Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 06.03.2013

Meditácie Ľubomíra Stančeka

sv. Ružena z Viterba | Mt 5,43-48

separator.png

Boh rešpektuje slobodu človeka. Boh však trestá, ak nie na zemi, tak po smrti isto, pretože je spravodlivý.
Raz sa žiaden hriešnik nebude môcť vyhovárať, že sa nemal čas vrátiť, keď poblúdil. - Ľubomír Stanček - 

separator.png

Svätosť nie je ľahká
 

Prednedávnom som čítal túto vetu. Farizej hovorí: - Ak sú na svete dvaja spravodliví, tak som to ja a môj syn. Ak je na svete len jeden, tak som to ja. – Spomenul som si na túto vetu pri prečítaní dnešného evanjelia o zamyslení sa nad životom vôkol seba. Môžeme si povzdychnúť: Pane, kedy si konečne nájdeme čas my, ktorí sme veriaci, aby sme si prečítali Sväté písmo, alebo aspoň evanjeliá? Keby sme skutočne čítali aspoň evanjeliá, ak by bolo zaiste menej otrasných prípadov, hnevov, zvád, udaní, nepokojov v rodinách i na pracoviskách. Lenže my sme veriaci, ako ten spomínaný farizej, a to veriaci len vtedy, keď nám z toho niečo vyhovuje, ale viac nie.

Zamyslíme sa nad slovami samého Ježiša, ktorý hovorí svojim učeníkom: „Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých" (Mt 5,44-45).

Pochopili sme, či ešte reptáme, odporujeme, nechceme popustiť od svojej pravdy? Na východe dodnes platí zásada rovnakej odvety, najmä v prípade smrti – vraždy, a to splniť povinnosť krvnej pomsty. Je to nepísaný zákon východu, ktorý sa musí realizovať, pretože je to vraj uložené aj od Boha! Kde? Prečo? Stať, ktorú sme dnes počuli, kde Ježiš ostro vyčíta poslucháčom – nenávidieť máš svojho nepriateľa – nie je v Starom zákone, ale pravdepodobne takto vyučovali zákonníci. Láska k nepriateľovi je čisto kresťanskou náukou. 

V Tretej knihe Mojžišovej čítame: „Nebuď pomstivý proti príslušníkom svojho ľudu a nehľadaj voči nemu pomstu, ale miluj svojho blížneho ako seba samého! Ja som Pán!" Pozrime sa, čo spravili ľudia? Vysvetľovali si to tak, že len súkmeňovcov treba milovať, iných už nie. Židia nenávideli mýtnikov, dnešných colníkov a hľadeli na nich ako na najväčších hriešnikov najmä preto, že verne slúžili nenávideným Rimanom a pri svojom obchode sa dopúšťali neraz i krivdy. Neboli však všetci rovnakí, veď za Jánom prišli aj Colníci, aby sa dali pokrstiť a pýtali sa, čo majú robiť. Odpovedal im: „Nevymáhajte viac, ako vám určili" (Lk 3,13). Zachej, keď spozná krásu Kristovho učenia, hovorí: Pane, polovičku svojho majetku dávam chudobným, a ak som voľakoho oklamal, vraciam štvornásobne.

A to boli nenávidení mýtnici. Je otrasné, že my, ktorí sme už spoznali krásu Ježišových slov, ktorým už dvetisíc rokov sa ohlasuje Evanjelium, ktorí sme už počuli stovky kázní a povzbudení, ba dokonca po odpustení hriechov od samého Boha sme horší ako starozákonní Židia. Milujeme často len tých, ktorí milujú nás. Ježiš sa však pýta; akú odmenu za to môžeme čakať, ak pozdravujeme len svojich bratov, priateľov, od ktorých čakáme, že nám našu pozornosť vrátia? Či sa nemáme znova zamyslieť nad slovami Ježiša: „Čo zvláštne tým robíte? Či to nerobia aj pohania?" A posledná veta z dnešného evanjelia je ako výkrik, zvolanie srdca Krista: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec."

