Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 25.01.2013

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Obrátenie sv. Pavla, apoštola | Sk 9,1-22

separator.png

Šavol ešte stále dychtil po hrozbách a zabíjaní Pánových učeníkov. Išiel teda k veľkňazovi a vyžiadal si od neho listy pre synagógy v Damasku, aby mohol stúpencov tejto Cesty, mužov i ženy, ak tam dajakých nájde, v putách priviesť do Jeruzalema. Ako šiel a blížil sa k Damasku, zrazu ho zalialo svetlo z neba. Padol na zem a počul hlas, ktorý mu hovoril: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?" On povedal: „Kto si, Pane?" A ten: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ. Ale vstaň, choď do mesta a povedia ti, čo máš robiť." Muži, čo ho sprevádzali, stáli ako ohromení, lebo hlas počuli, ale nikoho nevideli. Šavol vstal zo zeme, otvoril oči, ale nič nevidel. Vzali ho teda za ruku a zaviedli do Damasku. Tri dni nevidel a nejedol, ani nepil. V Damasku bol istý učeník, menom Ananiáš, a Pán ho vo videní oslovil: „Ananiáš!" On povedal: „Tu som, Pane." A Pán jemu: „Vstaň a choď do ulice, ktorá sa volá Rovná, a v Júdovom dome vyhľadaj Šavla prímením Tarzského; práve sa modlí a vidí muža, menom Ananiáša, ako vchádza a vkladá naň ruky, aby sa mu vrátil zrak." No Ananiáš odpovedal: „Pane, od mnohých som počul o tomto mužovi, koľko zla narobil tvojim svätým v Jeruzaleme. Aj tu má moc od veľkňazov poviazať všetkých, čo vzývajú tvoje meno." Ale Pán mu povedal: „Len choď, lebo jeho som si vyvolil za nádobu, aby zaniesol moje meno pohanom aj kráľom i synom Izraela; a ja mu ukážem, koľko musí trpieť pre moje meno." Ananiáš teda šiel a vošiel do domu, vložil naň ruky a povedal: „Brat Šavol, poslal ma Pán Ježiš, ktorý sa ti zjavil na ceste, keď si šiel sem, aby si zasa videl a aby ťa naplnil Duch Svätý." Hneď mu spadli z očí akoby lupiny a vrátil sa mu zrak. Tu vstal a dal sa pokrstiť. Potom prijal pokrm a zosilnel. Niekoľko dní zostal s učeníkmi v Damasku a hneď v synagógach ohlasoval Ježiša, že je Božím Synom. Všetci, čo počúvali, žasli a vraveli: „Nie je to ten, čo v Jeruzaleme prenasledoval tých, čo vzývali toto meno? A neprišiel sem na to, aby ich v putách odviedol k veľkňazom?" Ale Šavol bol čoraz silnejší a miatol Židov, čo bývali v Damasku, lebo dokazoval, že toto je Mesiáš.

separator.png

Kto si Pane?
 

Prednedávnom ma oslovila šiestačka: "Kto je to konvertita?" Jednoducho povedané - je to človek, ktorý na základe vlastných úvah, štúdií, pozorovaní a tiež zvláštnym darom milostí, stáva sa vyznávačom učenia Ježiša Krista. Dejiny Cirkvi sú posiate kovertitmi ako lúka kvetmi. Sú to ľudia, ktorí buď vyrastali v neveriacom prostredí, kde sa nevenovala pozornosť otázke viery, čiže žili v ateistickom prostredí, alebo skupina ľudí, väčšinou pochádzajúci z cirkví, cirkvičiek a siekt, ktorí sa za rôznych okolností rozlúčili s dovtedy žitými zásadami v oblasti viery a mravov a nastúpili na cestu, ktorú nám vyznačil Ježiš Kristus. Cesty k Bohu bývajú často zvláštne. V nejednom prípade človek všetkému hneď nerozumie, veci nechápe, a predsa cíti určitý pohyb v sebe, ktorý ho pohýna ísť vpred. Nie sú tiež zriedkavé prípady konverzií, že z úhlavného nepriateľa Krista sa stáva významná osobnosť v oblasti duchovného života katolíckej viery. O jednom z nich už rozprávame skoro dve tisícročia. Je to Apoštol národov - Pavol. Cirkev mu venuje v súvislosti s jeho obrátením aj jeden deň a to 25. január, kedy si spomíname na udalosť, ktorú čítame v dnešnom prvom čítaní zo Skutkov apoštolských.

