Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 31.03.2013

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Veľkonočná nedeľa Pánovho zmŕtvychvstania; sv. Benjamín, mučeník | Jn 13,1-15

separator.png

Moja svätá omša
 

Nie je zriedkavosťou počuť, ako si medzi sebou starenky, ale tiež aj muži i chlapci hovoria: - To je náš kostol, to je náš pán farár. – A pritom v ich hlase a správaní cítiť, že ich s týmito slovami – kostol, kňaz – spája čosi pekné.

Dnes – na Zelený štvrtok – si spomíname na tri významné udalosti, ktoré sa odohrali pri Poslednej večeri: Spomni si, aby si deň sviatočný svätil. Dnes si spomíname na ustanovenie sviatosti Eucharistie, čiže Tela a Krvi Pána Ježiša a na ustanovenie sviatosti kňazstva, keď Pán Ježiš jedenástich učeníkov obdaroval mocou a milosťami, ktoré dnes konajú biskupi a ich poverením katolícki kňazi. Dnes si spomíname na slávenie prvej svätej omše, ktorú vo večeradle konal sám Pán Ježiš.

Tieto dary sme dostali od Pána Ježiša. Prečo? Ján apoštol o tom píše: „Bolo to pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. a pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti" (Jn 13,1).

Ježiš sa pred veľkonočnými sviatkami chce ešte raz stretnúť. Posledná večera sa odohrá v prvý deň sviatkov Nekvasených chlebov, teda vo štvrtok. V tento deň sa koná povinná hostina, a to večer. Touto úvodnou hostinou sa začínajú oslavy sviatkov Nekvasených chlebov. Prečo Ježiš neoznačil menom človeka, ktorému patri dom, v ktorom chcel jesť s apoštolmi veľkonočného barančeka, dá sa vysvetliť tým, e Ježiš vedel o počínaní Judáša a týmto správaním chcel predísť vyrušeniu. Vieme, že Judáš odíde až z večeradla. Keby bol vedel, kde budú večerať, iste by veci bol zariadil ináč. Majiteľ domu musel poznať Ježiša i apoštolov, keď im bez ťažkostí prenajal miestnosť. V Betánii u Lazára nemohli jesť barančeka, lebo predpis hovoril, že tí, čo jedli barančeka, museli vidieť ešte chrám. A to nebolo možné v Betánii.
Pri večeri podľa tradície sa sedlo a ležalo. Ležanie pri hode paschy bolo znakom slobody, spomienka na vyslobodenie z egyptského otroctva. Večera mala predpísaný rituál-obrad. Ježiš ho však naruší. Umyje učeníkom nohy. Je to čosi nepochopiteľné. Umyť niekomu nohy je prejavom podriadenia. Robili to sluhovia. Preto sa Peter zdráhal. Ježiš umyl nohy aj Judášovi. Pri tejto večeri, podľa praxe farizejov za Ježišových čias, mali na stole štyri kalichy na víno. To mala aj najchudobnejšia rodina. každý stolovník mal ešte svoj vlastný kalich.
Nasledovali štyri – nazvyme to „prípitky". Pred prvým sa modlil otec, hlava rodiny. Vo večeradle to bol Ježiš. Potom sa podávalo predjedlo – zelené horké byliny, po ktorých nasledovala kaša, alebo marmeláda z mletých fíg, datlí, mandlí so škoricou a iným korením, rozmiešaná vo víne. Horké byliny, ktoré sa namáčali do tejto kaše, mali pripomínať trpké časy egyptského otroctva.
Keď zjedli predjedlo, namiešal sa druhý pohár. Bola to tretina vína a dve tretiny vody. Potom otec na synovu otázku podáva vysvetlenie o tejto slávnosti, po ktorej nasledovalo recitovanie prvej časti tzv. „hallelu". Celý „hallel" obsahoval žalm 113-118. Na to sa začal jesť veľkonočný baránok. Uviedol ho otec chválorečením nad nekvaseným chlebom, ktorý lámal a dával z neho kúsok každému.
Keď odniesli zvyšky z hostiny, naplnili tretí raz kalich, „kalich požehnania". Dostal meno podľa modlitby, ktorou sa ďakovalo za celú večeru.
Potom sa pomodlili zvyšok „hallelu" a štvrtým kalichom sa končila slávnosť. Slávnosť sa nemohla pretiahnuť cez polnoc.
O tieto zvyky sa opierajú slová evanjelistov okolo rozprávania o zrade Judáša, ako sú slová: „Jeden z vás ma zradí" (Jn 13,21). „Ten, komu podám namočenú smidku" (Jn 13,26). „Čo chceš urobiť, urob čo najskôr" (Jn 13,27). A tiež: „Som to azda ja, Rabbi?" (Mt 26,25).
Naoko rozdielne správy o Poslednej večeri sa stratia, keď poznáme jej priebeh. Až po odchode Judáša Ježiš prednesie svoju veľkňazskú reč a ustanoví apoštolov za vysluhovateľov sviatosti Eucharistie, čiže túto moc odovzdá kňazom a starý obrad, ktorý bol Židom spomienkou na vyslobodenie z otroctva, Ježiš mení, dáva mu nový význam, slávi saj prvá sv. omša, nekrvavá obeta, ktorá sa stáva spomienkou na Golgotu, krvavú obetu, ktorú Ježiš na druhý deň podstúpil za hriechy sveta.

