Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 06.01.2013

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Zjavenie Pána - Traja králi | Mt 2,1-12

separator.png

Keď sa za čias kráľa Herodesa v judejskom Betleheme narodil Ježiš, prišli do Jeruzalema mudrci od východu a pýtali sa: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť."
Keď to počul kráľ Herodes, rozrušil sa a celý Jeruzalem s ním. Zvolal všetkých veľkňazov a zákonníkov ľudu a vyzvedal sa od nich, kde sa má narodiť Mesiáš.
Oni mu povedali: „V judejskom Betleheme, lebo tak píše prorok: ‚A ty, Betlehem, v judejskej krajine, nijako nie si najmenší medzi poprednými mestami Judey, lebo z teba vyjde vojvoda, ktorý bude spravovať môj ľud, Izrael.`" Tu si dal Herodes potajomky zavolať mudrcov a podrobne sa ich povypytoval, kedy sa im zjavila hviezda. Potom ich poslal do Betlehema a povedal: „Choďte a dôkladne sa vypytujte na dieťa. Keď ho nájdete, oznámte mi, aby som sa mu aj ja šiel pokloniť."
Oni kráľa vypočuli a odišli. A hľa, hviezda, ktorú videli na východe, išla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa. Ako zbadali hviezdu, nesmierne sa zaradovali.
Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu. Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu. A keď vo sne dostali pokyn, aby sa nevracali k Herodesovi, inou cestou sa vrátili do svojej krajiny.

separator.png


Je dnešný sviatok aktuálny?
 

Rezbár Rűhrich vytvoril pozoruhodný reliéf. V strede umiestnil Ježiša, ktorý drží tabuľku s nápisom: Koho hľadáte? Do rohov umiestnil nasledujúce postavy: betlehemských pastierov, troch mudrcov, Herodesa a Judáša. Už letmý pohľad oslovuje. Človek si kladie hneď otázku: Ku komu sa mám prirovnať? Prečo hľadám Ježiša? Čo ma vedie za Ježišom?

Tak sa nám pred očami predstavia betlehemskí pastieri, ktorí sú oslovení anjelmi. Môžeme o nich povedať, že na príchod Mesiáša sa nepripravovali. Keď je im oznámené posolstvo, idú zo zvedavosti. Keď sa presvedčia o pravdivosti slov, ktoré im povedali anjeli, neponechávajú si to pre seba a: „Vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati" (Lk 2,17). tým sa vec a ich činnosť nekončí: „Pastieri sa potom vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im to bolo povedané" (Lk 2,20). Viac o nich nevieme.

Postava Judáša je jednou z najznámejších postáv Dvanástich, a to najmä preto, že mal negatívny postoj k Ježišovi. Ježiš si ho tiež vyvolil z mnohých za učeníka (por. Mt 10,4). On však zrádza Syna človeka (por. Jn 13,2). Videl divy a znamenia. Počul Krista, svojho Majstra, rozprávať. Zúčastňuje sa Poslednej večere. A napokon nie sám, ale s čatou vojakov prichádza hľadať Ježiša v Getsemani. Vieme aj o následných udalostiach, pocite viny, no nemá však dosť síl prísť pod kríž a odprosiť Majstra. Volí si dobrovoľnú smrť – obesí sa! (por. Mt 27,5).
Herodes sa spomína v evanjeliu v tom zmysle, že nie on hľadal dieťa zo strachu, že príde o trón, pre ktorý dal zabiť švagra Jozefa, svoju manželku, troch synov, členov syndéria, vojakov, ale vojaci v Betleheme a na jeho okolí povraždili okolo 100 chlapcov podľa času, ktorý zvedel od mudrcov (por. Mt 2,16). Betlehem v tom čase mal asi 1 000 obyvateľov.

V dnešnom evanjeliu s menom kráľa Herodesa čítame o mudrcoch, ktorí prišli do Jeruzalema od východu a pýtali sa: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ, Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť" (Mt 2,2).

