Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 03.11.2012

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Sobota 30. týždňa v Cezročnom období  | Lk 14,1.7-11

separator.png

Viac na tému "pýcha a pokora" sa môžete dočítať v Herbári myšlienok Ľubomíra Stančeka:  pýcha | pokora

separator.png
V istú sobotu vošiel Ježiš do domu ktoréhosi popredného farizeja stolovať a oni ho pozorovali. Keď zbadal, ako si pozvaní vyberali popredné miesta, povedal im toto podobenstvo: „Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, lebo mohol pozvať niekoho vzácnejšieho, ako si ty; a prišiel by ten, čo pozval teba i jeho, a povedal by ti: ‚Uvoľni miesto tomuto.` Vtedy by si musel s hanbou zaujať posledné miesto. Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto. Potom príde ten, čo ťa pozval, a povie ti: ‚Priateľu, postúp vyššie!` Vtedy sa ti dostane pocty pred všetkými spolustolujúcimi. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený." 

separator.png

Pýcha a pokora
 

Možno ste si už aj vy niekedy položili tieto a podobné otázky: Prečo sú mi niektorí ľudia takí sympatickí? Prečo sa v prítomnosti niektorých ľudí cítim tak dobre a príjemne? Keď sa hlbšie zamyslíme, môžeme konštatovať, že vlastnosť, ktorá priťahuje a dáva ľuďom čosi príjemné, je skromnosť, jednoduchosť, ba až pokora. Táto vlastnosť sa dá vysvetliť viacerými výrazmi. Môžeme sa pýtať aj takto. Prečo sú nám niektorí ľudia takí protivní, nepríjemní, nepriateľskí? Veď často sa jedná o ľudí s vynikajúcimi vlastnosťami, príťažlivým zjavom, s nadpriemernými schopnosťami! Keď sa hlbšie zamyslíme, zistíme, že ide o opak toho, čo sme pozorovali u prvej skupiny. Jedná sa o egoizmus, ctižiadostivosť, namyslenosť, pýchu. Vieme, že život s takými ľuďmi sa často mení na nepríjemnosti, ba až peklo na zemi. To preto, lebo k pýche sa často pripojí povýšenectvo, bezohľadnosť na ceste za úspechmi, neznášanlivosť, tvrdosť, klamstvo, intrigy, podvody a podobne. Kniha Kazateľ nám pripomína pýchu ako „začiatok každého hriechu".

Udalosť z evanjelia, v ktorom sa opisuje pozvanie Pána Ježiša na svadobnú hostinu a tiež poučenie, ktoré tam Pán Ježiš vyslovil, môžeme zhrnúť do slov: „Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený" (Lk 14,11).

Istý popredný farizej pozval v sobotu Pána Ježiša na hostinu. Evanjelista poznamenáva, že bolo tam prítomných mnoho hostí, ktorí neboli naklonení a nesympatizovali s Ježišom, ale ktorí čakali, aby ho mohli podchytiť v reči alebo v správaní. Slová, ktoré povedal hosťom, ale i tomu, ktorý ho pozval, nezdajú sa byť nepríjemné. Boli to slová zdravého úsudku, ktoré mohli prijať všetci. Predsa je samozrejmé aj to, že prvé miesta sú rezervované pre viac vážených hostí. Rovnako je samozrejmé, že mladší v rodine dáva prednosť staršiemu. Rovnako je samozrejmé, že väčšej cti sa dostane rodine či osobe, ktorej sa povie: Priateľu, postúp vyššie, ako tej, ktorej sa povie: Uvoľni miesto tomuto.

Pán Ježiš pripomína len všetky známe veci. Keby sme však len takto povrchne čítali evanjelium, mohli by sme povedať, že Pán Ježiš pochváli viac skromnosť.
Úryvok z Knihy Ekleziastikus objasňuje text o vyberaní si miest na celkom iný význam. Počuli sme: Čím si väčší, tým buď pokornejší a nájdeš milosť pred Pánom. Tieto slová dávajú už celkom iný zmysel. Sú to tak vážne slová, že napísal: Beda pyšným! Na rany pyšných nieto lieku, lebo zloba v nich zapustila korene.

