Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 13.03.2013

Meditácie Ľubomíra Stančeka

sv. Eufrasia | Lk 11,29-32

separator.png

Boh vidí do sŕdc všetkých ľudí. Bohu jedinému patrí súd a my máme prosiť o milosrdenstvo, čím Bohu robíme radosť.
- Ľubomír Stanček - 

separator.png

Znamenie doby
 

Pane, chcel by som sa ťa dnes spýtať: Komu si ty ublížil, keď sa tvoje sväté meno na každom kroku vyslovuje nadarmo, bez lásky a úcty, ba dokonca s posmechom? Aký dôvod máme sa ti rúhať, Pane, keď sa nám nedarí podľa našich chúťok, plánov či snov? Kto nás oprávňuje nadávať na Cirkev, odsudzovať ju, ponižovať a pranierovať? 

Ježiš v dnešnom evanjeliu hovorí k zástupom, dáva odpoveď i na našu otázku: „Toto pokolenie je zlé pokolenie. Žiada znamenie, ale znamenie nedostane, iba ak znamenie Jonášovo. Lebo ako bol Jonáš znamením pre Ninivčanov, tak bude aj Syn človeka pre toto pokolenie" (Lk 11,29-31). Boh ohlásil svoj zákon Izraelitom na hore Sinaj za hromobitia a búrky. Ježiš Kristus však znova oznamoval Boží zákon. S láskou ho vysvetľoval chudobným na galilejských lúkach a na piesočnatom pobreží Genezaretského, čiže Galilejského mora. Hovoril o svojom znamení na uliciach miest a dedín, na nádvorí Jeruzalemského chrámu, ale i na úbočiach mimo mesta, a to vždy pokojným a presvedčovacím slovom, dopĺňaný dôkazmi zázrakov. Na hore Sinaj Boh otriasol každým srdcom; dobrým i zlým. Ježiš získava už len srdcia úprimne hľadajúce boha, ostatným však dáva výstrahu, aby sa spamätali.

Ako často v nás zovrie krv, keď vidíme krivdy, neprávosť a zlomyseľnosť! Želáme si, aby Boh zasiahol nejakým hromom a zničil tých, ktorí vyzývavo šliapu jeho najzákladnejšie zákony a ešte si robia zo nich posmech. Podobne sa zachovali aj synovia Zebedejovi, Jakub a Ján, ktorí hovorili Ježišovi, aby na samaritánske mestá, kde ich neprijali, zoslal oheň z neba. Preto ich voláme aj synovia hromu. No Boh nezasahuje. Ani Ježiš Kristus nepoužil svoju moc na trestanie. Len niekoľko ráz naznačil, že by ju mohol použiť, ale nechce.

Spomeňme si na figovník, ktorému povedal, aby uschol a stalo sa. Chcel dať obrazne najavo, čo sa stane s tými, čo neprinášajú dobré skutky. Keď ho chceli rodáci, Nazaretčania, zhodiť zo skaly, naraz zostali bezmocní. Keď kňazi poslali žoldnierov, aby ho chytili, tí sa vrátili fascinovaní a s prázdnymi rukami. Keď prišli vojaci s Judášom do Getsemanskej záhrady, aby tam zajali Ježiša, na jeho odpoveď: Ja som to, popadali na zem. Jediným slovom ich zrazil k zemi. Dal im najavo, že ich má v noci, ale že ide dobrovoľne na smrť. Práve tak mohol zničiť Kajfáša, Herodesa a tých, ktorí ho bičovali a tŕním korunovali. Či nám nestačia tieto znamenia? Či každé jedno z týchto znamení nie je dosť výrečné o Ježišovej sile a poslaní? Ľudí, ktorí nevidia a neveria týmto znameniam, by nepresvedčil ani vtedy, keby im urobil hneď také znamenie, aké by chceli. Možno dočasu by im to stačilo. Keby sa to však skončilo a poklesla by senzácia okolo neho, reptali by tak isto, ba ešte viac by všetko prekrúcali a vysmievali sa. Neslobodno si predstavovať Boha ako človeka, ktorý stojí nad kulisami a pohybuje mŕtvymi bábkami na špagátoch. Boh je trpezlivý a necháva všetko až na súd po smrti. Vidíme to aj v dnešnom evanjeliu. Pripomína súd, ktorému neuniknú. Mužovia Ninive povstanú proti tomuto národu, proti tomuto pokoleniu a odsúdia ho, lebo oni sa kajali na Jonášovo kázanie. Ježiš ich vystríha, upozorňuje a napomína. Dostali sme všetci slobodnú vôľu, ktorú môžeme použiť aj proti Ježišovi. On ju neobmedzuje. Veď On vlastne nič nestratí. On je nekonečne dokonalý a zloba ľudská mu nič neuberie.

