Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 20.01.2013

Meditácie Ľubomíra Stančeka

sv. Fabián a Šebastián, mučeníci | Mk 3,1-6

separator.png

Veľkosť sa meria podľa vnútra
 

Počas jednej noci, keď si nájdeme čas a zadívame sa na hviezdami posiatu oblohu, nadobudneme pocit blízkosti k Bohu. Uvedomujeme si, že vzdialenosť medzi nami a týmito hviezdami je obrovská a zároveň cítime akýsi vnútorný pokoj, silu a radosť.

Tento pocit môžeme nadobudnúť aj pri počúvaní dnešného evanjelia, kde Ježiš prikazuje v sobotu človeku, ktorý má chorú ruku, aby ju vystrel a ruka mu ozdravela (por. Mk 3,1-6).

Farizeji s herodiánmi nemôžu zniesť takéto správanie Ježiša. Ježiš im nič nehovorí, nerobí a oni sa rozhodnúť zabiť Ježiš. Ježiš prišiel na svet priniesť pokoj. Vodcovia národa si však budujú svoj pokoj, ktorý im vyhovuje. Boh prikázal národu cez Mojžiša svätiť sobotu, ktorá sa stala sviatočným dňom na spomienku, keď národ dostal slobodu od faraóna. Vodcovia národa zo dňa, ktorý sa mal stať posilou viery pre svoje výmysly, urobili dňom nečestného postoja k Bohu. Zvádzalo ich to na neveru, nevďak. Ježiš chce poukázať na to podstatné, čo rozhoduje, a to na vnútro človeka. Napojiť svojho osla či vola v nedeľu môžu, ale tešiť sa, že niekto je uzdravený, to v nich vyvoláva vzburu. Namiesto radosti sú plní nenávisti.

Na toto by sme nemali pri všetkej svojej snahe v živote zabudnúť. To, čo chce Boh, musí si získať naše vnútro. Ježiš je plný lásky, a preto sa nemohol dívať na ľudské utrpenie nevšímavo. Keď videl, čo je v človeku, keď videl u neho vieru, jednoducho povedal chorému: „Vystri ruku" (Mk 3,5). Vnútro patrí Bohu. Ježiš nemlčí, keď vidí, že duša túži po Bohu.

Ľudstvo si vždy cenilo osobnosti. Sú to tí, ktorí zo svojho vnútra vynášali poklady - umelci na plátne, do kameňa, bronzu či zlata. Ďalej kládli na papier, do myšlienok na rozvoj vedy a pokroku. Právom im patrí pozornosť a spomíname si na nich pri ich výročiach.
Je namieste, že si spomíname aj na iné osobnosti. Sú to naši bratia a sestry, ktorí na zemi dokázali verne splniť to, čo im Boh uložil. Najčastejšie je to spomienka na nich ne v deň ich príchodu na svet - narodeniny pre tento svet, ale na narodeniny pre nebo. Smrť je začiatok nového života. V akom stave prechodu z jedného života do druhého bolo vnútro človeka - duša, podľa toho odmieňa Boh.
Aj Cirkev, ktorú vedie Duch Svätý, zaujíma k tejto veci vzťah, keď po náležitom šetrení dáva týmto našim vzorom titul „svätý". Dnes sú to Fabián a Šebastián.

Svätý Fabián bol pôvodne roľník z rímskeho vidieka. V prvých storočiach pri voľbe nového pápeža sa do Ríma zhromaždilo mnoho vriacich, a to nielen kňazov a biskupov. Títo sa spolu modlili a vyvolili nového pápeža. Dnes pápeža volia v tajnom hlasovaní a uzatvorenom prostredí len poradcovia pápeža – kardináli. Stalo sa zvykom, aj keď nie je nariadené, že volia jedného spomedzi seba. Môžu však zvoliť aj niekoho mimo konklávy, dokonca i nie biskupa. Keď zomrel pápež Anther, na voľbu ďalšieho pápeža prišiel aj Fabián. Starokresťanský cirkevný dejepisec Eusebius rozpráva o mimoriadnom spôsobe Fabiánovej voľby. Fabián nepatril medzi kandidátov na rímsky biskupský stolec, veď nebol kňaz. Keď sa prítomní rozhodovali, a to duchovní i veriaci, koho zvoliť za pápeža, odrazu sa objavila holubica a sadla si na Fabiánovu hlavu. Všetci v tom videli Božie znamenie a jednohlasne zvolili Fabiána za rímskeho biskupa.
Fabián voľbu prijal. Bol vysvätený za biskupa a história ukazuje, že bol jedným z vynikajúcich pápežov starokresťanského obdobia. Pekné svedectvo o jeho vedení Cirkvi vydali viaceré osobnosti tej doby, medzi nimi aj významný severoafrický biskup Cyprián z Kartága. Zdá sa, že voči Fabiánovi prechovával veľký rešpekt a možno i strach aj sám cisár Décius, ktorý v ňom videl súpera, a tak pri prvej možnosti, keď vyvolal nové prenasledovanie kresťanov, medzi prvými obeťami bol aj Fabián. Bol umučený 20. januára r. 250. Fabián sa postaral o životopisy svätých, ktorí v tom čase zomreli za Krista. Mal na starosti aj cintoríny Ríma. Rím rozdelil administratívne na sedem častí - diakonáty. Tak v Ríme medzi kresťanmi vznikol väčší poriadok.

Druhým svätým je Šebastián. Bol vojakom u cisára Diokleciána. Pravdepodobne slúžil v jeho telesnej stráži. Je možné, že nejakým spôsobom nesúhlasil s názormi cisára, ohľadom mučenia kresťanov. Cisár ho vydal na smrť zastrelením šípmi. Obraz mladého, driečneho, mierne odhaleného muža, ktorý je uviazaný o stĺp alebo strom a prestrelený šípmi, stal sa jedným z najviac a najčastejšie sa objavujúcich obrazov mučeníkov. Šebastián vtedy nezomrel. Raneného ho vyliečila istá kresťanka. Šebastián znova predstupuje pred cisára a vtedy sa už smrti nevyhne. Sviatok sv. Šebastiána a jeho úcta sa rýchlo rozšírila, a to nielen na Západe, ale aj na kresťanskom Východe. Sv. Šebastiána si vzali za svojho patróna a nebeského ochrancu vojaci, kovorobotníci a rozličné bratstvá, ktoré sa zapodievajú ošetrovaním chorých.

Životné osudy dnešných svätcov nás mohli presvedčiť, že Bohu je milý každý, kto vo svojom vnútri patrí Bohu. A toto nestráca na aktuálnosti ani dnes. Patriť celým srdcom, celou dušou, celou mysľou Bohu je vec potrebná aj pre nás. Dnešní svätci nás učia, aby sme ich nasledovali.

Môže sa nám niekedy zdať, že tak ako hviezdy na oblohe sú ďaleko, že je ďaleko od nás aj náš Boh. Stačí však jedno hnutie mysle, srdca a vôle uvedomiť si prítomnosť Božiu a presvedčíme sa o veľkosti Božej lásky. Amen.

Meditácia Ľubomíra Stančeka na dnešný deň z roku 2011/2012