Či chceme odísť dnes takí studení a ľahostajní, akoby sa nič nebolo stalo, nič sme nepočuli? Ak sme si dali tú námahu prísť v tento večer sem do kostola, zaiste nás niečo hrialo, iste sme prišli sem, aby sa niečo v našom živote zmenilo. Alebo chceme donekonečna, do posledného výdychu, či posledného úderu svojho srdca len čakať, až sa skloní ten druhý, a nie ja?! Popritom všetkom sa ešte budeme biť do pŕs. Ja som v práve, ja mám pravdu, ja som spokojný, ja nič?! Nemyslíte, že máme práve my, tu prítomní, a nie tí doma alebo vonku, plniť tieto Kristove slová? Máme čo naprávať, máme za čo byť vďační Ježišovi. O opaku sa môžeme učiť i od dnešnej svätice svätej Ruženy z Viterba. Jej životný príbeh nás iste dojme. Táto podivuhodná a veriacimi milovaná dievčina si naše dojatie zaslúži, aj keď nebola osobnosťou medzinárodného významu. Môžeme ju právom nazvať svätou, pretože ju Boh mimoriadne obdaril svojou milosťou.

Narodila sa r. 1235 vo Viterbe v stredotalianskej provincii Lazio. Už ako trojročná vzkriesila mŕtvu tetu z matkinej strany a tým vykonala prvý zázrak. Keď sa prvýkrát ocitla v stave vytrženia – v extáze, mala len osem rokov! Potom jej Panna Mária ako 10-ročnej povedala, aby si obliekla šaty františkánskej terciárky. V tomto veku Ružena začala svoje prvé poslanie namierené proti cisárovi Bedrichovi II., nepriateľovi pápeža, ktorý neoprávnene obsadil Viterbo. Kázala v uliciach a na námestiach mesta a pritom konala neuveriteľné zázraky. Nikto sa neopovážil dotknúť tohto dievčaťa, ktoré sa muselo postaviť vždy na nejaký kameň, aby ju poslucháči videli. a kamene rástli pod jej nohami, aby ešte viac vynikala Ako 15-ročnú ju vyhnali z mesta, nakoľko ju považovali za nebezpečný živel, ktorý ohrozuje verejný poriadok. Uchýlila sa do Soriana a tam pokračovala vo svojom boji proti cisárovi. V jedno ráno po modlitbe v kostole oznámila, že Bedrich II. je mŕtvy a po niekoľkých dňoch túto správu poslovia aj potvrdili. Zo Soriana potom odišla do Vitorchiana, kde akýsi muž, ktorý sa prehlásil za kúzelníka a divotvorcu, udržiaval si všetkých ľudí pod svojím vplyvom. Ružena dala na námestí zapáliť hranicu dreva, potom na ňu vystúpila a zostala v plameňoch tri hodiny. Keď opäť zostúpila dole a oheň jej nespálil ani jediný vlas, divotvorca jej padol k nohám. Mala 16 rokov, keď sa vrátila domov, do Viterba. Chcela vstúpiť do kláštora, aby tam strávila celý svoj ďalší život v modlitbách. Rehoľné sestry v kláštore nazvanom Santa Maria de la Rose ju však neprijali, pretože im táto dospievajúca dievčina svojou svätosťou naháňala strach a spôsobovala rozpaky. Ružena ostala trpezlivá aj po ich odmietnutí a len s úsmevom dodala: - Nechcete ma prijať za života, možno ma radšej prijmete mŕtvu, až zomriem. – Vo svojej práci potom pokračovala ešte dva roky ako jednoduchá františkánska tericárka, pričom svojimi skutkami úprimnej kresťanskej lásky vyčerpala všetky svoje mladistvé sily. Zomrela 18-ročná r. 1253 a jej predpoveď sa splnila. Pápežovi Alexandrovi IV. sa táto mladá mŕtva dievčina trikrát zjavila. Ten nakoniec r. 1258 dal preniesť jej telo do chrámu vyššie uvedeného kláštora. Slávnostné prenesenie jej pozostatkov sa uskutočnilo 4. septembra. Tento deň bol dlhú dobu vo Viterbe zasvätený pamiatke sv. Ruženy. Jej telo odpočíva v spomínanom kláštore a je doposiaľ, už po siedmich storočiach, neporušené. Stalo sa stredobodom lásky a úcty jej spoluobčanov.

Ježiš hovorí: „Modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho nebeského Otca." Ak chceme byť skutočne veriacimi ľuďmi, Ježiš má na nás len jednu prosbu. Odíďme dnes z tohto miesta šťastní, lebo sme sa pozbavili príťaže, ktorá nás tlačila ako ťažký balvan a keď sme mali v tejto oblasti čisté svedomie, prosme v modlitbe za bratov a sestry, ktorí sú ako spomínaný farizej na začiatku, ktorý tvrdí, že len on má pravdu. Amen.

Meditácia Ľubomíra Stančeka na dnešný deň z roku 2011/2012