Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 28.02.2013

Meditácie Ľubomíra Stančeka

sv. Roman, opát |  Lk 5,27-32

separator.png

Všetky dobrá, ktoré máme, sú prejavom Božej lásky a požehnania voči nám. Božia láska a požehnanie stoja, v opozícií voči pýche diabla, voči sebectvu a individualizmu. - Ľubomír Stanček - 

separator.png

Svet otáznikov
 

Položme si, bratia a sestry, otázku: Čo najcennejšie v mojom živote? Čo si v živote cením? Čo má pre mňa hodnotu? Odpovedí je zaiste mnoho, ale sú skutočne pravdivé, alebo je to len naše prianie, že to a to by malo mať v našom živote prvé miesto.
Možno k pravdivému ohodnoteniu pomôžu i ďalšie otázky. Keď prídete do kolektívu neznámych ľudí, dokážete zaiste podľa ich slov povedať, čo je zmyslom ich námah, snažení. Je pravdou, že po čom človek túži, o tom rozpráva. Venuje tej veci patričnú pozornosť. A teraz otázku týkajúcu sa nás, tu zhromaždených. Keby niekto prišiel medzi nás, či už doma, na pracovisku, kultúrnom podujatí, kdekoľvek, mohol by povedať: Toto sú veriaci ľudia, vyznavači Ježiša Krista?!

Ježiš povolal mýtnika Léviho: „Poď za mnou!" (Lk 5,27). On odpovedal zvláštne. Bez slov nechal všetko. Rozdal. A toto povolanie si tak cenil, že za Ježiša položil svoj život.

Jediná veta na pôst. Zamyslime sa nad ňou. Je to na našu škodu, že my často pozeráme na udalosti okolo učenia Ježiša Krista ako na historickú udalosť, hodne vzdialenú od nás. Uznávame veľkosť a krásu Kristových slov. Vieme si oceniť, čo prinieslo kresťanstvo pre svet na všetkých stupňoch vedy a umenia. Sami venujeme Kristovi týždenne hodinku, ba i viac. Zamysleli sme sa však nad tou jedinou vetou, ktorú povedal Ježiš Lévimu? Tá istá veta, aj keď nie doslovne, odznela nad každým z nás. Ba mnohí sme boli aj prítomní, keď Boh povolával za sebou ďalších, a to pri sviatosti krstu.
„Poď za mnou!" Tieto vážne slová dnes Kristus znova adresuje nám všetkým. Máme ísť za Kristom, a nie aby Kristus chodil stále za nami. Sme hrdí na svoje povolanie kňaza, inžiniera, lekára, vodára, stolára, a to právom, lebo takto chceme pomôcť druhým, chceme urobiť svet krajším, ale či svet nepotrebuje, aby bol aj svätejším?

V Starom zákone si Boh povolával prorokov, aby išli a oznamovali národu vôľu Božiu. Proroci sa zdráhali. Mali strach. Izaiáš volá: Pane, mladučký som, neviem hovoriť..."
Jonáš uchodí pred Božou vôľou, ale predsa oznamuje mestu Ninive pokánie. Ján Krstiteľ volá mohutným hlasom národ k pokániu: „Čiňte pokánie. Vyrovnajte chodníky..."
Apoštoli svoje povolanie pochopili. Spomeňte si na Pavla; bol bičovaný, kameňovaný vysmievaný a nakoniec všetci až na Jána, nebojácne dávajú svoje životy ako poďakovanie za dar povolania. Šestnásť miliónov mučeníkov Cirkvi pochopilo svoje povolanie byť Kristovým vyznávačom, učeníkom, stúpencom. Svoje životy si necenili viac, veď mohli ešte spokojne žiť. Väčšina z nich boli mladí, mnohí obetovali svoju lásku, bohatstvo a slávu pre Boha.
Pýtate sa prečo? Pochopili volanie Krista. „Poď za mnou!" Týmito slovami Boh nevolá len kňazov, rehoľníkov, ale všetkých. Vás deti, vás študenti, vás rodičia, ale i vás, starí otcovia a mamy. Ako teda odpovedáme na Kristovo volanie? Odpovedáme stále so strachom, čo povie o nás neveriaci svet, že som uveril rozprávkam, výmyslom ľudí, podvodom?! Alebo sme ešte Kristovi ani nedali žiadnu odpoveď? Počujte teda hlas toho, ktorý má o vás záujem, slová Ježiša: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali." Ježiš volá aj nás. O tom nepochybujme. Hovorí to sám, ktorý by znova a znova, teda i dnes, šiel za každého z nás na cestu kríža. Znova by sa dal pribiť, len aby sme počuli jeho tiché: „Poď za mnou!" Prečo máme váhať? Objavil niekto hodnotnejšiu a krajšiu pravdu ako je tá, ktorú nám priniesol Ježiš? Kto dal svojmu životu na zemi väčší príklad lásky ako Ježiš, Teda môže ešte niekto pochybovať o zmysle života spojenom s Ježišom?

