Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 18.06.2013

Meditácie Ľubomíra Stančeka

sv. Specióza

separator.png

Litánie loretánske „Kráľovná mučeníkov"

Kto je Kristus?

Je známe, že jedna pätina obyvateľov planéty sú stúpenci učenia Ježiša Krista. Je priam nemožné zostaviť nejakú encyklopédiu o všetkom, čo sa o Ježišovi Kristovi popísalo, pohovorilo, či už z tej, alebo druhej strany. Za dvetisíc rokov sa meno Ježiš rozšírilo do celého sveta. Narodil sa v neznámej Palestíne, kde žil tridsaťtri rokov, z toho tri roky len učil malú skupinu svojich učeníkov. Zomrel mladý a najpotupnejšou smrťou na kríži, ktorú jeho národ vtedy mal pre otrokov. Stal sa však medzníkom dejín ľudstva. Od jeho narodenia sa začína nový letopočet ľudstva. Učením, ktoré predniesol obyčajným rybárom od Galilejského mora, sa odvtedy zaoberajú milióny ľudí, píšu sa vedecké i nevedecké diela, ktoré tak či onak, znova a znova upozorňujú svet na Ježiša, o ktorom nadnárodná Cirkev učí, že to bol Boží Syn, ktorý splatil vlastnou smrťou daň Otcovi za všetky hriechy ľudí od prvého Adama až po posledného, čo bude žiť.

Jeho životopis - evanjelium, je najprekladanejšou a najčastejšie vydávanou knihou v dejinách a je tomu tak i dnes. Moderná veda a umenie všetkého druhu nemôže zatemniť jeho slávu. Skutoční vedci, ktorí dobýjajú makro a mikro kozmos, vyhlasujú, že učenie Ježiša Krista im neprekáža v dobýjaní a objavovaní nových zákonov sveta. Práve naopak, tvrdia, že ich veda a naša viera, ktorú tento Kristus hlásal, sú ako dve rodné sestry, ktoré keď sa navzájom poznajú a rešpektujú, môžu si poslúžiť. A ktoré pravé umenie nevenuje učeniu Krista pozornosť? Prejdime galérie, múzeá, výstavy a všade, vo všetkých obdobiach a kultúrnych národoch nachádzame znova a znova inšpirujúci motív Svätého písma. Spoločenské, ekonomické a sociálne dianie sa inšpiruje jeho slovami. Kristove slová citujú politici v parlamentoch, keď chcú zdôrazniť vážnosť a význam svojich slov. Kristove slová sú aktuálne aj v tak ťažkých chvíľach, keď sa vyslovuje slovo vojna. Najmenej jedna pätina ľudstva sa dáva viesť, jedni viacej, iní menej, od narodenia až po smrť učením, ktoré nemá obdobu.

A tak aj dnes znova sú aktuálne slová Ježišových učeníkov, keď pred ich očami utíšil búrku svojím slovom a oni preniknutí veľkou bázňou, jeden druhému hovorili: „Čo myslíš, kto je to, že ho i vietor, i more poslúchajú?" (Mk 4,41).

Pred niekoľkými hodinami títo rybári, učeníci Krista, boli účastníkmi stretnutia, kde Ježiš učil a pri počúvaní jeho slov bolo počuť slová: „Nikdy človek tak nehovoril" (Jn 7,46). Pre Dvanástich to už neznelo tak obyčajne. Veď Ježiš, keď boli osamote, im hovoril ešte viacej. To, čo na verejnosti hovoril v podobenstvách, keď boli osamote, podrobnejšie im vysvetľoval. Marek zaznamenal o tom Petrove slová: „V mnohých takých podobenstvách im hlásal slovo podľa toho, ako boli schopní počúvať. Bez podobenstva im ani nehovoril. Ale svojim učeníkom v súkromní všetko vysvetlil" (Mk 4,33-34). A okrem toho majú v čerstvej pamäti udalosti, ktoré videli, a nevedia pochopiť, keď v synagóge na dotyk jeho ruky bola uzdravená ruka ochrnutého. a človeku, ktorého cez otvor spravený v streche spustili pred Ježiša, pretože cez zástup sa k nemu nemohli dostať, stačilo, aby porazenému človekovi povedal: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď!" (Mk 2,9). A krátko predtým, pozerajúc sa na prítomných zákonníkov, povedal: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy" (Mk 2,5). A keď odchádzali z Kafarnauma, kde dotykom ruky uzdravil z horúčky Petrovu svokru, stretli sa s malomocným, ktorý ho prosil na kolenách, aby ho uzdravil, stačilo povedať: „Chcem, buď čistý!" (Mk 1,42).

