Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 05.01.2013

Meditácie Ľubomíra Stančeka

sv. Teosofor, pápež; sv. Alžbeta Anna Bayley Seton, rehoľníčka | Jn 1,35-42

separator.png

Ján stál s dvoma zo svojich učeníkov. Keď videl Ježiša ísť okolo, povedal: „Hľa, Boží Baránok."
Tí dvaja učeníci počuli, čo hovorí, a išli za Ježišom. Ježiš sa obrátil a keď videl, že idú za ním, opýtal sa ich: „Čo hľadáte?"
Oni mu povedali: „Rabbi – čo v preklade znamená: Učiteľ –, kde bývaš?"
Odpovedal im: „Poďte a uvidíte!"
Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho. Boli asi štyri hodiny popoludní.
Jeden z tých dvoch, čo to počuli od Jána a nasledovali Ježiša, bol Ondrej, brat Šimona Petra. On hneď vyhľadal svojho brata Šimona a povedal mu: „Našli sme Mesiáša," čo v preklade znamená Kristus. A priviedol ho k Ježišovi.
Ježiš sa naňho zahľadel a povedal: „Ty si Šimon, syn Jánov, ale budeš sa volať Kéfas," čo v preklade znamená Peter.

separator.png

Venujme pozornosť stretnutiu s Ježišom
 

Aj vy ste sa už zamýšľali, či privádzať deti do kostola? Kedy? Od ktorého roka? Prípadne ako dospievajúcim či dospelým umožniť prvý, možno hlbší kontakt s Ježišom? K Bohu, viere či plneniu povinností kresťana katolíka je zaiste veľa ciest. Dnešné evanjelium opisuje iba jednu z nich. Je to najčastejšia a najbližšia cesta, blízka našim okolnostiam, ktorá odkrýva nový pohľad na život, jeho náplň, poslanie, cieľ. Na začiatku tejto cesty nestojí Boh, nepočujeme hlas Boha, netúžime po Bohu a často je človek voči nemu ľahostajný až nepriateľský. Na začiatku cesty je človek.

V dnešnom evanjeliu je to Ján Krstiteľ, ktorý keď stál s dvoma zo svojich učeníkov a videl okolo ísť Ježiša, povedal: „Hľa, Boží Baránok. Tí dvaja učeníci počuli, čo hovorí, a išli za Ježišom." (Jn 1,35)

Evanjelista sv. Ján opisuje jeden spôsob, ako človek môže nájsť Boha. Niekto ho pošle, ukáže mu príklad života, človek sa dopočuje o niečom, čo je spojené s Bohom, prípadne sám v určitej životnej situácii ho vyhľadá. A taktiež prvé stretnutie na začiatku človek chápe ako náhodu, niečo nečakané a nepredvídané, a stáva sa začiatkom nového života.
Dá sa hovoriť o tajomstve kresťanského povolania. Porozumieť zmysel tohoto tajomstva a usilovať sa ho uskutočniť v živote, je našou úlohou kresťanov a práve táto udalosť evanjelia nám mnoho chce povedať.
Na začiatku nového liturgického obdobia, ktoré voláme Cezročné obdobie a je najdlhšie zo všetkých, a ktoré sa začína krstom Pána Ježiša, potom sledujeme jeho verejný život počas troch rokov, keď učí zástup, si treba uvedomiť potrebu a význam nášho osobného kontaktu a zaangažovania sa na Ježiša.
Ján Krstiteľ je ten, ktorý sa stáva akýmsi mostom, cez ktorý prichádzajú k Ježišovi prví učeníci. Udalosť sa odohrala krátko po krste Pána Ježiša, keď znova prichádza k Jordánu. Ježiš začína verejnú činnosť. Končí sa éra Starého zákona, prípravy na príchod Mesiáša. Ježiš si sám nevolá prvých učeníkov, ale posiela mu ich Ján Krstiteľ, keď v prítomnosti dvoch učeníkov povie o Ježišovi: „Hľa, Boží Baránok." (Jn 1,35) Jeden je Ondrej a druhý sa zámerne menom nespomína, ale je to iste sám sv. Ján apoštol, ktorý o tom v evanjeliu píše, na ktorého toto stretnutie s Ježišom muselo tak zapôsobiť, že si na to aj po rokoch dobre pamätá, že „boli asi štyri hodiny popoludní." (Jn 1,39) Ísť za Ježišom ešte neznamená byť povolaný. Ondreja i Jána za apoštolov povolá Ježiš neskoršie. Stane sa tak na brehu Galilejského mora (porov. Mt 4,18-22).
Už prvé stretnutie v živote ich viery neostáva bez odpovede. Je to vidieť na príklade Ondreja. Sv. Ján apoštol trikrát spomína meno Ondreja v evanjeliu a vždy v spojitosti s tým, že sa s niekým delí o svoju vieru. Najprv po prvom stretnutí s Ježišom „vyhľadal svojho brata Šimona a povedal mu: „Našli sme Mesiáša" (Jn 1,41), druhé pri rozmnožení chlebov a rýb, Ondrej povedal Ježišovi: „Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby" (Jn 6,9), a vieme, že to postačilo a Ježiš nasýtil veľký zástup. Pri treťom spomínaní Ondreja Ján vo svojom evanjeliu a hovorí, ako Ondrej privádza Grékov k Ježišovi (porov. Jn 12,22).
Keď Ján píše o tom, že pri prvom stretnutí „zostali v ten deň u neho" je v jeho živote začiatok toho všetkého, čo zažil, spoznal s Ježišom a taktiež celý ďalší život. Tam je semiačko, ktoré bolo vtedy zasiate a ktoré prerastie v strom v samotnom živote sv. Jána.
Rovnako touto udalosťou možno sledovať začiatok Cirkvi.