Nikto z nás nemôže vyčítať Ježišovi, že nemohol spoznať jeho lásku, že nemohol byť spravodlivým, že nevládal zachovať zákon Boží. Boh nikdy nežiada niečo nad naše sily. Boh dá vždy dostatok síl, aby sme obstáli v skúškach, aby sme v tých chvíľach videli znamenia pre seba. Hoci meno Eufrasia je v dnešnej dobe veľmi zriedkavé, predsa žila svätica, ktorá sa tak menovala. Tradícia nám o nej zachovala skutočný román, v ktorom je hlavnou hrdinkou.

Musíme úvodom spomenúť, že sväté Eufrasie boli dve: matka a dcéra. Obe žili v Malej Ázii na prelome IV. aj V. storočia. Matka bola manželkou miestodržiteľa v Lycii, ale ovdovela, keď Eufrasia bola ešte malá. Preto sa rozhodla, že ju zasnúbi so synom z jednej slušnej rodiny, ktorý bol tiež iba dieťaťom. Urobila to preto, aby svojej dcére, ktorá už bola bez otca, zaistila aspoň ochranu budúceho svokra. Po čase začal dvoriť matke-vdove neodbytný nápadník. Matka Eufrasia sa však nechcela po druhýkrát vydávať a radšej sa s dcérou odsťahovala do nehostinnej oblasti v okolí egyptskej Thebsidy, kde v tej dobe žili mnohí pustovníci a kajúcnici. Tam matka po mnohých dobrodružstvách zomrela vo svätosti. Dcéru prijali rehoľnice z jedného miestneho kláštora. v ňom mladá Eufrasia zabudla na svet, a ako sa zdalo, i svet na ňu. Na Eufrasiu však nezabudol jej mladý snúbenec, ktorý ju dlho a márne očakával. Keď sa mu podarilo zohnať onej spoľahlivé správy, obrátil sa na cisára s prosbou, aby zasiahol a uviedol jeho záležitosť do poriadku. Cisár mu vyhovel a napísal Eufrasii list, v ktorom jej pripomenul, k čomu sa jej menom zaviazala matka a doposiaľ nebola zbavená záväzku. Eufrasia už v tom čase bola zasvätená Bohu. Odpovedala tak vznešeným a krásnym dopisom, že cisár dal list prečítať pred senátom a nariadil, že vôľa mladej Eufrasie má byť rešpektovaná. I snúbenec bol veľmi dojatý. Vzdal sa všetkých práv a stal sa prvým a najhorlivejším šíriteľom úcty ku svätej kajúcnici z Thebaidy.

Ide v podstate o farebný hagiografický román, ktorý však mal veľký úspech na kresťanskom východe, takže Eufrasia sa stala predmetom vrúcnej úcty a zbožnosti. Z východu sa jej povesť rozšírila i do západných krajín, hlavne zásluhou tejto legendy. Boh nám denne dáva spoznať lásku. Nepochybujeme, že láska má rôzne znamenia. Znamení máme dosť. Môže byť nimi i príkladný život mnohých, s ktorými žijeme. Čnostný život ľudí, ktorí nereptajú v bolestiach, vedia zniesť nešťastie a nepýtajú sa: Bože, ak si, prečo toto dopúšťaš?! Nepýtajme si znamenia, ale tie, ktoré nám dáva Boh – prijímajme, rozširujme a žime. Amen.

Meditácia Ľubomíra Stančeka na dnešný deň z roku 2011/2012