Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 06.07.2013

Meditácie Ľubomíra Stančeka

sv. Mária Goretti, panna a mučenica | Mt 10,1-7

separator.png

Človek najúčinnejšie apoštoluje úprimným pokáním
 

Bratia a sestry, viete si predstaviť koľko času, námahy, starostí a peňazí si vyžaduje stavba rodinného domu. Mnohí z vás ste si ho postavili. A dáte mi za pravdu, keď poviem, že na stavbu takého diela ste sa museli dôkladne pripraviť. Nestačilo iba celú vec premyslieť, ale bolo treba zohnať aj prostriedky. Veď čože by ste boli urobili bez peňazí, materiálu, murárov, robotníkov? Nič! Vaše plány by sa neuskutočnili.

Pán Ježiš sa dnes tiež rozhodol vybudovať veľké dielo. Rozhodol sa vyslať apoštolov hlásať posolstvo spásy. Počuli sme, ako posiela apoštolov medzi ľudí a dáva im moc nad nečistými duchmi. Kristovi tak veľmi záleží na človeku, že apoštolom po ohlasovaní posolstva spásy prikazuje odhodiť všetky vedľajšie veci a záujmy.

Bratia a sestry, poviete si: Možno že pred dvetisíc rokmi bolo apoštolom možné ohlasovať Evanjelium podľa Ježišovho priania. Svet bol iný, menej vyspelý a menej náročný. ale dnes? Dnes potrebujeme na ohlasovanie Evanjelia oveľa viac. Čože si pomôžeme bez dôležitých životných potrieb, ktoré nám Ježiš zakazuje? ale veď to je neľudské. Ježiš nás ako všeobecných kňazov posiela k človekovi. A práve preto, aby nás človek prijal, musím byť hlboko ľudskí. Musíme byť normálni, triezvi, a nie čudáci. K ohlasovaniu Evanjelia nám v tomto svete už nemôžu stačiť bežné osobné potreby. K apoštolátu potrebujeme tlač, televíziu, rozhlas, školy, divadlá a kultúrne domy. Či toto všetko nemajú naši bratia, ktorí ohlasujú ateizmus? Uznajte nám, pán kaplán, že za nimi ďaleko zaostávame. Jedným slovom – potrebujeme všetky dostupné prostriedky, lebo ináč sa apoštolovať nedá.
Áno, bratia a sestry, uznávam. Máte pravdu. Skutočne naša doba si vyžaduje iné praktiky, iné formy apoštolátu ako doba apoštolov. Lenže pozrime sa, prosím vás, spoločne do minulosti a zistíme prekvapujúcu skutočnosť. Vy, čo ste tu starší a dobre sa pamätáte na časy, kedy Cirkev mala v rukách mnohé zo spomínaných prostriedkov, pamätáte sa na to, keď školy, úrady a pracoviská boli vysoko cirkevné. Pamätáte sa na to, keď mládež mala svoje katolícke organizácie. Ba dokonca aj dnes sú štáty, v ktorých cirkev toto všetko má, a to na vysokej úrovni. Pýtam sa vás, bratia a sestry, keď hovoríte, že dnes pri ohlasovaní Kristovho posolstva sú spomínané prostriedky najdôležitejšie, ako je to potom možné, že tam, kde toto všetko majú, výsledky sú málo uspokojivé? Ako je to možné, že tam, kde Cirkev môže slobodne realizovať svoje zásady a princípy, existuje otrasná mravná a náboženská prázdnota? A nehovorím o násilnostiach, vraždách a iných neľudskostiach. Ako je to možné, že niektorí ľudia, ktorí boli vychovávaní v dobe cirkevného vplyvu, sú dnes výslovne neveriaci? Povedzte, ako je to možné?!
Teraz vidíme, že k opravdivému apoštolátu nie sú najdôležitejšie vonkajšie prostriedky, ale niečo iné. Čo myslíte, bratia a sestry, čo to môže byť? Správne! Je to vnútorná sila, ktorá vychádza z Božej priazne a milosti. Božia pravda je paradox, ktorý sa cez celé dejiny spásy najúčinnejšie hlása nie ľudskou mocou, ale slabosťou. Apoštol Pavol si to plne uvedomuje, keď hovorí: „Čo je pred svetom slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil mocných" (1 Kor 1,27). Preto Ježiš dnes priam zakazuje apoštolom uprednostňovať vonkajšie prostriedky a pomôcky pred vnútornou milosťou a mocou. Vnútro je najdôležitejšie. Apoštol musí byť plný Ježiša. Ako? Existuje na to tisíc rád, ale iba jeden spôsob. A to úprimným pokáním. Takým pokáním, ktoré neznamená iba spoveď aj ľútosť, ale oveľa viac. Pokáním, ktoré znamená úprimnú snahu a úsilie byť lepším a dokonalejším. To je apoštolát, ktorý má v sebe úžasnú silu. Že je to pravda, pozrite sa so mnou na túto udalosť.