Máme na výber dve veci: alebo poctíme samých seba a volíme si isté úlohy, miesta, funkcie, ktoré by sme chceli, na ktoré sa cítime, alebo sa pokoríme, to znamená zriekneme sa všetkých osobných ambícií a netúžime po významnom osobnom uplatnení.

Porozumieť a rozlíšiť tieto dve veci vyžaduje často viac námahy a úsilia, ako sa to môže na začiatku zdať. Nezohráva tu úlohu len vonkajšie správanie a postoj, ale i vnútorné myšlienky, pohnútky, ktoré sú okolím často nedocenené alebo nadcenené, a preto najviac záleží na osobnom postoji, na vnútri človeka. Dbajme o to, aby nás nikdy neovládla pýcha, a to tak vnútorná, ako aj vonkajšia.

Zastavme sa nad mocou a zlobou pýchy. Čo je pýcha, to pozná zaiste každý z nás. Je to práve pýcha, ktorá robí toho alebo onoho človeka takým nesympatickým, antipatickým a odporným. Najhoršie na celej veci je však skutočnosť, že pyšný práve pre svoju pýchu nie je schopný objaviť túto svoju neresť. Je v tom kus tragiky.

Skromného človeka má každý rád, hoci ho vždy neobdivuje.
Pyšného nemá rád nikto, aj keď ho niekedy aj obdivuje.
Čo je pýcha? A čo je pokora?
To sme schopní skôr vytušiť, ako pojmovo vymedziť.

Pyšný človek:
Stačí hodina, dve na spolunažívanie s pyšným človekom a zmocní sa nás akýsi nepríjemný pocit. Nevieme ho vždy hneď pomenovať, no pri presnejšom premýšľaní objavíme, že ide o tú nešťastnú neresť. Pyšný znepríjemňuje život nielen iným, ale aj sebe. Je mimoriadne zraniteľným. Hocijaká maličkosť ho oberie o pokoj, istotu, radosť, príjemné pocity. Presvedčenie o vlastnej dôležitosti, o výkonoch, schopnostiach a zásluhách, vraj, oprávnených nárokoch a potrebách ho robí citlivým, dráždivým a neznášanlivým. Mimovoľnú nevšímavosť pokladá za úmyselnú. Realistický posudok svojej činnosti za neúctivosť a krivdu. Kritiku svojej povahy a osoby za nespravodlivé predsudky a závisť. Pokarhanie za urážku. Pyšný človek vo vlastných očiach je človekom dobrej povahy, pozoruhodným až vynikajúcim, vždy ochotný sa angažovať za dobrú vec, čestný, lojálny, ohľaduplný, ba dokonca i skromný, skrátka, dokonalý človek a vzor všetkých čností. Pyšný človek opakuje: hoci aj ja mám svoje chyby. Beda však, ak mu ich niekto vyhodí na oči!

Pýchu ako neresť vedeli pomenovať a poznali ju všetky kultúrne národy, ale pokoru ako čnosť milú ľuďom a Bohu nájdeme iba v biblickom zjavení vo Svätom písme. Sv. Jakub píše: „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť" (Jak 4,6). Skutočne sa Boh pyšným protiví? Má aj on podobne ako ľudia svoje sympatie a antipatie? My vieme presne odôvodniť, prečo tú či onú osobu nemáme radi. A keď ide o pyšného človeka, tak naňho máme presné dôvody, výhrady, antipatiu, ba až nepredstaviteľný odpor. Dôvodov je toľko, koľko je pyšných ľudí.