Čo môžeme sledovať v dejinách Cirkvi? Aj keď už na začiatku Boh výnimočne oslovuje aj priamo, ako v prípade sv. Pavla pri bráne Damasku (porov. Sk 9,3), predsa aj vtedy používa Boh iných ľudí, aby v jeho mene dokončili proces povolania a upevnenia vo viere. Boh rôznym spôsobom urobí prvý krok k viere v Boha u každého človeka. Najčastejšie v našich podmienkach po narodení sú to rodičia, krstní rodičia, rodina a farnosť, ale potom každý človek sám musí sa vyjadriť, osvedčiť vo svojej viere. V živote každého sú okamihy rozhodovania, bojov, víťazstiev i porážok. Pretože sme stvorení ako rozumná a slobodná bytosť, rozhodnutie aj Boh rešpektuje. Často však Boh akoby čakal, vyčkával na náš súhlas žiť s ním. Mnohí po blúdení a hľadaní ako sv. Augustín, sv. Margita Kortonská, Frossárd či iní nachádzajú cestu k Bohu. Aj v ich živote zohrávajú dôležitú úlohu mnohí ľudia, ktorých im do cesty postaví Boh. Je to však najmä milosť Božia, ktorú dáva Boh a záleží len od človeka, kedy a nakoľko ju prijme.

Svätý Telesfor ako pápež v druhom storočí si plní svoje povinnosti tak, ako si to vyžaduje jeho postavenie a čas. Je to obdobie prenasledovania kresťanov. Aj keď nám jeho meno doteraz nič nehovorilo, od dnešného dňa snáď bude. On totiž zaviedol 40-dňový pôst pred Veľkou nocou a tri sv. omše, ktoré majú kňazi slúžiť na prvý vianočný deň. Taktiež môžeme povedať, že vo svojej svätosti sa správne pozeral aj na potreby doby. 