Dnes si spomíname na týchto mudrcov-mágov-kráľov z východu. Slávnosť Troch kráľov je v Cirkvi veľmi stará. Patrí medzi najstaršie slávnosti. V rímskej Cirkvi máme zmienky o tejto slávnosti už v 4. storočí. Cirkev ju slávila vo vianočnom čase. Matúš nepodáva počet kráľov, ktorí prichádzajú do Jeruzalema. Z malieb, pochádzajúcich z 2. a 3. storočia v rímskych katakombách, vidíme dvoch, štyroch, šiestich kráľov. V sýrskom podaní sa hovorí dokonca o dvanástich. V rímskej tradícii sa ujal názor, že boli traja králi, a to najmä pre opis ich darov: „Otvárali svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu" (Mt 2,11). S týmto počtom sa stretávame v nádhernej mozaike zo 6. storočia v bazilike sv. Apolinára v Ravenne. Origines, ako prvý z kresťanských spisovateľov, podáva tento počet kráľov. Až do 8. storočia sa tradujú mená troch kráľov; Gašpar, Melichar a Baltazár. Sú to mená, ktoré nie sú vedecky podpreté, ale ujali sa v tradícii Cirkvi. Do Cirkvi prišli pohania. Cirkev sa stala celosvetovou, uprostred ktorej sa zjavil Kristus a ktorá vo svojich predstaviteľoch prichádza od končín zeme vzdať mu poklonu.
Ježiš prišiel nielen pre vyvolený národ, ale pre všetkých ľudí. Ich domov sa traduje ďaleko od Palestíny. Jeden mal pochádzať z Afriky, ďalší od Indie a tretí od riek Tigris a Eufrat. Dary, ktoré spomína evanjelista – myrha a kadidlo, boli v tom čase svojou hodnotou rovné zlatu. Tieto veci sa považovali za najcennejšie prezenty tej doby. Myrha bola z drahých a vzácnych stromov živica silnej a príjemnej vône. Používala sa na spríjemnenie obydlia mocných a tiež na balzamovanie mŕtvych tiel.
Matúš spomína aj zvláštny výjav nebies: „Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť" (Mt 2,2). Nespomína sa kométa. To, že evanjelium hovorí pravdu, dokazuje aj Hviezdny kalendár zo Sipparu, ktorý bol vydaný v roku 1925.
Je to tabuľka z pálenej hliny, popísaná klinovým písmom, pochádzajúca zo starého mesta Sipparu na rieke Eufrat, kde mala sídlo významná babylonská astrologická škola. V kalendári sú zaznačené všetky nebeské pohyby a konjunkcie z roku 7 pred Kristom. Prečo práve z tohto roku? Preto, lebo podľa babylonských astronómov sa v roku 7 pred Kristom mala konjunkcia Jupitera a Saturna vyskytnúť trikrát; 29. mája, 1. októbra a 5. decembra. Treba pripomenúť, že k tejto konjunkcii dochádza iba každých 794 rokov, a to len raz, kým roku 7 pred Kristom sa uskutočnila trikrát. S týmto výpočtom súhlasia aj dnešní astronómovia. Možno pripomenúť výskumy dnešných archeológov. V symbolike babylonských astronómov „Jupiter" znamená „Planéta vládcov sveta" a „Saturn" znamená „Planéta – ochrankyňa Izraela". Slová mágov: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ?" (Mt 2,2) je teda niečo viac, než jednoduchý mýtus. Keď ku tomu pripojíme proroctvá, keď židovský národ očakával skutočne Mesiáša, ktorého prorok Daniel predpovedá vo svojich sedemdesiatich týždňoch a veci sa stali skutočnosťou.

Slávnosť Troch kráľov je aktuálna a časová aj dnes. Viera v Ježiša Krista vyžaduje od nás odvahu podobnú odvahe troch kráľov. Môžeme sa od nich naučiť prejavu dobrej vôle a po ich príklade môžeme nájsť viac oslovení, ako vzrastať vo viere. Vedu svojej doby využijú, aby sa vydali na cestu za narodeným najväčším kráľom, ako predpovedali proroci Izraela. Študujú nielen veci okolo svojich národov, ale aj veci známeho sveta. Traja králi nie sú spiatočníci. Dnešný kresťan katolík má byť osobnosťou. Veda, postavenie, doba a vzdelanosť mu neprekáža ísť za Kristom. Kresťan je na tom lepšie ako králi. Má o Kristovi množstvo dôkazov. A predsa dnešný sviatok je dôležitý a významný. Aj dnes totiž kresťan potrebuje po udalostiach, ktoré sme si pripomenuli v predchádzajúci týždeň, nabrať odvahy a sily vernejšie a odhodlanejšie plniť vôľu Božiu.

