Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 27.02.2013

Meditácie Ľubomíra Stančeka

sv. Gabriel od Panny Márie Sedembolestnej | 3 Môj 19,1-2;11-18

separator.png

Odkiaľ pochádza chlieb a všetko, čo potrebujem pre svoj život? Od koho závisí môj úspech, šťastie, majetok? Na koho sa spolieham? Spolieham sa na to, že keď bude zle, tak peniaze, známosti, protislužby všetko vyriešia? Chlieb je síce "plod zeme a práce ľudských rúk", no zem neprináša nijaké plody, ak zhora nedostáva dážď. - Ľubomír Stanček -

separator.png

Vážna výzva: Buďte svätí!
 

Čo si vieme predstaviť pod slovom umenie? Môžu to byť krásne diela z kovu, dreva či kameňa. Diela, ktoré sú pýchou a ozdobou výstavných siení a galérií, ale aj ukryté a chránené pred odcudzením. Diela obdivované, diela študované, ktoré človeka dvíhajú na duchu. Diela, ktoré sú skvostom národného cítenia.
Áno, každá doba mala svojich géniov, ktorí svojou zručnosťou, nadaním, ale aj v pote tvárí a mozoľov, svojím umom a húževnatosťou zanechali po sebe diela, ktoré ich preslávili; diela, ktoré aj po ich smrti budú hovoriť generáciám o kráse nehe, cite a veľkosti človeka. Nestretávame sa s tým len v oblasti neživej hmoty. Môžeme hovoriť aj o umelcoch slova, písma i pohybu. Básnici, športovci, hviezdy „pop-music", hviezdy filmového plátna.
Je ešte jedna oblasť, v ktorej sa môže hovoriť o umení. O umení, ktoré právom môžeme nazvať, že je umením všetkých umení. Umenie, ku ktorému sme pozvaní všetci. Umenie, kde sa nezatvárajú dvere pred nikým z nás. Umenie, ktoré je len málo, alebo len v úzkom kruhu obdivované, aj keď ho mnohí uznávajú, a predsa málo sa ho usilujú dosiahnuť. Čo je to za umenie?

Je to umenie, ku ktorému nás v dnešnom prvom čítaní vyzýva sám Boh ústami Mojžiša: „Prehovor k celej pospolitosti Izraelových synov a povedz im: Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý" (3 Moj 19,2).

Stojíme na začiatku vážnej pôstnej doby. Vieme, čo nám táto doba pripomína. Smrť Pána Ježiša a naše vykúpenie. A práve toto nás nesmie nechať na pokoji v bežnom živote. Preto je potrebné zamyslieť sa nad výzvou, ktorú nám adresuje Boh. Slovo „svätý" nepochádza z mravnej oblasti človeka, ale vzťahuje sa výlučne na Boha. On jedine je svätý, to znamená „oddelený", čo z hebrejčiny je odvodené ako „odrezané", a to od všetkého, čo by mohlo byť chybné. Význam slova zahrňuje v sebe toto: kto chce mať prístup k Bohu, je priamo vyzvaný, aby sa stal svätým: Buďte svätí...!
Týmto však chápeme, že keď Boh ponúka nielen Izraelitom, ale aj nám svoju zmluvu, že si chce všetkých, ktorí prijmú jeho slová, pripútať k sebe. Každý si musí uvedomiť, že rozhodnutie- prijať túto výzvu Boha – musí byť slobodné. Tento moment je v dejinách spásy význačný a prevyšuje ho len Ježišova smrť na kríži, keď Spasiteľ sveta uzatvára novú zmluvu s tými, ktorí budú jeho krvou vykúpení a spasení. Byť svätý – tu sa predpokladá, že človek sa musí „oddeliť" od nesprávneho jednania. Boh poukazuje cez Mojžiša, čoho sa má jeho stúpenec chrániť, od čoho teda oddeliť: Nepokradneš, nebudeš falošne prisahať, hanobiť meno svojho Boha, nebudeš potupovať svojho blížneho, ani ho nebudeš okrádať, nebudeš zlorečiť, ale budeš sa snažiť o spravodlivosť, nebudeš osočovať, ani prelievať krv svojho blížneho. Odstrániš nenávisť zo svojho srdca a tiež aj pomstu, hnev. Stretávame sa tak s neúplným výpočtom príkazov a zákazov Desatora. Je tu však po prvý raz v Starom zákone spomenutý príkaz lásky, aj keď len ku svojmu z rodu: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Ja som Pán! My už máme od Pána Ježiša lásku, ktorú ako zdôrazňuje, máme mať ku všetkým ľuďom.

Počuli sme výzvu Boha k vyvolenému národu Židov, aby sa snažili o svätosť. Mnohí výzvu pochopili, prijali a vyslúžili si od Boha odmenu. Nám túto výzvu, ešte prepracovanejšiu, adresoval Pán Ježiš a dal nám aj príklad. Dnes si však uvedomujeme, že nestačí, keď ju iní pochopili, prijali a vyslúžili si od Boha odmenu, ale je našou povinnosťou, aby sme aj my urobili prvý, alebo už i druhý krok k splneniu tejto výzvy. Čas pôstu je pre to výhodný. Uvedomme si, že vážne ponuky sa neopakujú. Ak raz odmietneme, druhý raz už nemusí byť ponuka predložená. Tu rozhoduje čas. Pripomeňme si, že nevieme ani dňa, ani hodiny...