Alžbeta Anna Bayle Seton (1774-1821). Je to prvá svätá z USA. Pápež Pavol VI. ju vyhlásil r. 1975 za svätú. Aj ona až vtedy, keď sa dala Bohu srdcom i dušou celá, spoznala duchovný pokoj. Boh ju však k tomu podľa niektorých viedol veľmi ťažkou cestou. Pochádza zo zámožnej rodiny. Za zvláštnych okolností schudobnejú. Vysťahujú sa do Talianska. tu jej po deviatich rokoch manželstva, keď má 29 rokov zomiera manžel. Je protestantka. V Taliansku sa stretáva so skutočne žitým katolicizmom. Veľký vplyv na jej obrátenie mali púte do mariánskych svätýň. Prestupuje na katolícku vieru a vracia sa do Ameriky. To, že sa stala katolíčkou, jej prináša mnoho ťažkostí od protestantov. Pôsobí ako učiteľka. Spolu s priateľkami zakladá Spoločnosť milosrdných sestier sv. Jozefa. Sama však kvôli deťom, ktoré chce najprv dobre vychovať, nevstupuje do tohto Spoločenstva. Zomiera pomerne mladá 4. januára 1821, vo veku 47 rokov. Stala sa vzorom starostlivej matky, obetavej spoločníčky, oddanej opatrovateľky tak po hmotnej, ako aj po duchovnej stránke. Spoločnosť, ktorú založila, je jednou z najpočetnejších v Cirkvi. Dnes má viac ako 11 tisíc členiek. Sama často hovorila, že keď našla Krista a dala sa mu do dispozície, nachádzala viac radostí vo svojom živote, ako predtým prežívala.

Každý máme svoju históriu viery, objavenia a nájdenia cesty k Ježišovi. Uvedomujeme si, že máme aj povinnosť ukázať cestu iným k Bohu. Nie sú to len rodičia a najbližší voči dieťaťu. Kňaz k farnosti, ale brat k bratovi a sestra k sestre. Naša viera, príklad i život môže Boh použiť, aby iní našli cestu k Bohu. Na začiatku to môže byť len zvedavosť, túžba a napokon to prerastie k nadšeniu, obdivu Boha v živote.

Helena Mišovičová bola priekopníčkou a členkou spoločnosti Svedkov Jehovových. Po ôsmich rokoch na plný úväzok práce v tejto spoločnosti príklad veriacej kresťanky, susedky v penzióne jej pomohol na svoj život sa pozerať iným pohľadom. Ona, ktorá 90 hodín mesačne s nadšením, nikto ju nenútil, len ovplyvňoval, konala službu služobníčky Jehova. Minimálne tri razy do týždňa sa zúčastňovala v Sálach kráľovstva, kde sa venovala štúdiu časopisu Strážna veža, kde sa pripravovala a školila na rôzne reakcie a postoje ľudí pri zvestovateľskej službe. Informovala o svojej činnosti, vykazovala svoju činnosť: kde, kedy, koho navštívila, ako ju prijali, či odporúča znova ich navštíviť... Počúvala od starších vodcov, aby sa tešila, keď pre svoje presvedčenie musí trpieť.
Pri svojej susedke si uvedomila, že vlastne žije v strachu. Učenie je postavené na psychickom vydieraní, že v deň Armagedona bude vylúčená z pozemského raja s ostatnými nevercami. Začala si uvedomovať, že jej okolie sa pretvaruje. Na stretnutiach, hoci sa na seba usmievajú, predsa to nie je celkom pravda. Aj oni sú len slabí ľudia. Predsa je rozdiel, keď si človek sám uzná vinu, oľutuje ju, vyzná sa z nej, ako učí Ježiš, na rozdiel od nich, kde jeden dáva pozor na druhého, sledujú sa a potom to oznamujú Rade starších.
„Keď som si začala uvedomovať logiku a rozpory v učení, pochybnosti a nepomohli mi ich vysvetliť, ani ľudský vyvrátiť, navrhli mi psychiatra. Stala som sa v ich očiach posadnutou. Uvedomila som si, že ich „Verný a rozvážny otrok" nie je vedený Božím Duchom, pretože by sa nedopustil toľkých omylov a nezákonností, ktoré obsahujú ich publikácie. Chcela som veci vysvetliť, a oni ma tupo vylúčili. Vedia, že kto nemá oporu inde u ľudí, a takých je medzi svedkami veľa, pretože roky sa stránia ľuďom, bude prosiť o prijatie späť. Oznámili všetkým, aby sa so mnou nestretávali. Zakázali ma zdraviť. Dokonca dcére a synovi a ich rodinám, ktorí sú tiež svedkami, zakazujú styk so mnou.
Dnes viem, čo je to pokoj duše, kto je to Ježiš, že jeho učenie je učením lásky, že slabým dáva silu, nádej. Otvorila som sa Duchu Svätému a viem, čo znamená žiť bez hriechu. Som dieťa Božie a už nepotrebujem „Verného a rozvážneho otroka". Ježiš mi dal istotu večného života." (Porov. RAKOVSKÝ, B.: Rozmer, 4/99, Bratislava, s.3-6)

