Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 27.04.2013

Meditácie Ľubomíra Stančeka

sv. Zita | Jn 12,44-50 | Jn 10,22-30 

separator.png

Pohŕdanie bolí
 

Keď sa právom čaká láska, pozornosť, úcta či vďačnosť, a namiesto toho sa prejaví pohŕdavé správanie, gestá či slová, spôsobuje to bolesť, ktorá niekedy bolí viac ako telo.
Pán Ježiš zakúsil pohŕdanie od svojich rodákov, národa a pri páchaní hriechu od každého človeka.

A práve preto aj dnes sú aktuálne slová: „Kto mnou pohŕda a neprijíma moje slová, má svojho sudcu" (Jn 12,48).

Mnoho divov a znamení sa dostáva cez Ježiša vyvolenému národu. Mnohými slovami Ježiš dokazuje, že prichádza od Otca a neprijímajú ho; hoci už stáročia prosia o to, aby prišiel Mesiáš. Tak sa plnia slová proroka Izaiáša: „Pane, kto uveril našej zvesti?" (Iz 53,1). A tieto slová neskoršie apoštol píše Rimanom (por. 10,16).
Tieto slová evanjelistu sv. Jána nie sú len záverom 12. hlavy evanjelia, ale aj záverom celého Ježišovho verejného života. Ján si všíma zvlášť túto vec; ako je možné, že napriek toľkým a takým zázrakom si Ježiš nezískal národ, ku ktorému bol osobitne poslaný. Je pravda, že niektorí, a to i spomedzi vodcov, v neho uverili. Ale väčšina národa tvorí s veľradou nedobytný blok, nepriateľský voči Ježišovi. Ide o neveru „vyvoleného ľudu" ako takého. Dôsledkom tejto nevery bude, že tomuto ľudu sa odníme privilégium vyvolenia. Veď tu nejde len o nevernosť. Ide tu o ťažké pohoršenie, ktoré môže zahatať cestu k Evanjeliu i pohanom! Jeho vlastní v neho neuverili, jeho vlastní ho neprijali! Čo potom pohania?!
Svätý Ján odpovedá na túto nepochopiteľnú záhadu nielen svojim prvým čitateľom obráteným zo židovstva, ale odpovedá aj vzdorujúcim Židom. Odpovedá biblicky. Nevera Židov nielenže nevyvracia kresťanstvo, ale potvrdzuje proroctvá. Pravda, proroctvo nie je príčinou nevery. Ono len neveru predvídalo. A predvídalo pravdivo. Tak ako keď sme na kopci a predvídame zrážku áut pod ním. Naše predvídanie sa splní, ale príčina zrážky je úplne odlišná.
V historickom poriadku proroctvo je prvé, nevera druhá. Ale v poriadku príčin proroctvo záviselo od činov a udalostí, ktoré predvídalo. Aj my sami, hoci nie sme prorokmi, povieme neraz o niekom: S tým to istotne skončí zle. Ak sa to potom stane, to nie preto, že sme to predvídali. My sme predvídali len preto, že sa to nemohlo ináč skončiť: alkohol, choroba, ľahkomyseľnosť... Tak mohlo aj proroctvo predvídať neveru Židov.
Na temný obraz, ktorý vykreslil sv. Ján, vrhne naraz trocha svetla a hovorí: Predsa však i z poprednejších mnohí uverili v neho, ale nepriznali sa k tomu, a to pre farizejov, aby ich nevylúčili zo synagógy. Nešlo len o Nikodéma a Jozefa z Arimatie. Bolo ich viac. ale báli sa, pretože veľkňazi sa rozhodli exkomunikovať každého, kto by uznal Ježiša za Mesiáša (por. Jn 9,22). No príde chvíľa, keď sa mŕtva, ale neúčinná viera týchto bojazlivých veriacich prejaví verejne. Svätý Lukáš napísal, že prvotná Cirkev v Jeruzaleme o dva-tri roky po ukrižovaní a vzkriesení mala medzi sebou i mnohých z kňazstva. A ostatní? Ľudskú slávu milovali väčšmi ako slávu Božiu.

Nič viacej, ale ani nič menej, Ježiš od nás nechce ako od svojich súčasníkov. Preto je správne, že si uvedomujeme zodpovednosť za spásu. Každý náš prejav nevery sa stavia v náš neprospech. Je správne, keď z tradície Cirkvi a jej histórie čerpáme poučenie pre vzrast viery.

Život svätej Zity je opakom nevery. Keď zomrela, po uliciach Lucce v Toskánsku deti kričali: - Svätá Zita zomrela! – Kto bola Zita? Dievča z chudobnej roľníckej rodiny, ktorá od 12 rokov bola slúžkou. Svojou zbožnosťou a vernosťou si získala svoju svätosť. Navonok nič mimoriadne. Jednoduchá žena, slúžka. Štyridsaťosem rokov nemohli jej páni, u ktorých slúžila, vyčítať niečo zlé. Prvá vstávala a posledná líhala, aby sa mohla zúčastniť každý deň na sv. omši, pomodliť, a tiež aj niečím materiálnym napomôcť svojim chudobným. Všetko robí s nevšednou pokorou. Nedbá na ľudskú chválu, ani na ľudskú hanu. Keď cíti ohrozenie čistoty svojej duše z ktorejkoľvek strany, jej cesta smeruje k Bohu; buď do kostola, alebo aspoň do ticha modlitby, kde čerpá silu a oduševnenie len preto, aby sa neprejavila Ježišovi v nevere.

A tento problém sa týka aj nás. Nevera ohrozuje aj naše priateľstvo s Ježišom. Aké je to krásne, že vieme bojovať a chceme bojovať.

Naše vedomie, že nechceme spôsobovať Ježišovi nové bolesti, je nielen správne, ale pre nás aj záslužné. Preto vytrvajme v konaní dobra. Amen.

Meditácia Ľubomíra Stančeka na dnešný deň z roku 2011/2012