Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 11.05.2013

Meditácie Ľubomíra Stančeka

sv. Mamert | Mt 9,35-38

separator.png

Litánie loretánske „Matka Cirkvi"

Zodpovednosť za Cirkev
 

Som kresťan katolík. Aj keď si priamo tieto slová povieme len zriedka, rodičia cítia zodpovednosť za výchovu svojich detí. Spoločensky činní ľudia, kňaz, rehoľná sestra, ale aj každý úprimne zmýšľajúci kresťan je presvedčený, že nesmie byť pohoršením. O prvých kresťanoch si hovorili pohania: - Hľa, pozrite, ako sa milujú. – aj keď dnes sa často zodpovednosť u nás kresťanov voči Bohu, svojej spáse, a teda aj Cirkvi stráca, tým viac cítime aktuálnosť o zodpovednosti za Cirkev hovoriť. Na Druhom vatikánskom koncile pribudol staronový titul Panne Márii – „Matka Cirkvi".
Kresťania si Pannu Máriu od začiatku ctili, vážili a mali radi. Po nanebovstúpení Pána Ježiša im pripomínala Syna. Tak v Jeruzaleme, ako aj v Efeze bola pre veriacich posilou viery.

Aj nám dnes majú čo povedať slová sv. Matúša evanjelistu: „Keď Ježiš videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera" (Mt 9,36).

Židovský národ uctieval si pravého Boha. Mal učiteľov, kňazov, a predsa, keď prišiel Ježiš, stav viery v národe bol priam žalostný. Dokazuje to aj poznámka evanjelistu Matúša. Ježiš, keď si vybral apoštolov za učeníkov, mal ideu, že títo po jeho splnení poslania pôjdu do sveta a budú pokračovať v ohlasovaní jeho učenia, pol nich ďalší, až do konca sveta. To vidieť aj zo slov: „Proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu"(Mt 9,38).

Panna Mária nebola apoštolom. Ježiš ju nepoveril nejakým zvláštnym poslaním ako apoštolov, a predsa Panna Mária má svoje miesto medzi tými, čo uverili v božstvo jej Syna. A preto na Pannu Máriu sa dívame ako na Matku, ktorej z kríža Pán Ježiš nás všetkých zveril v Jánovi za synov a dcéry. A tak jej príkladom sa formujeme ako vyznávači učenia jej Syna nielen do dnešného dňa, ale až do konca sveta.
Tak môžeme súhlasiť so slovami listu Diognetovi:

Kresťania sa nelíšia od ostatných ľudí ani krajom, ani rečou, ani spôsobom života, lebo neobývajú vlastné mestá, nepoužívajú nijakú osobitnú reč, ani nežijú nejakým nápadným životom. Toto učenie nevynašli oni dajakým rozumovaním, alebo úsilím bádavých ľudí, ani nehája ľudskú náuku ako niektorí. Obývajú miesta podľa toho, ako komu určil osud. V obliekaní a strave, ako aj v ostatných oblastiach života, sa držia domorodých obyčají, no ukazujú obdivuhodný, ba podľa všeobecnej mienky až neuveriteľný životný postoj. Bývajú vo svojej vlasti, ale ako cudzinci. Všetko majú s ostatnými spoločné ako občania, a všetko znášajú ako prišelci. Každá cudzia krajina je ich vlasťou, a každá vlasť cudzinou. Ženia sa ako ostatní a plodia deti, ale nemluvňatá neodhadzujú. Stôl majú spoločný, ale lôžko nie. Sú v tele, ale nežijú podľa tela. Bývajú na zemi, ale svoj domov majú v nebi. Vydané zákony poslúchajú a svojím životom prevyšujú zákony. Všetkých majú radi, a všetci ich prenasledujú. Nepoznajú ich, a predsa ich odsudzujú. Zabíjajú ich, a oni ožívajú. Sú žobrákmi, a predsa mnohých obohacujú. Všetko im chýba, a pritom všetkým oplývajú. Potupujú ich, a v potupe získavajú slávu. Kazia im povesť, a vydáva sa svedectvo o ich spravodlivosti. Nadávajú im, a oni žehnajú. Urážajú ich, a požívajú úctu. Hoci robia dobro, trestajú ich ako zločincov. Keď sú trestaní, radujú sa, akoby ožívali. Židia proti nim vedú vojnu ako proti cudzincom, a pohania ich prenasledujú. Ale tí, čo ich nenávidia, nevedia povedať príčinu svojho nepriateľstva.