Môže byť niekto spokojnejší ako veriaci človek, ktorý si povie: - Som hrdý, že si ma Ježiš povolal, aby som za ním šiel ako muž, žena, matka, slobodné dievča. –
Chýba nám, bratia a sestry, oduševnenie za Ježiša. Málo si uvedomujeme krásu svojho povolania. Dávame sa nadchnúť matériou, filozofickými výrokmi ľudí, ktorí zomreli a často sina nich nikto už nespomenie. Chýba nám hrdosť, že som veriaci, či neveriaci. A tomu nemôže byť prekážkou ani naša minulosť. Pavol prenasledoval kresťanov, ale keď sa s Kristom stretol, už to nebol Šavol, mysliaci len na tento život, ale Pavol, mysliaci na život v spojení s Kristom bez konca.

Prežívame pôstnu dobu. Dobu, na ktorú môžeme byť ako veriaci hrdí, lebo si spomíname na Krista, ktorý nás tak miloval, že seba samého obetoval za nás. Nemáme právo smútiť, veď sme uverili Evanjeliu - radostnej zvesti! Pri čítaní týchto riadkov musíme pocítiť hodnotu svojich námah pozerajúc na vzor, ideál, hviezdu pre nás - Krista.
Inými slovami: Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve.
Týmto, ale zvlášť svojím životom, dávame najavo celému svetu, všetkým, ktorí sa ešte nestretli s Kristom, aká veľká je cena, hodnota, vznešenosť a krása nášho povolania, ktoré sme prijali pri krste, ktoré si opakujeme pri prijímaní sviatostí.
V tomto čase pôstu môžu to byť malé sebazaprenia, skutky lásky, obety pre Krista našim bratom a sestrám. Naše povolanie musí rásť.
Farizeji šomrali a hovorili učeníkom, že Ježiš je a pije s mýtnikmi a hriešnikmi. Aj dnes mnoho pokrstených sa domnieva, že máme byť ticho, že nemáme rozprávať o Kristovi, že máme tichšie rozprávať o tom, čomu sme uverili.

To robil bratom svätý Roman - opát. Dnes je svätý.

Bratia a sestry, môžeme ale mlčať, keď sme šťastní? Môžeme nehovoriť o Kristovi, keď vidíme, že ho mnohí ešte nepoznajú? Nesmieme mlčať, ani sa uspokojiť, že ja verím, keď naši bratia a sestry sa trápia a hľadajú.
Tak, aké sú teraz naše odpovede na otázky, ktoré sme položili na začiatku? Čo má pre nás cenu, hodnotu?
Aké by bolo krásne, keby v dnešný večer čo len jeden brat či sestra mohol povedať: "Pane, ďakujem ti, že si ma povolal do svojej Cirkvi, že si mi dal milosť byť tvojím dieťaťom, že sa môžem bez strachu hlásiť k tebe, a tak žiť svoje povolanie ako Lévi." Amen.

Meditácia Ľubomíra Stančeka na dnešný deň z roku 2011/2012