Toto všetko na apoštolov tak zapôsobilo, že Ježiš im povie: „Prejdime na druhý breh" (Mk 4,35). Ani im na um nepríde, že čoskoro prežijú ešte niečo väčšie. Ďaleko od zástupu, ktorý ich neustále obklopuje, nech sa pohnú kdekoľvek, chce Ježiš svojim učeníkom ukázať svoju moc aj v inej oblasti ako je ľudské telo, ktoré lieči, uzdravuje a z mŕtvych kriesi. Ježišovo správanie je pokojné. Je to pre apoštolov normálne, keď vidia, ako si Majster-Ježiš chce odpočinúť v zadnej časti lode po celodennom namáhavom vyučovaní zástupu. Nevedia, že pre nich Ježiš pripravil vážnu lekciu. Obloha sa za niekoľko minút mení. Začína sa rýchlo zaťahovať, prichádza búrka, sprevádzaná vetrom a bleskami. Je to čosi, čo títo rybári už poznajú. Prichádza to tak rýchlo a s takou intenzitou, že sú na konci so svojimi silami, skúsenosťami a zručnosťou. A Ježiš si na poduške spokojne spí.

Až vtedy, keď si uvedomujú situáciu, pozrú sa smerom k spiacemu Ježišovi a pripomínajú si to, čo už s Ježišom zažili. Dúfajú v jeho pomoc, preto ho prosia: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?" (Mk 4,38). Čo čakali od Ježiša apoštoli? Všetku ich predstavu o Ježišovej pomoci v tejto ťažkej chvíli, viac ako samotná búka, vietor, blesky – prekvapí ich Ježišovo počínanie. Jednoduchou vetou: „Mlč, utíš sa!" (Mk 4,39). „Vietor prestal a nastalo veľké ticho" (Mk 4,39). Preto sa nemôžeme čudovať ani apoštolom. Ticho, ktoré nastalo, preruší Ježiš slovami: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?" (Mk 4,40). Apoštolom čudne znejú Ježišove slová, akoby nevedel, že pred chvíľou prežívali strach pred smrťou. Veď boli skúsení rybári a správne hodnotili situáciu, v ktorej a ocitli. Jediným vysvetlením sú slová Pavla, ktorý toto všetko správne hodnotí: „Kristus zomrel za všetkých, aby aj tí, čo žijú, už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych" (2 Kor 5,15).

Apoštoli sa priznávajú, že mali skutočne strach a boli presvedčení, že zomrú. A toto všetko chcel Ježiš, aby im poukázal na potrebu mať vieru, pretože ten, kto verí v neho, nemusí sa báť. Takto vysvetľuje súvis medzi strachom, smrťou a vierou. Udalosť utíšenia búrky na mori je lekciou pre nás všetkých. Kristus dokazuje svoju moc, že je Pánom života a smrti, sám berie zodpovednosť na seba. On sa rozhodol vykúpiť a spasiť každého človeka. Život na zemi je často podobný búrke. Spomeňme si, či aj tí, ktorí neveria, alebo len trochu veria, nevolajú: Pane, zachráň nás! Či takto nevolajú, keď sa ocitnú v takej núdzi ako apoštoli? Ježiš svojou smrťou a zmŕtvychvstaním – víťazstvom nad smrťou dáva záruku, že nikto nezomrie naveky, kto žije s ním a verí v neho! Tomuto neuberá na hodnote nikto a nič.

