieme: Dosť! Ďalej to trpieť nebudem, vytnem svojho suseda zo svojho života. Máme dobrého priateľa, o ktorom zistíme, že naše priateľstvo zneužil, a preto zanevrieme na neho nenávisťou a vytneme ho zo svojho života. Máme dobrého spolupracovníka, s ktorým sa nám práca darí, ale jedného dňa sa dozvieme, že nás poosočoval u vedúceho len preto, aby sám seba vyzdvihol a hneď sa rozhodneme, že nebudeme s ním už viac spolupracovať a vytneme ho zo svojho života. Človek sa hneď na mieste rozhodne a na mieste hneď aj trestá. Pán Boh robí ale ináč. On tak ľahko nevytína, ale naopak. Boh so všetkou trpezlivosťou čaká. Božia trpezlivosť je niekedy taká veľká, že nás to až zlostí. Prečo je Pán oh taký trpezlivý? Prečo hneď netrestá? Preto, lebo on je Boh a jeho trpezlivosť nie je trpezlivosť ľudská.

Dobre nám padne, keď nás niekto pochváli. Jedna dáma povedala, že keď ju niekto pochváli, preukáže jej komplimenty, ona dokáže z toho žiť niekoľko mesiacov. Pochvala je pre ľudské ucho najpríjemnejšia hudba. Lenže Pán Ježiš sa nikdy nesnažil získať ľudí pochvalou. Každému rovno do očí povedal, čo si o ňom myslel a bola to svätá pravda. Poukázal na hriech, lebo to bolo oveľa užitočnejšie, ako keby niekoho falošne pochválil. A práve táto Ježišova otvorenosť, to je tá božská snaha uviesť človeka na správnu cestu. Ten, kto si nechá nielen od Pána Ježiša, ale aj od človeka povedať pravdu do očí, a hoci je pravda príkra, a predsa ju prijme, taký človek nastúpi na cestu nápravy.

Indický misionár napísal o jednom mandľovníku toto: Vyrástol krásny mandľovník. Košaté konáre, krásne listy. A tento vysoký a pekne vyrastený mandľovník sa pýšil nad ostatnými stromami. Jedného dňa však priletel ďateľ, prisadol si, priložil ucho a počuje šum chrobáčikov pod kôrou. Urobil v ňom dieru a so svojím dlhým zobákom vyťahoval jedného chrobáčika za druhým. A to sa mandľovníku nepáčilo. Jemu skôr vyhovovalo to, keď prileteli krásne farebné papagáje, keď prišla kukučka a začala pekne kukať. Mandľovník sa vtedy priam rozplýval. Preto sa na ďatľa nazlostil, surovo mu vynadal. Ďateľ uletel a nikdy sa nevrátil. Lenže z týchto malých chrobáčikov pod kôrou začali vyrastať veľké chrobáky, ktoré sa množili, až vyžrali dreň mandľovníka. Prišiel veľký vietor s víchricou, zakrútil mandľovníkom a zvalil ho na zem...

Koľkokrát aj nám klope dobrý človek na kôru nášho svedomia! Dobromyseľne a s láskou vytkne nám nejakú chybu a my sa správame tak ako mandľovník v príbehu. Odbijeme ho, vyprosíme to od neho namiesto toho, aby sme poďakovali Pánu Bohu za to, že nám poslal človeka, ktorý nás upozornil na našu chybu. Chybu, ktorú sme si sami neuvedomili, ale ten človek to zbadal a upozornil nás. Takýto človek je priam posol Boží, ktorý nám chce povedať Božiu vôľu.

Preto nebuďme neplodnými figovníkmi, ani mandľovníkmi, ktorých červy zvnútra zožierajú. Keď nám však niekto povie pravdu do očí, prijmime ju, podľa nej sa zariaďme a môžeme si byť istí, že nás nezastihne osud figovníka. Amen.

YouTube | Gloria.tv