Pavol pri bráne Damasku na otázku: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?" on odpovedal: „Kto si, Pane?" (Sk 9,4).

Neraz táto a podobná otázka odznela. Šavol sa stretol s tým, ktorého stúpencov prenasledoval, proti ktorým soptil hrozbami a ktorých bol rozhodnutý vraždiť. Veď to bol aj jeho cieľ príchodu do Damasku. Chcel priviesť do Jeruzalema poviazaných prívržencov učenia Ježiša Krista, a to tak mužov, ako aj ženy. Nepriviezol však už nikoho. Neskoršie sám však bude opúšťať Jeruzalem s putami na rukách, keď sa odvolá ako rímsky občan na cisára do Ríma. Dovtedy prejdú roky tvrdej práce, a to nielen vo vlasti, ale najmä v Ázii, v Grécku a v samotnom Ríme. Jedno stretnutie urobilo z prenasledovateľa iného človeka. Mal inú predstavu o živote, čo chcel dokázať, v čom chcel vyniknúť, ako zomrieť. Jedno stretnutie, tri roky v tichu púšte a tí, ktorí mali pred ním strach, veď počuli o ňom toľko zla, spôsobilo, že prichádzajú za ním, aby ho počúvali a učili sa u neho o Kristovi. Sám o sebe hovorí: „Túto cestu som prenasledoval až na smrť: spútaval som mužov a ženy a dával ich do väzenia, ako mi to svedčí aj veľkňaz a celá veľrada" (Sk 22,4).

Stretnutie s Ježišom zmení jeho život tak, že sa v porovnaní s inými apoštolmi, ktorí pracujú menej ako on, pokladá za najmenšieho: „Ja, najmenší zo všetkých svätých, dostal som tú milosť, zvestovať pohanom Kristovo nevyspytateľné bohatstvo a všetkým oznámiť, aký je plán tajomstva od vekov skrytého v Bohu, ktorý všetko stvoril..." (Ef 3,8-9).

Isté je, že ani Pavol, ani ktorýkoľvek konvertita po svojom obrátení to nemá ľahké. Museli aj oni spolupracovať s milosťou, ktorej sa im dostalo, museli tvrdo na sebe pracovať, študovať, vzdelávať sa a dopĺňať si vedomosti, aby sa mohli vyrovnať tým, ktorí vieru žili od detstva. Nie je zriedkavé, že konvertiti rýchlo prevýšia kresťanov, ktorým sa viera stala všednou vecou. Kresťania nevedia si ju tak vážiť, a teda aj milovať ako oni, ktorí sa ku viere musia prebojovať cez mnohé prekážky – osobné, rodinné, spoločenské, politické i kultúrne. Ich poznanie pravosti učenia Krista sa im stáva hybnou silou, ktorá ich ženie vpred a prekážky, aj keď sú ťažké, prekonávajú nie slepo, ale s vedomím, že našli skutočne skrytý poklad na poli, pre ktorý sa oplatí ísť a predať všetko čo majú, aby získali ten poklad. Preto sa nečudujeme, že Apoštol národov píše: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" (Gal 2,20). Podobne sa vyjadruje, keď píše jednotlivým cirkvám, ktoré zakladá, aby ich povzbudil, vystríhal a napomenul z vlastnej životnej skúsenosti. Nepoznáme z vlastného života, čo je to nepoznať Boha – nemilovať ho. My sme neboli v rodine vychovávaní proti Bohu, Cirkvi a jej stúpencom. Ani sme neprenasledovali Cirkev. Práve preto mali by sme byť na jednej strane pre konvertitov povzbudením, aby mohli rýchlo prekonať všetky ťažkosti, čo sa im stavajú do cesty, ale na druhej strane učme sa od nich vernosti a vytrvalosti vo viere. Je to často obdivuhodné, pre nás zahanbujúce, že títo nám dávajú lekciu viery. Ďakujme Bohu za nich. Ďakujeme vám!

Apoštol Pavol, vypros nám silnú vieru, pevnú nádej a pravú lásku k Bohu, Cirkvi a k našej duši. Amen.

Meditácia Ľubomíra Stančeka na dnešný deň z roku 2011/2012