Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 18.03.2013

Meditácie Ľubomíra Stančeka

sv. Cyril Jeruzalemský, biskup | Jn 7,1-2;10,25-30

separator.png

Pri sviatosti zmierenia sme dostali amnestiu. Sme priatelia Krista. Nebojme sa vstúpiť do nového života. Nie sme sami.
Prijmeme predsa Krista do sŕdc pod spôsobom chleba a veríme, že je to živý a pravý Boh. - Ľubomír Stanček - 

separator.png

Prijať svoj Kríž
 

Kto pozná životopis sv. Cyrila Jeruzalemského, vie, ako veľmi v jeho živote vidieť ukrižovaného Pána Ježiša. Svojím majstrovským perom, ktoré viedlo srdce bijúce pre Krista, sa zvlášť ukazuje Eucharistia ako posila nekrvavej Golgoty. Právom mu patrí titul starokresťanského spisovateľa. Nielen písmom, ale aj životom dokázal vernosť ku Kristovi. Trikrát spozná pre Ukrižovaného vyhnanstvo, ale nezlomí ho žiaden kríž, pretože škole kríža sa učil od Majstra, Ježiša ukrižovaného.

Toto je aktuálne aj pre nás dnes na zamyslenie. Smrť Pána Ježiša na kríži.
Svet oslavuje mocných, aj keď ich nenávidí. Oslavuje každé víťazstvo pokrikmi, hymnami a fanfárami. Oslavuje často násilie a k tej oslave sú priamo donútení.
Boh má iné cesty. Či ste si všimli betlehemskej idyly? Tej, ktorá sa začala spevom anjelov, tým nádherným „glória"? ako sa skončila? Predsa krvou! Či ste si všimli sprievodu v uliciach Jeruzalema, keď prevolával Ježišovi „hosanna"? Ako sa skončil? O niekoľko dní ten istý zástup sprevádza Krista, nie však volaním „Hosanna", ale „Ukrižuj ho"! Kristus sa ocitol medzi dvoma vyvrheľmi spoločnosti a už bez fanfár, bez volania na slávu, bez oslavovania.
A táto skutočnosť dáva všetkým pokoleniam sveta, všetkým rasám na všetkých kontinentoch a ľuďom všetkých dôb jednu veľkú lekciu na zamyslenie. Mnohí v Krista uverili, ale vzápätí ho zradili, lebo nepochopili najväčší skutok lásky. Och, aké sklamanie raz budú musieť títo ľudia spoznať!

Dvanáste zastavenie si môžeme pripomenúť aj slovami Pána Ježiša v chráme: „Aj ma poznáte, aj odkiaľ som, viete. A neprišiel som sám od seba, ale pravdivý je ten, ktorý ma poslal a vy ho nepoznáte. Ja ho poznám, lebo som od neho a on ma poslal" (Jn 7,28).

O žiadnej udalosti, ktorá sa odohrala v histórii na našej zemi, sa nepopísalo, nehovorilo a neuvažovalo toľko, ako o umučení a smrti Pána Ježiša. Ani na žiadnu inú udalosť sa tak rýchlo nezabúda ako práve na túto. A hoci sme o tejto udalosti toľko počuli, čítali, uvažovali, na vlastne oči videli umelecké diela znázorňujúce posledné okamihy života Pána Ježiša, predsa dnes opäť sa chceme pri tejto udalosti zastaviť. Prečo? Chceme sa zahĺbiť, pretože si uvedomujeme, že Kristus na kríži zomrel za každého jedného z nás.
Strom bolesti, strom utrpenia je vo výške. Na dvoch brvnách visí Ježišovo telo. Čo vtedy cítilo srdce Pána Ježiša? Aké to boli bolesti!
Ježišove rany sa opierajú o klince, ktoré sa hlbšie a hlbšie zarezávajú do tela. Kristus stráca správny krvný obeh. Tlak tela zabraňuje Ježišovi dýchať. Kristus sa začína dusiť. Kristus začína trpieť. Kristus začína znova ešte viac milovať ľudstvo. Telesnú bolesť doprevádza i duševná. Kristus počuje vedľa seba stonať dvoch zločincov. Pripočítali ho medzi dvoch zločincov. Kati si neuvedomujú, že Kristus je obrátený k Európe, tam, kde raz bude mať sídlo nástupca Petra-pápež a že Kristus je otočený chrbtom k Jeruzalemu. I takto sa plnia slová proroka Jeremiáša, ktorý volá: Chrbátom som sa obrátil k Jeruzalemu a tvár svoju im neukážem v deň ich záhuby. Vojaci si rozdeľujú rúcho a o spodný odev hádžu kocku. To je pre nich. To je odmena pre tých, ktorí priklincovali Ježiša. Či len to patrí vojakom? Hľa, aká to zrada! Ako rýchlo chcú odbiť tých, ktorí Krista tak znenávideli, že vôbec neuvažujú o tom, čo Kristovi spôsobujú. Ešte umiestnia nad hlavou Krista nápis: To je kráľ židovský, aby si každý v Jeruzaleme mohol prečítať vinu tohto popraveného. Táto tabuľka sa prihovára aj v Liste svätého apoštola Pavla: „Každý jazyk bude oslavovať Boha" (Rim 14,11). Sv. Augustín túto vec vyjadril slovami: Preto Pilát musel napísať to, čo napísal, pretože to, čo povedal Ježiš, bola a je vždy pravda. Neďaleko kríža stojí Ježišova matka a iné ženy, Mária Kleopasova a ešte iná Mária. Stojí tam i Ján. Na Kalvárii je ticho i Kristus mlčí. Kristus sa modlí. Jeho modlitba sa zarýva do sŕdc obďaleč stojacim farizejom a zákonníkom. Cítia, že táto tichá modlitba je pre nich to najväčšie nešťastie. Vedia to, a ešte sa vysmievajú z Krista: Nech trpí, veď chcel trpieť! Posmech nemá konca. Aj teraz sa plnia slová Starého zákona, slová Dávida: „Ak si Boží Synom, zostúp z kríža" (Mt 27,40). Koľko škodoradosti a výsmechu sa dostáva Kristovi! To je za tú lásku, ktorou miloval ľudí. Za tú lásku, s ktorou vracal život mŕtvym, zdravie chorým, utišoval hlad. Pre tú lásku teraz musí trpieť? Kristus trpí z lásky.
V chráme sa končia obrady a sprievod sa poberá na Golgotu. Prečo? Aby sa tam pokochali na mŕtvom Kristovi, nenávidenom prorokovi. Vyzývajú ho, aby zostúpil z kríža.
Čo bolo najkrajšie a najcennejšie na Kristovi, to zosmiešnili. Jeho zázraky vyhlásili za podvod, mesiášsku dôstojnosť za výmysel, a to, že sa vyhlasoval za Syna božieho, vyhlásili za rúhanie.