Cirkev učí, že viera sa rodí aj z osobného stretnutia s Ježišom. Môžeme hovoriť o dare viery, o povolaní k viere. Dá sa hovoriť, že v určitej chvíli, na niektorom mieste človek zažil svoju vieru, stretol sa s Bohom, spoznal Boha a to zmenilo jeho život. Ale aj tie silné zážitky a poznanie Boha musí človek ďalej rozvíjať. Modlitba, sviatostný život, účasť na sv. omši a iné sú nenahraditeľné. Áno, s Bohom sa môžem stretnúť aj mimo kostola. Aj v prírode sa môžem modliť, ale kostol je jednoducho kostol. Skúsenosť Cirkvi, ale i naša sú toho dôkazom. Môžem svoje hriechy oľutovať a získavam priateľstvo s Bohom, ale sviatosť zmierenia je dar, kde kňaz poverený Bohom, nie svojou mocou potvrdzuje, že moje hriechy sú mi odpustené.
Ján Krstiteľ jednoducho povedal: „Hľa, Boží Baránok," (Jn 1,35) a dvaja učeníci ho neopustili, ale pokračovali v tom, čo on začal. On bol hlas volajúci na púšti a oni sa stali učeníkmi ním ohláseného Ježiša. Títo dvaja patria medzi Dvanástich, ktorých Ježiš pošle do celého sveta učiť a krstiť všetkých ľudí. Dnes Boh aj skrze nás navzájom nás oslovuje, aby sme pokračovali vo svojej dobe, dnes, v činnosti sv. Jána a hovorili sebe i iným: „Hľa, Boží Baránok." (Jn 1,35)

Je správne, keď rodičia podľa svojho najlepšieho uváženia začnú svoje deti učiť o Bohu a viesť k Bohu. Snáď začať so sv. omšami cez leto a v robotné dni. Keď už predtým primerane im vysvetlia, čo je to kostol, keď už vedia nejakú modlitbu. Nečakať do 18 roku ich života a potom nech sa sami rozhodnú. Napríklad: Či rodičia nerozhodujú o zdraví ich tela, keď sú malé? O ich povolaní? A podobne.
A rovnako je správne, keď vie starší muž podržať mladšieho muža, chlapca, hoci nie sú rodina. Príklad, vzor, naše kresťanské správanie nechceme podceniť. K tomu nás vedie aj dnešné evanjelium.

Amen.

separator.png

Ježiš - ideál, vzor, príklad
 

Drahí bratia a sestry, keď si otvoríte noviny, aby ste si prečítali, čo je nové doma i vo svete, alebo keď si pustíte televízor, zistíte, že tlač a médiá sú plné rôznych na dnešnú vyspelú dobu dosť strašných a smutných správ. Buď sú to rôzne národnostné a fundamentalistické nevraživé boje, rôzne letecké, námorné alebo železničné nešťastia, ale aj rôzne samovraždy a nevysvetliteľné konanie niektorých ľudí. Keď sa niečo stane, každý sa hneď zamýšľa nad tým, prečo sa to stalo, kde sa stala chyba, alebo či sa tomu nedalo nejako zabrániť. Následne nato prichádzajú rôzni analytici so svojimi návrhmi do budúcnosti, aby sa už nezopakovalo niečo podobné a aby sa podobným tragédiám v budúcnosti zabránilo.
Ale položme si otázku. Stačia iba bezpečnostné opatrenia na záchranu ľudí, národov, sveta?

Keby sme položili túto otázku Jánovi Krstiteľovi, určite by povedal, že nie. Jedným z najväčších nebezpečenstiev, ktoré treba odstrániť a proti ktorému treba bojovať aj v dnešnom období, je sila hriechu. Musíme si jednoznačne uvedomiť, že všetci sme hriešni a náchylní na hriech. Jedinou našou záchranou pred týmto nebezpečenstvom je Ježiš, ako sme to aj dnes počuli v evanjeliu: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta" (Jn 1,36).