Je to samozrejmé, že po prázdninách sa žiaci vracajú do škôl; pracujúci po dňoch dovoleniek ku svojim povinnostiam a úlohám. Život ide ďalej. Čas sa nezastavil. Sme o rok starší, a práve preto si dnes uvedomujeme zodpovednosť za svoj život. Nechceme a nemôžeme svoj život premárniť, premrhať, prespať a či prejesť. Náš život sa musí uberať popri povinnostiach pozemského života aj ku povinnostiam voči svojej duši pre našu večnosť – hľadať Boha. Nestačí, aby sme sa zachovali ako pastieri. Ku konaniu dobrých skutkov viery nemôžeme byť stále nabádaní od iných. Nesmieme si svoju vieru zakladať len na výnimočných udalostiach, prípadne si svoju vieru zakladať na zázrakoch. Nemôžeme sa uspokojiť len s jednorazovým oslávením Boha, prípadne vzdaním mu pocty ako pastieri.
Už vôbec sa nechceme ocitnúť v pozícii Judáša. Judáš je pre nás odpudzujúci príklad. Boh si nás v krste prijal za svojich. Nechceme zradiť svoju vieru. Nechceme si ju zapredať. Keď sa však stane, že zaváhame, klesneme pod hriechom, chceme ísť pod kríž a nezúfať si ako Judáš.
Meno Herodes dávame len zvieratkám. Jeho strach o trón je pre nás oslovením, že nech robíme čokoľvek, nech sme čímkoľvek, chceme len to, čo si od nás praje Boh.
Traja králi sú pre nás najbližšie. Hviezda, za ktorou sa vydali na cestu, je pre nás Kristus. Chceme ho počas tohto roka stále hľadať, a to preto, lebo len vtedy má náš život zmysel.

V prvý deň roka sa priatelia posadili a rozhodli sa osláviť nový rok. Zábava bola príjemná. Jeden z nich navrhol, nech každý povie, čo očakáva od tohto roka. Jeden si prial, aby sa mu splnil očakávaný sen a usmialo sa naňho šťastie v televíznej Niké. Iný si praje oženiť sa, veď sa už dosť nacestoval za priateľkou. Tretí si chce došetriť a kúpiť nové auto... Posledný mlčí. Na naliehanie priateľov odpovedá: - Ja si v novom roku neželám nič z toho, že ste hovorili vy. Ja chcem v tomto novom roku nájsť Ježiša.- Priatelia sa naňho spýtavo pozrú: - To má byť vtip? – Nie! Ja to myslím smrteľne vážne. Viete, že som pred sviatkami maródoval. Viete aj to, že nie som fit. Lekár mi naposledy povedal: - Máte tak rok života. – A preto som si povedal, že ja chcem nájsť Ježiša. Doteraz som nemal naňho čas. Mal som štúdium, mal som dievča, staval som dom, chcel som si kúpiť auto. toto všetko mám. Len na Ježiša som nemal čas! – Jeden z priateľov mu po chvíli kladie otázku: - Prečo si teda šiel do roboty a prečo si tu teraz s nami? – Odpovedá im: - Žijem a pracujem s vami už viac rokov. Sme priatelia. Doteraz som vám ako kresťan dal málo príkladu. Chcem to však napraviť. Prajem si, aby ste aj vy boli viac šťastní, aby ste si našli čas aj pre svoju dušu a na Boha! –

A priatelia sa presvedčili, že je to celkom iný život – žiť s Bohom a že vôbec to nie je prekážka šťastia, ba práve naopak. Kto hľadá Boha, nachádza ešte väčšie hodnoty života. V opačnom prípade sa môže stať človek nešťastným, ako o tom hovorí legenda.

Jeden človek dostal milosť navštíviť zatratencov v pekle. Šiel za nimi dlhou cestou po púšti. Keď ich našiel, boli utrápení a zbedačení. Pýta sa na ich príčinu, prečo sú takí? Hovoria, že si nemôžu spomenúť na jedno meno. Keby sme to meno vedeli, skončilo by sa naše utrpenie. Prosili človeka o pomoc: - Vyslov nám ho a zachrániš nás! – Ten rozmýšľa a vraví: - To môže byť len meno Ježiš! – A oni vravia: - Povedz nám ho hlasnejšie, nepočujeme! – No nadarmo im to opakuje. Oni nepočujú. Darmo im kričí do uší. Potom si hovorí. – Nie je im dané, aby to meno počuli. Nesmú ho počuť, lebo pokiaľ žili na svete, málo sa starali o to meno. Nežili pre Ježiša, žili pre seba, a preto im niet pomoci. –

Rezbár Rűhrich, keď do stredu svojho diela postavil Ježiša s tabuľkou, kde bolo napísané: Koho hľadáte? je oslovením aj pre nás. Nestačí len slovná odpoveď, ale potrebujeme dať odpoveď svojím životom.