Zovšednela nám smrť Krista. Ježiš ale zomrel za naše hriechy. Tým viac je dnes našou povinnosťou vrátiť krížu svoju úctu. Kristov kríž nie je len na výzdobu v našich bytoch, či ozdoba na našom krku. Kristov kríž je znamením našej spásy, ku ktorému sme povinní znova a znova sa vracať.

Ukrižovaný Ježišu, chceme ti vrátiť to, čo sme povinní – svoju lásku. Uvedomujeme si, že tvoj kríž nie je pre nás nástrojom strachu, ale nádeje. Uvedomujeme si, že kríž je pre nás lekciou lásky, a nie pocit nenávisti.
Toto si v ťažkej chvíli života uvedomil aj Peter Cherr, hlavný hrdina knihy O t v o r i l i s a m i o č i od Gillona Schellera.

Poštár priniesol telegram. Syn, ktorý narukoval na front, je mŕtvy. Padol. Peter s telegramom v rukách sa mení na ranené zviera. Mal so synom toľko plánov! Veď bol to dobrý syn. Celá rodina bola veriaca. Úžasná bolesť nad mŕtvym synom premohla otca. S chvejúcimi sa rukami strhne kríž zo steny a on – veriaci kresťan, skáče po kríži. Jeho plač sa mení na rev. Trhá si vlasy... Od tejto hroznej správy sa napokon zrúti.
Keď sa preberie, dlho leží na posteli. Nad jeho hlavou je druhý kríž. Dlho, dlho naň pozerá. Potom vstáva a kľaká si pod tento kríž. Odprosuje Boha Otca, že urazil aj jeho Syna. Peter si až teraz uvedomil, až teraz sa mu vo viere otvorili oči, až teraz precítil bolesť Boha Otca nad stratou svojho Syna, ktorého ľudia ukrižovali. Na cintoríne, keď chceli prítomní prejaviť sústrasť Petrovi nad smrťou syna, Peter sa ujal slova. Bolo to veľké prekvapenie pre prítomných, keď rozprával o udalosti s krížom, ktorý v tichu manželka skryla. Okrem iného povedal: - Svoje svedomie som si dal už do poriadku. Boh mi odpustil vo sviatosti zmierenia. Dnes však vidím viac, ako som videl. Boh dopustil na mňa túto bolesť, aby som pocítil veľkosť jeho lásky k nám, keď zomrel na kríži za naše hriechy. Verím, že aj môj syn v tomto znamení našiel milosrdenstvo v očiach Boha-Sudcu. A ja dnes tiež prosím Boha, aby mi bol pri stretnutí s ním milosrdným Bohom-Sudcom.-

Kríž je znamením spásy. Nepochybujeme, že sa dotýka každého z nás. A práve preto je namieste, keď tomuto znameniu venujeme takú pozornosť, akú si zaslúži. A to aj vtedy, keď ten náš kríž bude na pohľad veľmi ťažký, nepríjemný a v nevhodnom čase.

Cyril Jeruzalemský venuje pozornosť krížu nielen perom, ale aj svojím srdcom. A nielen on, ale ten nespočitateľný zástup ľudí, ktorí v Kristovom kríži našli svoju spásu. A do tohto zástupu chceme iste patriť všetci. Amen.

Meditácia Ľubomíra Stančeka na dnešný deň z roku 2011/2012