Ježiš počas svojho putovania dostáva rôzne pomenovania. Raz je to Mesiáš, inokedy Syn Boží a v dnešnom evanjeliu sme počuli, ako ho pomenoval Ján. Nazýva ho Božím Baránkom. Tieto slová, ktorými Ján Krstiteľ označuje Krista, mohli by sme povedať, že sú dosť trúfalé, ba až provokujúce Židov, u ktorých slovo baránok znamená niečo významné. Bol to totiž baránok, ktorého krvou natierali veraje dverí na označenie svojich domovov v Egypte a vďaka tomu je pre nich symbolom záchrany od nešťastia a smrti, od otroctva a poníženosti. Židia sa mäsom baránka posilňovali aj počas cesty do zasnúbenej zemi. Potom si každoročne pripomínali tieto udalosti doma vo svojich rodinách, keď zabíjali a jedli jednoročného baránka na pamiatku odchodu z Egypta. Jednoročného baránka tiež obetovali aj ako vďaku vtedy, keď po narodení prinášali svoje dieťa do chrámu. Preto Ján dosť riskoval, keď Ježiša pomenoval pred Židmi dokonca Božím Baránkom.
Ako všetci dobre vieme, svätý Ján Krstiteľ je bezprostredným Pánovým predchodcom, ktorý bol poslaný, aby mu pripravil cestu. On už v lone svojej matky pozdravuje Kristov príchod, keď Mária navštívila svoju príbuznú Alžbetu. Ide stále pred Ježišom a vydáva o ňom svedectvo svojím kázaním, svojím krstom na obrátenie a nakoniec svojou mučeníckou krvou. Jánom sa uzatvára cyklus prorokov, ktorý sa začal Eliášom. On je však viac ako prorok. On zvestuje, že potecha Izraela je blízko, je akoby „hlasom prichádzajúceho Tešiteľa".
Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta. Ježiš bol poslaný Otcom sem k nám, aby sa obetoval za hriechy všetkých ľudí, aby nás oslobodil z otroctva, ako kedysi baránok vyslobodil Židov z Egypta a priviedol ich do zasnúbenej zeme. Aj Kristus svojou potupnou smrťou nás vyslobodzuje z temnôt hriechu a ukazuje nám cestu, cestu tým pravým smerom do zasnúbenej zeme k nášmu Otcovi.

Áno, drahí bratia a sestry, Ježiš sa obetoval za hriechy, za môj, tvoj, za hriechy všetkých nás. Odpúšťa nám ich. Ale ako vidíme všade okolo nás, či na pracovisku, či doma, mladí zase v škole, na internátoch, všade ako keby sa sila, veľkosť a počet rôznych zvráteností stále zväčšoval. Preto je veľmi potrebné zamýšľať sa nad týmto fenoménom dnešnej tak dosť sekularizovanej doby a začať sa hneď zaoberať sebou samým a svojimi postojmi. Musíme sa samy seba pýtať, či je náš vzťah k hriechu správny. Nemáme príliš laxné svedomie, a tým náklonnosť si ospravedlňovať aj dosť závažné previnenia a priestupky? Nie sme už pohltení problémom dnešnej doby, a to riadiť sa smerom, tempom a taktikou moderného sveta, ktorý nekompromisne zmetie a odsúdi každého, kto sa nechce prispôsobiť podmienkam dnešného života?
Je dôležité uvedomiť si štýl svojho života v našich rodinách, vo výchove svojich detí, vo svojom osobnom príklade voči všetkým okolo nás. Pozerajme a pomenúvajme veci ich pravým menom a nesnažme sa veci zakrývať a hovoriť o nich tak, aby to dobre znelo nielen v ušiach našich, ale aj ľudí okolo nás. Veď, keď my rodičia a vychovávatelia novej generácie, ktorá má byť požehnaním nielen pre nás, ale pre celú zem, nebudeme mladých učiť správne, čo je dobro a čo zlo, čo môžem a čo nie, čo je čnostné, ba až chvályhodné a čo je zavrhujúce, keď my nebudeme dobre formovať ich svedomie, tak môžeme si byť istí, že to budú mať veľmi ťažké pri posudzovaní toho, čo môžu a čo nie.
Aj dnešný „perfektný svet" a štýl života, ktorý sa preferuje dosť arogantne a cynicky sa pozerá na hodnoty, ktoré boli možno po stáročia uznávané, a ktorých sa držali naši otcovia a starí otcovia. Dostávajú sa na okraj spoločnosti ako niečo smiešne, zaostalé, ba už dnes, vraj, archaické čiže zastaralé a spôsobujúce brzdu dnešného života.
Tak ako sme dnes počuli Jánove slová na adresu Ježiša, keď ho označil Božím Baránkom, je potrebné, aby sme sa aj my kresťania stali takými obetnými baránkami za hriechy svoje, ale aj všetkých hriešnikov, a aby sme sa stali dobrými Ježišovými bojovníkmi v boji proti hriechu. Možno, že k tomu ani tak veľmi veľa nie je treba, iba sa pridržiavať Ježišových slov a, samozrejme, všetko posilňovať vrúcnou modlitbou a účasťou na Eucharistii.