Čo sa zmenilo za dve tisícročia? V materiálnej oblasti mnoho A bude sa meniť až do konca čias. V duchovnej oblasti však zostáva všetko tak, ako si to praje Ježiš, keď hovorí apoštolom: "Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?" (Mk 4,40). To je podstatná a nemeniteľná vec, ktorú od každého z nás vyžaduje Ježiš. Uveriť mu celý a celkom. Viere podriadiť všetko a nikto nemusí mať strach z akéhokoľvek rozbúreného mora života. Nikto nebude mať pocit, že ho Ježiš vo veciach, ktoré sú dovolené, príjemné a osožné, chce nejako obmedzovať. Práve naopak. Mučeníci sú ochotní svoju krv preliať za Krista, len aby dokázali svoju lásku. Bez ohľadu na ich vek, postavenie a storočie. Utrpenie Panny Márie od Betlehema až po Golgotu je svedectvom lásky a vzor pre všetkých, ktorí chcú nasledovať jej Syna.

Sme vďační Bohu za dnešný príbeh z evanjelia. Spoznali sme, že kresťan môže byť vždy moderný, pokrokový, môže dobýjať vedou a umením svet. To všetko sa neprotiví Bohu, ak ho máme na prvom mieste vo svojom živote, keď zachovávame jeho prikázania, plníme jeho vôľu, vtedy spoznávame spätosť života tu na zemi s tým životom, do ktorého sa chystáme prísť. Preto kresťan nikdy nemôže byť spiatočníkom, brzdou vedy a umenia života. Práve naopak, viera v Boha dáva človeku impulz, silu a odvahu ísť našli zmysel života pre večnosť. Uvedomujeme si, že v podobnej situácii, v akej sa ocitli apoštoli, sa môžeme ocitnúť každý. Náš život sa skutočne môže stať rozbúreným morom. Vieme však, že keď zotrváme vo vernosti k Bohu, nemusíme sa báť smrti tak telesnej, ako aj duchovnej. Viera, ktorej sme uverili, učenie Krista, ktorému sme otvorili svoje srdce, sú pre nás zárukou víťazstva.

Svätá Specióza vedela vo svojom živote správne otvoriť svoje srdce, a to pre svojho ženícha. Uverila učeniu Ježiša Krista. Žila v meste Pavia v Taliansku za čias biskupa Epifánia. Bola známa široko-ďaleko krásou svojho tela. Rodičia sa snažili vydať ju. Netušili, že ich dcéra už dávno darovala srdce najkrajšiemu ženíchovi, Ježišovi Kristovi. No svadba sa nekonala. Ženích pred svadbou zomrel. rodičia viacej na dcéru nenaliehali. Od tej chvíli život menila zo dňa na deň, z hodiny na hodinu, na skutky lásky a obety. Skláňala sa nad chorými, zbierala odhodené deti, vyhľadávala trpiacich. Preukazovať lásku je konať to najlepšie, hovorí Ben Sira na popud Svätého Ducha. A či vari každý z nás nemá na to príležitosť?

Príklady svätých hovoria k nám aj dnes nie násilným príkladom, ale svedectvom lásky. Mučeník je vďačný Bohu za dôveru. Mučeníctvo, tak krvavé, ako aj nekrvavé, je milosť. Nemáme prosiť o milosť trpieť pre Krista, zomrieť násilne za neho, ale je správne, keď prijímame všetko utrpenie a keď to chce Kristus – aj smrť. V tom je aj tajomstvo našej viery.

Míňajú sa storočia. Kristus však zostáva stále ten istý, včera i dnes i naveky. Kto uveril v jeho učenie, en nič nestráca, iba získava. V každej dobe, na každom mieste, v každom stave, v ktorom sa ocitneme, si uvedomujeme, že Ježiš o nás vie a nedá nám zahynúť, keď žijeme v spojení s ním. História nám potvrdzuje, že viere v Boha neprekáža žiadne umenie, veda, kultúra, keď plní poslanie lásky k Bohu a k blížnemu. To preto, lebo Kristus je Boh, je Syn Boha Otca, ktorý tento svet stvoril a je v spojení s treťou božskou osobou - Duchom Svätým, ktorý celý svet riadi. Viera v jedného Boha je učenie ak dokonalé, že nikdy by sa ľudstvo nebolo dopracovalo k takému poznaniu, aké máme dnes. Amen.

Meditácia Ľubomíra Stančeka na dnešný deň z roku 2011/2012