Amen.

separator.png 

sv. Šimon Stilita; Ján Nepomucký Neumann | Jn 1,43-51

Svätosť otvára oči
 

Hádam nič tak v Cirkvi nevadí kresťanom, ako práve svätosť. Prijímajú dogmy, morálne zákony, zúčastňujú sa liturgických slávností, pristupujú ku sviatostiam, ale nechcú byť svätí. Znie to paradoxne, ale je to tak. Používajú prostriedky na svoje duchovné poučenie, posilnenie, ale nechcú byť svätí. Vedia, že do neba sa môže dostať len čistý človek, ktorý buď na zemi, alebo po smrti vykoná zadosťučinenie za svoje hriechy. Do neba sa však chcú dostať. Keď je pravdou toto všetko, prečo potom nechcú byť svätí, Odpoveď je jednoduchá. Svätosť sa nesprávne vykladala, považovala sa za nepriateľku šťastia na zemi a čosi vzdialené od jednoduchého kresťana. Mnohí si ešte aj dnes myslia, že svätosť je rezervovaná určitej skupine ľudí, vyvolencom, ľuďom, ktorí už tu na zemi stratili pojem šťastia, radosti a celkom zabudli na tento svet.

Nie je na škodu zamyslieť sa nad slovami Pána Ježiša, ktoré povedal Natanaelovi: „Veríš preto, že som ti povedal: Videl som ťa pod figovníkom? Uvidíš väčšie veci ako toto" (Jn 1,50).

Človek je zaujatý voči Bohu. Veci okolo Boha nenadchýňajú hneď. Musí prísť až osobný zážitok, musí sa každý sám presvedčiť, a až potom, obrazne povedané, otvoria sa oči. Filip po stretnutí s Ježišom má podobný zážitok ako Ondrej. Nemôže si to nechať pre seba. Ondrej priviedol k Ježišovi brata Šimona, ktorému Ježiš hneď pri prvom stretnutí zmenil meno na Peter. Filip stretne priateľa Natanaela a povie mu: „Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš v Zákone a proroci, Ježiša, Jozefovho syna z Nazareta" (Jn 1,45). V slovách cítiť priam detské správanie Filipa. Zároveň je to prejav človeka, ktorý je zrelý, rozvážny, znalý problému. Niet sa čo čudovať, keď Natanael skoro ironicky odpovedá Filipovi: „Môže byť z Nazareta niečo dobré?!" (Jn 1,46).
Nazaret bol považovaný za menejcenné mestečko. Nikto slávny z neho nepochádzal ako napríklad z Betlehema, odkiaľ pochádzal Dávid. Bola to nevedomosť, ľahostajnosť, veď o Nazarete píše už prorok: „Budú ho volať Nazaretský" (Mt 2,23). Filip nepresviedča, nedokazuje, nerozhadzuje rukami, ako to Semiti často robia. Jednoducho mu povie: „Poď a uvidíš!" (Jn 1,46). Ježišovi nikto nepredstavuje Natanaela. Ježiš je predsa Boh. Je vševediaci. Natanaelovi o Ježišovi rozprával Filip, keď odpočíval pod figovníkom. Natanael bol Žid, ktorý bol verný podaniu predkov. Plnil predpisy a zachovával zákon. Preto tým viac ho prekvapili slová Ježiša, ktorými ho oslovil hneď pri stretnutí: „Toto je pravý Izraelita, v ktorom niet lesti" (Jn 1,47). Ježiš chváli Natanaela. Nie je to pochlebovačnosť. Ježiš hovorí priamo. Toto všetko tak prekvapí a vovedie do údivu Natanaela, že sa priamo spýta: „Odkiaľ ma poznáš?" (Jn 1,48). Ježišova odpoveď ešte viac udivila Natanaela a zároveň bola pre neho viac ako slová: „Videl som ťa prv, ako ťa Filip zavolal keď si bol pod figovníkom" (Jn 1,48).
Tieto slová Ježiša spravili viac ako pozvanie Filipa. Pár slov a môžeme hovoriť o následkoch na celý život. Nie množstvo slov, ale ich vnútorná sila, podmanivosť, pravda a jasnosť spôsobila, že Natanel, ktorý len pred chvíľou je ironický, povie Ježišovi: „Rabbi, ty si Boží Syn, ty si kráľ Izraela!" (Jn 1,49). A na to mu Ježiš s takou samozrejmosťou povie slová, ktorých význam a zmysel si Natanael uvedomí až neskôr.