Mnohí z vás ste čítali, alebo v televízii videli román francúzskeho spisovateľa Victora Huga B e d á r i.

Hlavný hrdina Jean Valjan sa dostáva na šesť mesiacov do väzenia, pretože ukradol chlieb pre hladné deti svojej sestry. Vo väzení prežíva neľudské podmienky. Preto sa pokúsi dvakrát o útek, ale vždy ho chytia. Jeho trest vzrástol zo šesť mesiacov na plných 19 rokov. Počas tejto doby, opustený a často prikovaný k drevenej klade, spoznal, čo je ľudská zloba a krutosť. Prestal úplne veriť v dobro a lásku človeka. Korbáč a násilie v ňom vyburcovali neopísateľnú nenávisť.
Raz, keď väzni opravovali kamenné hradby, podarí sa mu ujsť. Hladný a vysilený požiada o pomoc v jednom dome. Stará pani pri pohľade na neľudskú Valjanovu tvár sa vystraší. V strachu chytí metlu a vyháňa cudzinca von. Bol to dom biskupa, ktorý keď zbadal drsného a zarasteného chlapa, povedal: - Nechajte ho! Bratku, nech sa páči, poďte dnu. – Jean po chvíľke prekvapenia vstúpi a vyplašene si sadá za stôl. Svojím pohľadom skúma, aký človek to sedí pred ním. Vidí pred sebou farára, ktorý mu preukazuje nepochopiteľnú nežnosť. Rozmýšľa: Čo je to za človeka, ktorý ma prijal ako svojho najlepšieho priateľa? Svoje myšlienky nedokáže udržať v tajnosti a pýta sa: - Povedzte mi, prečo ste ma nevyhodili? Prečo mi dávate jesť? Prečo mi vlastne pomáhate? – Biskup sa na neho usmeje a odpovedá: - Lebo si môj brat. A toto všetko moje – je aj tvoje. –
V noci potichu vstane, ukradne strieborný príbor a ujde. Biskup to videl. Bezmocne zložil ruky a potichu sa modlil. Jean Valjan sa s ukradnutými cennosťami ďaleko nedostal. Ráno ho chytili dvaja žandári a priviedli ho k biskupovi. Jean strnulo čaká na prudké, výhražné slová a výčitky. Ale biskup namiesto toho vezme dva strieborné svietniky a podáva mu ich so slovami: - Zabudli ste si tu tieto svietniky. Prečo ste si ich nevzali, veď som vám ich predsa tiež dal. – Tak je to pravda, - skočí mu do reči žandár, - že ste mu to, excelencia, darovali? My sme si mysleli, že vám to ukradol. – Nie, - odpovedá biskup, - skutočne som mu to dal. –
A v tej chvíli sa odohrá niečo neuveriteľné. Jean po 20 rokoch väzenia prvýkrát pocíti ľudskú dobrotu. Dobrotu človeka s úžasnou láskou prejavenou vo forme odpustenia. Celá jeho dlhoročná zatvrdlivosť je zlomená.
Padá na kolená a plače. Biskup vystrie nad neho ruky a dojatý povie: - Diabol už nemá nad tebou moc. Odteraz patríš iba Bohu. – V tejto chvíli sa Jean stáva novým človekom. Odchádza a jeho ďalší život je naplnený apoštolátom úprimného pokánia. Už nielenže sám verí, ale aj ohlasuje dobrotu a lásku Boha k človeku. Jean sa stal starostom mesta a svoju ruku podáva hlavne najbiednejším. Sám si vezme k sebe malé dievčatko, ktorému zomrie matka a celý život sa stará o jeho výchovu. Všade, kde chodí, dobre robí tak ako kedysi Kristus. A na otázku: Prečo to robíte, vždy odpovedal: - Lebo som v živote stretol človeka, ktorý mi veľmi pomohol. Môžem ja nepomáhať? –