Je to úžasné, že Boh-Pán celého vesmíru pozerá práve na mňa. Túži po mojom šťastí, chce ma mať večne pri sebe, chce mi dať všetko; seba, večnosť... A za tento dar chce len moju lásku k nemu, trvajúcu ani nie sto rokov. Stojí to za to, aby som sa oddelil od všetkého, čo je zlé, chybné, čo je hriech. Vieme, že hriech nikdy nie je obohatenie, ale práve naopak – strata. Uvedomujeme si, že nestačí urobiť len to, čo sa žiada, ale urobme ešte viac. Vieme, že od toho bude závisieť aj stupeň slávy vo večnosti. A tomuto umeniu sa chceme naučiť aj na príklade svätého Gabriela od Panny Márie Sedembolestnej.

Narodil sa r. 1838 v Assisi, v meste sv. Františka a sv. Kláry. Menoval sa taktiež František. Pochádzal z bohatej rodiny a v mladosti viedol svetský život. Zvlášť si potrpel na eleganciu v oblečení. V tomto bol až prehnane pedantný, všetko do posledného detailu muselo byť bezchybné. Okrem toho bol i veľmi chápavý a nadaný. Do svojich 17-tich rokov bol študentom v meste Spolet. Potom ochorel a nakoniec mu na choleru zomrela aj sestra, ktorú mal skutočne rád. Toto všetko spôsobilo zmenu v jeho živote. Začal uvažovať nad márnosťou sveta a nad nestálosťou ľudských osudov. Veľmi miloval svoju matku, ktorá mu zomrela, keď bol malý. Mal rád i sestru, ale i tú mu neľútostne zobrala smrť. Preto sa rozhodol, že svoje city upriami na stálejšiu a vyššiu lásku k nebeskej Panne a Matke – Márii. Spoznal krehkosť i slabosť človeka, ktoré najlepšie prekoná, ak zasvätí svoj život službe Bohu. Aj napriek tomu, že sa menoval František a pochádzal z Assisi, z rodiska tohto svätca, nevybral si františkánsky rád. Vstúpil do prísneho rádu – pasionistov, aj keď mu rodina a príbuzní v tom bránili. On nepovolil. Zvolil si rehoľné meno Gabriel. A pretože cítil vrúcnu zbožnosť a úctu k Panne Márii Sedembolestnej, pridali mu ešte druhé meno – Gabriel od Panny Márie Sedembolestnej. Hovoril: - Mojím rajom sú bolesti mojej drahej nebeskej Matky! –
Svoj život strávil v troch kláštoroch pasionistov; v Morrovalle, Preveterinui a nakoniec v Iscla del Gran Sasso. V celom jeho živote však nebolo nič nápadného, lebo jeho hlavným cieľom bola vrúcna, vnútorná zbožnosť v srdci a láskou naplnená duša. Navonok bol teda tým najobyčajnejším človekom. Jeho vystupovanie bolo bezchybné. Vyznačovalo sa dokonalou poslušnosťou, poriadkumilovnosťou, až úzkostlivým zachovávaním všetkých rádových stanov, hlbokou pokorou a najvrúcnejšou modlitbou. V jeho listoch sa odzrkadľovala mimoriadna a vrelá zbožnosť k Panne Márii Sedembolestnej, Matke, ktorá trpela za všetkých zlých synov, v ktorých spolu s vierou vyhasla i láska k Márii. Práve v tých rokoch, keď Gabriel žil so svojou „nebeskou láskou", šírila sa svetom nová nemoc, horšia ako mor, či cholera. Bol to ateizmus a popieranie božstva Krista. To ešte viac zarmútilo trpiacu Matku Božiu. Gabriel poukazoval ľuďom práve na túto bolesť Matky, na jej dvojaké utrpenie spôsobené stratou Božieho Syna i stratou zatratených ľudských duší. Gabriel sa otvorene nehádal s neveriacimi, neodsudzoval ateistov, nebol proti materialistom. Trpel spolu s bolestnou a trpiacou Máriou. I jeho srdce prenikli meče, ktoré tak zraňovali Máriino srdce. Modliť sa a trpieť, to bol podľa neho najlepší spôsob, ako liečiť a zahojiť rany, ktoré spôsobila Kristovmu mystickému telu nevera. Jeho utrpenie bolo nesmierne. Prijal ho dobrovoľne a každý deň prinášal obety i modlitby. Jeho telo to vydržalo len päť rokov. Sv. Gabriel od Panny Márie Sedembolestnej zomrel ako 24-ročný, 27. februára r. 1862. V roku, keď mal prijať svätenie na kňaza. Dlhá nemoc spôsobila, že zomrel na prahu kňazstva ako vzor a patrón všetkých mladých seminaristov. Napriek tomu, že bol taký mladý, nemodlil sa za svoje uzdravenie, ale za svätú smrť. Ponúkol svoj mladý život Sedembolestnej Matke Božej za vyliečenie duší postihnutých neverou a náboženskou ľahostajnosťou.

V našich kostoloch je veľa umeleckých diel. Najväčší skvost je však Boh. V našich kostoloch máme však aj gýče. Nevkusné sochy a obrazy. Niekomu stačia, vyhovujú. Znalcovi sú odporné a nechutné. Boh – znalec svätosti, nechce nás, ani naše duše ako gýče. Odstráňme gýče z našich sŕdc, odstráňme naše hriechy. Staňme sa svätými, a to je najväčšie umenie zo všetkých umení, ktoré odmení sám Boh. Amen.

Meditácia Ľubomíra Stančeka na dnešný deň z roku 2011/2012