Rozbor tejto časti evanjelia rozpráva o rôznych cestách ku viere. Väčšina z nás vyrástla v katolíckej viere, a to je práve príčinou, že keď sa viera prijíma zvykovo, akosi samozrejme, stáva sa prekážkou ku skutočným zážitkom. Na druhej strane tí, čo sa ku viere musia prepracovať hľadaním, štúdiom, ťažkosťami, bývajú vo viere pevnejší. To však neznamená, že aj kresťan od narodenia nemá opravdivé zážitky z viery. Isté je, že každý má povinnosť svoju vieru rozvíjať, pracovať na nej, a teda aj rásť vo svätosti. Vtedy svätosť sa neprijíma povrchne, nestavia sa ku nej ako ku prekážke šťastia tu na zemi.

Aj keď sa niektoré životopisy skutočne čítajú ako rozprávka s dobrým koncom, skutočnosť bola iná. Tvrdý život, pritom však s vnútorným pokojom.

Šimon žil na stĺpe 40 rokov. Nehovorme: Čudák! Dnes od nás nik v Cirkvi toto nežiada. Ani vtedy to nebol príkaz. Bolo to skôr pokánie. K tomuto stĺpu prichádzali mnohí ľudia po radu a povzbudenie. Keď Šimon zomrel, prišli sa s ním rozlúčiť zástupcovia cisára, biskupi, kňazi a veľký zástup ľudí. Prišli z vďaky. To nebolo zo zvedavosti, tak ako ani oni neprichádzali za jeho života k nemu zo zvedavosti. Takáto svätosť dnes nie je možná.

Ján Nepomucký Neumann je nám iste bližšie v oslovení svätosti. Bol Čech a pochádzal z Prachatíc. Chcel byť kňazom. Pre veľký počet uchádzačov o kňazstvo odchádza do Ameriky. V New Yorku bol vysvätený za kňaza. Krátko na to vstupuje do rehole redemptoristov. Pápež Pius IX. proti jeho vôli ho menuje za biskupa vo Philadelphii. Jeho apoštolská horlivosť aj dnes priam ohromuje. Za osem rokov biskupskej činnosti, pri slabom zdraví dokáže farnosť viesť, vizitovať a pritom po hmotnej stránke dokáže vystavať 80 kostolov, založiť 100 katolíckych škôl, zriadiť malý seminár pre kňazské povolania, zreformovať veľký seminár, dobudovať veľkú katedrálu, založiť Kongregáciu sestier sv. Františka a napísať katechizmy, ktoré už za jeho života boli vytlačené v niekoľkých desiatkach vydaní.

Môžeme povedať, že kňazovi a biskupovi - Jánovi otvárali oči udalosti, ktoré prinášala doba a prostredie. Svojimi očami videl núdzu a nedostatok, a tak plnil to, čo mu hovorilo srdce, čo pokladal za potrebné a aktuálne. Tak ukázal vzor nielen čo má robiť biskup, ale každý, kto verí v život večný. Robiť to, čo od nás žiada Boh. A vtedy sa naše oči otvárajú a vidíme aj svätosť v celkom inom svetle.

Aj dnes sa môžeme pozerať na svätosť tak, že budeme mať z toho ešte viac radosti a úžitku. Naučiť sa na veci pozerať nie iba očami tela, ale aj očami duše. Uvedomujeme si, že Boh stvoril všetko dobré. A práve preto, budujme dobro, rozvíjajme všetko, čo môže priniesť pochvalu a odmenu od Ježiša-Sudcu.

Amen.

Meditácia Ľubomíra Stančeka na dnešný deň z roku 2011/2012