Bojovať dnes proti hriechu si vyžaduje silnú vieru a odhodlanie niečo aj v boji obetovať.

Ale zamyslime sa nad touto udalosťou, ktorú opisuje istý kňaz Segur v knihe DEJINY.
Vo veľkej tlačenici na ulici rušného mesta stratil otec malú dcérku. Bál sa, že dieťa zahynie. Koľko sa nachodil, koľko sa nahľadal, všetko bolo márne. Môžeme si predstaviť zúfanie tohoto otca po strate dieťaťa, keď si predstavoval, čo hrozné sa mu mohlo stať. Čo sa s dieťaťom stalo, kde je, či netrpí...
Po štyroch rokoch hľadania zašiel náhodou do tanečnej búdy vandrovníkov a tam na scéne uvidel svoju dcérku, ako vykonávala všelijaké akrobacie na lane. Nevydržal. Jedným skokom dostal sa za ohradu a ako vládal najmocnejšie zvolal: „Dcéruška!" A ona nedôverčivo pozrela naňho. Nepoznala ho. Keď sa mu stratila, bola maličké dieťa. Uniesli ju, teraz po krátkom premýšľaní odpovedala: „Ty si môj otec? Nie, môj otec je tu" - a ukázala na komedianta, ktorý už pribehol k nej, aby ak bude treba, obránil svoju obeť. Nič nepomohlo, dcérka sa nevrátila k otcovi, nepoznala ho, zriekla sa ho.

Ó, ako ťažko je niekedy vrátiť sa k otcovi! Diabol, ktorý kradne duše Bohu, má tisíce spôsobov, aby prekážal návrat k Otcovi. Vábi zdaním blaženosti, uspokojenia, rozprestiera pre rozmanité osídla pokušenia, ktorými tak opantá, omotá dušu, že skoro nieto možnosti vyrvať sa z tejto motanice. Človek skúša, myká sa celý a padá všetko, akoby nadarmo. Veľké šťastie, že náš Otec je dobrý a mocný. Ak sa len rozhodneš vstať, ak vykročíš prvý krok pokánia, najmilší Otec prichodí v ústrety, vystiera svoje náručie, odpúšťa, zabúda.
Drahí bratia a sestry, vidíme, že milosrdenstvo Nebeského Otca je nekonečné. On je s nami trpezlivý a čo je najdôležitejšie, vždy má otvorenú náruč, do ktorej sa môžeme kedykoľvek vrátiť. Buďme mu zato vďační a spoločne ho dnes poprosme: Otče, daj nám dnes dostatok síl v boji proti hriechu, daj, aby sme vždy vedeli rozpoznať, čo je tvoja vôľa, čo je tebe milé a chvályhodné a snažili sa podľa toho aj žiť.

Amen.

Meditácia Ľubomíra Stančeka na dnešný deň z roku 2011/2012