Bratia a sestry, pochopili ste teraz, že opravdivý apoštolát si nevyžaduje tak prostriedky ľudské ako úprimné pokánie?
Hoci dnešná svätica – MáriaGoretti žila čistým životom, a nepotrebovala pokánie, jej život a smrť boli oslovením pre mnohých, no najmä pre jej vraha.

Mária Goretti sa narodila ako tretia zo siedmich detí v Corinaldo pri Ancone v strednom Taliansku.
Marienka v detstve stratila svojho otca. Matka zostala sama na výchovu siedmich detí. Hoci bieda, ako hlad a slabé odievanie, boli v rodine Gorettiových denným hosťom, nebolo tu nikdy sťažnosti na Prozreteľnosť.
Matka sa modlievala a na modlitbu a bázeň Božiu privykala aj svoje dietky. Denne sa modlili ruženec. Marienka pri tej modlitbe deň čo deň rozvíjala úctu a lásku k najsvätejšej Panne.
Od prvého svätého prijímania žila výhradne pre Božské Srdce. Nebeskú Matku prosila, aby ju chránila, aby aj v posledný deň života bola taká čistá ako teraz.
Jej posledný deň prišiel skoro.
Sotva 12-ročná položila život, aby si zachovala čistotu, dobodaná dýkou 18-ročného Alexandra Serenelliho.
Trpiaca a krvácajúca Marienka ešte dokázala vysloviť svoje golgotské odpustenie svojmu vrahovi: - Z lásky k Pánu Ježišovi odpúšťam z celého srdca a v nebi ho chcem mať vedľa seba! –

Apoštolát Márie Goretti sa napĺňa po jej smrti.
Aká sila bola v jej odpustení, na to odpovedal neskôr život jej vraha, ktorý v kajúcnosti zomrel roku 1970. Svoju kajúcnosť oznámil písomne celému svetu: - Prosím celý svet za odpustenie môjho zločinu proti mučenici Márii Gorettiovej a proti čistote. Zaprisahám všetkých, aby sa chránili nemravnosti, nemravných divadiel, nebezpečenstiev a každej príležitosti, ktorá by ich mohla priviesť ku hriechu. –
Ako my odpovieme na túto výzvu a apoštolát malej mučenice?

Uvedomme si všetci, čo apoštolát od nás žiada. Je to predovšetkým zmena nášho života k dobrému. Bude užitočná, keď si dnes spoločne odnesieme odtiaľ jedno maličké predsavzatie. Vynasnažme sa svoje náboženstvo a ohlasovanie Kristovho posolstva spásy chápať nie iba ako povinnosť v nedeľu a vo sviatok ísť do kostola. Prestaňme si nahovárať, že keď chodíme do kostola, že sme lepší ako tí, ktorí nechodia. ale svoju nábožnosť, svoj apoštolát budeme posudzovať podľa nášho vzťahu k človeku. A ako najúčinnejšie nadobudneme ku každému láskavý vzťah? Apoštolátom úprimného pokánia!

Bratia a sestry, teraz vieme, že ako stavba rodinného domu, tak každé ľudské dielo, aby malo akú-takú nádej na úspech, musí byť založené na silných prostriedkoch. Musí byť založené na moci, známosti a priazni spoločnosti. Avšak Božie dielo je založené na opaku. Aby zvíťazilo, je založené na porážke kríža. A apoštolát je Božie dielo. Jeho úspech nezávisí tak od ľudských prostriedkov, ako od Božej milosti. Nezabudneme na to? Amen.

Meditácia Ľubomíra Stančeka na dnešný deň z roku 2011/2012