Priebeh tejto obety nás upozorňuje, aby sme poznali a prežívali obetu svätej omše. Je smutné, že veriaci kresťan sa nudí na svätej omši,. To je dôkazom toho, že ju prežíva len zmyslami. Nepochopil jej význam, hĺbku a potrebu pre svoj duchovný život. Ježiš neslávil svätú omšu tak, ako ju poznáme dnes. Cirkev, ktorá dostala poverenie od Krista a ktorá je vedená Duchom Svätým, postupne vypracovala ento ucelený obrad.
Cirkev do obradu svätej omše vložila posvätnú pietu, úctu a lásku k Bohu. Sám som sa stretol s protestantským konštatovaním, ktorí zrušili svätú omšu, že naša svätá omša je skutočne niečo, čomu sa nedá nič pripodobniť.
Kedysi Zbory pre občianske záležitosti kopírovali kostol. Namiesto bohostánku mali štátny znak, taktiež umiestnili stôl ako náš obetný stôl, primerane rúcho a znaky účinkujúcich, a tiež orgán. Navonok snáď niečo chceli napodobniť, ale duchovné sa napodobniť nedá.
Naša svätá omša je symbol za symbolom, ktoré nám pripomínajú udalosti spásy a oslovujú nás. Od prežehnania do prežehnania – všetko má svoje miesto; úkon kajúcnosti, zvolania „Pane zmiluj sa", radostné „Sláva Bohu", modlitba, čítania, žalmy, spev, homília, „Vyznanie viery" a spoločné modlitby. Toto je prvá časť svätej omše a volá sa „Bohoslužba slova". V druhej časti „Bohoslužba obety" má svoje miesto prinášanie obetných darov na oltár, obetovanie, modlitba, slávnostný spev-prefácia, premenie a pozdvihovanie v ucelených modlitbách-kánonoch, doxológia, kde skrze Krista a s Kristom sa obraciame k Bohu Otcovi. Ďalej najkrajšia modlitba, ktorú nás naučil Pán Ježiš „Otče náš", vzájomné odpustenie – znak pokoja, bezprostredná príprava pri modlitbe „Baránok Boží", prijímanie Tela a Krvi Pána Ježiša pod spôsobmi chleba a vína a ukončenie modlitbou poďakovania.
Ak svätú omšu naozaj prežívame, pripomína nám ničím a nikým nenahraditeľné udalosti a obohacuje nás nenahraditeľnými milosťami v našich dušiach. Keď sa zapájame počúvaním, sledovaním, odpoveďami, gestami, stačí na to, aby sme splnili to, čím nás chce aj dnes Ježiš obdarovať.

Máme a chceme si uvedomiť, že nám nesmie zovšednieť tento veľký dar lásky, ktorý sme dostali na pamiatku od samého Pána Ježiša.

Pozrime sa, ako Paul Claudel prišiel k viere. Ako mladý Francúz navštívil Notre Dame v Paríži. Bol na svoj vek vzdelaný, ale neveriaci. Už vtedy uznávaný spisovateľ a veľvyslanec v Japonsku píše:
- Zvedavosť ma zaviedla do kostola. Hľadal som literárnu vzpruhu pre ďalší námet na svoje nové literárne dielo. Vošiel som do kostola. Sácali a strkali mnou sem a tam... Ničomu som nerozumel. Popoludní som znova išiel do kostola. Deti spievali, kňaz niečo konal a vtedy z ničoho nič, neočakávane sa so mnou niečo udialo. akoby ma niečo chytilo za srdce a od toho okamihu som kresťanom. Začal som študovať, pýtať sa, a to s takou silou a oddanosťou, že ničomu som nevenoval v živote takú pozornosť. Až neskôr som si kládol otázky, čo som prežil v tých niekoľkých sekundách.
Akí sú šťastní tí ľudia, ktorí veria! Čo ak je to skutočne pravda, čo títo veria? Ak je Boh? Som šťastný, keď sa vhĺbam do každej svätej omše. Pri pohrebnej necítim smútok. Na Veľký piatok cítim víťazstvo kríža. Na Bielu sobotu pri speve „Exultetu" mám väčší zážitok ako pri najkrajšom speve na svete. Vo svätej omši spoznal som Boha viac ako kdekoľvek inde na svete. –

Podobne hovorí spisovateľ a konvertita Huysmans:

- Od tej chvíle, čo som zo zvedavosti vstúpil do katolíckeho kostola a zaujal ma obrad, som kresťanom. Viera, ktorá dokázala vytvoriť takúto súhru, sa nemôže mýliť. –

Aj dnes mnohí inoveriaci spoznávajú v liturgii u nás kresťanov myšlienku na Boha. Nejeden nachádza aj cestu ku katolíckej Cirkvi. Preto je na každom z nás, ak nám naša svätá omša nič nehovorí, neprináša, stala sa nám dlhou, nezáživnou a podobne, aby sme sa zamysleli. Chyba je len v nás. Preto sa pri svätej omši navzájom nerušme, ale príkladom v nábožnom duchu povzbudzujme.

Príkladom nám je aj svätý Benjamín, ktorý sa nedostal k oltáru ako kňaz, pretože zomrel mučeníckou smrťou už v 5. storočí v Perzii. Evanjelium však hlásal s takou horlivosťou a láskou, že si dnes môžeme aj my, moderní veriaci, brať z neho príklad.

Prežiť svätú omšu znamená dať Bohu odpoveď svojím srdcom, vôľou a rozumom na jeho oslovenie. Nie je dôležitý citový zážitok. Naša viera nie je položená na zázrakoch, ale je potrebné dať zo svojho času Bohu. Na niekoľko minút, hodinu stíchnuť, zriecť sa hluku, zhonu sveta, uvedomiť si svoju dušu a cieľ svojho života. Toto dá človeku viac, ako iným spôsobom strávený čas. Kto pochopil hodnotu a význam svätej omše, ten nikdy neľutuje námahu, obete a čas. Prichádza na svätú omšu rád a veľa si odnáša.

Taký človek sa teší na svoju - našu svätú omšu. Amen.

Meditácia Ľubomíra Stančeka na dnešný deň z roku 2011/2012