- pyšný človek vidí len seba samého a nečudo, že ho iní nechcú vidieť
- pyšný človek nosí chyby iných pred sebou, má ich stále na očiach a vlastné chyby za sebou na chrbte
- pyšný človek sa žaluje na krivdy iných aj vtedy, keď krivdu urobil on, lebo vidí všetko len vo vzťahu k sebe
- pyšný človek nie je schopný uznať hodnoty iných, lebo prehodnocuje len seba; ak niekoho pochváli, alebo si niekoho váži, tak iba preto, lebo dúfa, že tým dosiahne niečo pre seba
- pyšný človek robí nešťastným seba a svoje okolie. Dokonca aj pocit menejcennosti je vo väčšine prípadov prejavom pýchy
- pyšný človek zažije málo lásky a ľudského tepla, lebo nechce mať s ním nik nič spoločné, preto sa často stáva obeťou závisti, nespokojnosti, samoty, zúfalstva
...to sú však dôvody ľudí.

Aké dôvody má Boh pre svoje antipatie, alebo ako sme už spomenuli, že vraj sa pyšným protiví?
Na vysvetlenie iba toto: Ide tu o obrazné vyjadrovanie. Boh nekoná na základe svojej sympatie či antipatie. Je Otcom všetkých ľudí a dáva svoje dary milostí bez zásluh, ale niektorí nie sú schopní ich prijať. Odvrhujú ich z pocitu sebestačnosti, dôstojnosti svojej osoby, z neschopnosti uznať, že existuje niekto, kto by ich prevyšoval, ktorého zvrchovanosť by mali, alebo museli uznať a ďakovať za niečo.

Pokorný človek:
Hranicu štedrosti nevyznačuje Boh, lež človek, a to s ochotou prijať objektívny poriadok vecí, ktorý je predpokladom obdarúvania milosťou. Toho je schopný len pokorný. Arabská karmelitánka Mirjam z Abelinu napísala vo svojich spomienkach na mystické zážitky toto: "V pekle možno nájsť všetky čnosti, iba jednu nie: poníženosť. V nebi zasa možno nájsť všetky neresti, len jednu nie: pýchu." Táto rehoľná sestra povedala inými slovami to, čo tak názorne zvýrazňujú podobenstvá o márnotratnom synovi; o cudzoložnici; o mýtnikovi a farizejovi a podobne.

Ľudská pýcha ide vo svojej zlobe tak ďaleko, že obráti svoje ostrie nielen proti ľuďom, ale aj proti Bohu. Ale vždy to je len na škodu pyšného. Nejestvujú dve nekonečná. Ak niekto znekoneční seba, poprie nekonečno Boha - nekonečno reálne. Preto možno povedať, že pýcha je v podstate odpor a odboj proti objektívnej skutočnosti - proti pravde. A to na všetkých úrovniach. Pyšný nie je schopný uznať pravdu a najmenej vtedy, keby sa mal skloniť a povedať, že zmýlil, zhrešil. Radšej sa bude usilovať o to, aby pravdu zničil.

Pravda je nezničiteľná, preto ju pýchou nesmieme zničiť, a ani sa o to pokúšať. Preto rozjímať o pýche a pokore je vec aktuálna a priam vytryská z podobenstva o pozvaní na svadbu. Postavme si to častejšie pred zrkadlo svojho svedomia. Odstránilo by sa mnoho zbytočných zvád, intríg na pracoviskách a vôbec v medziľudských vzťahoch a dosiahli by sme aspoň niektorý z najnižších stupňov kresťanskej pokory.

Pokora vo vzťahu k Bohu a k ľuďom - to sú dve súradnice, ktoré nám umožnia nájsť naše pravé miesto v spoločnosti a pred Bohom, miesto, na ktoré si nik nebude robiť nároky. Koľko pokoja by sme našli, keby naša duša zakotvila v pokore! Veľká časť našich zbytočných obáv, starostí, nepokojov, podozrievaní, hnevov a závisti by sa rozplynula ako hmla za slnečného dňa.

Preto často rozjímajme o výzve Pána Ježiša: „ ...a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu" (Mt 11,29).

Pýcha a pokora zápasili, zápasia a budú zápasiť o nás. Je však v našich silách, aby sme si uvedomili, čomu sa vedome a dobrovoľne oddáme.
Uvedomme si, že jedna cesta vedie do stavu blaženosti, kým druhá do stavu zatratenia!  Amen. 

YouTube | Gloria.tv