Jedným slovom:

Čím je duša v tele, tým sú kresťania vo svete. Duša je rozptýlená po všetkých údoch tela, kresťania po mestách sveta. Duša býva v tele, ale nie je z tela; aj kresťania bývajú vo svete, ale nie sú zo sveta. Neviditeľná duša je uzavretá vo viditeľnom tele; aj kresťanov vidieť vo svete, ale ich nábožnosť je neviditeľná. Telo nenávidí dušu a bojuje proti nej, hoci mu ona nekrivdí tým, že mu bráni oddávať sa pôžitkom; aj svet nenávidí kresťanov, hoci mu nerobia krivdu, len preto, že sa stavajú proti rozkošiam.
Duša miluje telo, hoci ju oni i jeho údy nenávidí; aj kresťania milujú tých, čo ich nenávidia. Duša je uzavretá v tele, ale ona udržiava telo; aj kresťanov drží svet ako vo väzení, no oni udržujú svet. Nesmrteľná duša prebýva v smrteľnom stánku; aj kresťania putujú uprostred porušiteľných vecí, ale očakávajú nebeskú neporušiteľnosť. Duša sa krotením v jedle a pití stáva lepšou; aj kresťania vystavení mukám deň čo deň vzrastajú počtom. Boh ich postavil na také význačné miesto, ktoré nesmú opustiť. –

A práve na čele, vrchole takto zmýšľajúcich a žijúcich ľudí je Panna Mária, ktorej dávame titul „Matka Cirkvi".

Dnes si uvedomujeme, že Panna Mária má svoje miesto v našom živote. Je správne, keď jej svojím životom nerobíme bolesť. Pohľad na nás, na naše správanie je nielen naša vec, pretože svet posudzuje Cirkev aj podľa nášho správania.
Zaujímavá udalosť zo života mladého vojaka nám môže byť poučením:

Mladý, driečny muž bol pridelený k vojenskému námorníctvu. Počas silného vetra prišiel o svoj vojenský plášť. Hneď si pýtal dovolenie od veliteľa skočiť do mora pre svoj plášť. I napriek nesúhlasu skočil, a len čo sa dostal aj s plášťom na palubu, bol daný do samotky.
Na druhý deň si vypočul rozkaz: - Za neposlúchnutie rozkazu, za ignorovanie veliteľa a svojvoľné počínanie sa XY udeľuje trest – prísne väzenie až do konca plavby. – Vinník sa hlási o posledné slovo. Chcem vysvetliť svoje správanie. Keď som odchádzal z domu, matka ma požehnala a prosila ma, aby som v hocijakej situácii nezaprel, že som človek-kresťan. Nedala mi ani modlitebnú knižku, a ani ruženec, ale svoju fotografiu. Povedala: - Nech pohľad na moju fotografiu ti pripomína, že som vždy s tebou. – Nuž a túto fotografiu som mal práve v plášti, ktorý mi vietor strhol. ak môžete pochopiť, pochopte. Ďakujem. –
Všetci zostali ticho. Pochopili. Každý si spomenul na svoju matku, či už mŕtvu, alebo živú. Nevinný previnilec bol oslobodený.

Aj my sa dnes hlásime k „Matke Cirkvi". Po príklade svätého Mamerta putujeme ku krížom. Tento zvyk sa traduje od roku 474, keď jeden-tri dni pred sviatkom Nanebovstúpenia Pána konáme prosebno-zmierujúce pobožnosti; zo žalmov, litánií a iných pobožností odprosujeme a prosíme Boha, aby sme boli uchránení od nešťastí za naše hriechy.

Diabol nás chce obrať o krásny titul kresťana. Panna Mária - Matka Cirkvi zas nám tento titul dnes pripomína. Vieme, na ktorú stranu sa pridáme, kde je naše miesto? Amen.

Meditácia Ľubomíra Stančeka na dnešný deň z roku 2011/2012