Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 12.07.2013

Meditácie Ľubomíra Stančeka

sv. Ján Gualbert, opát | Mt 11,20-24

separator.png

Vážne slová Pána Ježiša
 

Pýcha je veľmi nešťastná a zlá vlastnosť človeka. Ešte horšie je, keď si ju osvojí veriaci človek. Nie sú zriedkavé prípady, keď si povrchný veriaci človek myslí, že stačí ísť na sv. omšu, prípadne ku sviatostiam, ale jeho ostatný život hovorí o opaku. Nejeden kňaz sa už pozastavil nad správaním „zbožných", ktorí dávajú okoliu najavo, že oni sú „naj"! Ba sú aj takí, ktorí povedia, že oni majú už nebo isté. Áno, zúčastňujú sa viac ako iní svätých omší, pristupujú ku sviatostiam, ale len preto, aby si ich všimli, aby svet okolo nich videl, akí sú. A pritom ich súkromný život, ich vnútro je hrozné. Takíto sa veľmi ťažko zriekajú mylnej cesty. Pýcha ich robí nešťastnými. A keby ich niekto napomenul, je to hotové peklo.

Mestá a dediny tvoríme aj my, jednotlivci. a preto, akí sme my, také sú mestá i dediny. Pán Ježiš to vedel, keď v dnešnom evanjeliu povedal: „Beda ti, Korozain! Beda ti, Betsaida!" (Mt 11,21).

Tieto mestá sa nachádzali neďaleko Kafarnauma. Vieme, že Pán Ježiš sa často zdržiaval na týchto miestach a že tu spravil veľa svojich zázrakov... Tieto mestá obývali Židia. Chybou mnohých Židov v tom čase bolo, že si boli príliš istí svojou spásou. Zakladali si na tom, že sú Abrahámovým potomstvom, že im Boh cez Mojžiša dal Zákon, a preto neprijali učenie o pokání. Ján Krstiteľ aj im venoval slová: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo." (Mt 3,2) Ján im hovoril: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu!? Prinášajte teda ovocie hodné pokánia! Nenazdávajte sa, že si môžete povedať: Naším otcom je Abrahám! – lebo vravím vám: Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov. Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa" (Mt 3,1-10).
Keď prichádza sám Boh v osobe Pána Ježiša a dokazuje im svoje poslanie zázrakmi, ani tieto zázraky nepohli ich srdcia a zostali zatvrdnuté. Preto ku nim volá Pán Ježiš – beda!

Je pre nás čosi samozrejmé a logické, že čím je Božia milosť väčšia, tým väčšia je zodpovednosť tých, ktorí ju odmietajú, a preto musia čakať aj prísnejší trest. To platilo vtedy a platí to i dnes. Preto je namieste otázka: Kto si robí dnes starosť o spásu svojej duše? Kto sa dnes bojí súdu Pána Ježiša? Mali by sme si uvedomiť a v praxi k tomu vážne pristupovať, že nesmie nám byť ľahostajné, čo bude nasledovať po našej smrti, ako nám nesmie byť ľahostajné ani to, ako využívame dary, ktoré od Pána Boha dostávame. Hovoríme, že Pán Boh je dobrý. Áno, aj dnes nám ponúka a čaká na našu odpoveď. To však znamená, aby sme v pokore a láske plnili svoje povinnosti, ktoré od nás očakáva Pán Ježiš. Uvedomme si, že Boh je vševediaci a neznesie len akési pozlátko, povrchnosť, to znamená, že nesmieme povrchným spôsobom života premárniť nám ponúkané a darované milosti, pretože za takýto prístup právom musíme čakať prísnejší trest a môžeme čakať – beda!
Naša dedina, naša dolina, to sme aj my všetci. Keby dnes Pán Ježiš mal zvolať svoje – beda, sme si istí, že by sme nepatrili medzi nich? To je pre nás zároveň dobrá rada. V našom okolí vidíme dosť hriechu a zla v rôznych podobách. Niečo je verejné a mnoho je tajného. Pre nás je to vážne poučenie, aby sme dobrovoľne robili pokánie za seba, ale i za svojich drahých, za neveriacich i za zatvrdlivých hriešnikov. Možností a spôsobov je mnoho. Často sa stáva, že keď niekoho nemôže „veriaci" presvedčiť, dopúšťa sa veľkej nerozumnosti.
Napríklad matka nemôže dostať dcéru do kostola, pretože bola na zábave a jej sa drieme, preto ju hreší, vysloví nepekné slová a vyhráža sa jej. Prípadne ak si muž neplní svoje náboženské povinnosti, žena ho tvrdo karhá. Nemáme náhodou pocit, že aj to dobro je zrazu preč? Postup by mal byť opačný. Keď si títo už neplnia svoje povinnosti, snažme sa, aby sme aspoň my nevyháňali Pána Ježiša z našej rodiny. Snažme sa aj za nich v modlitbách prosiť, za nich ďakovať a odprosovať za ich hriechy. A nemusíme im to ani spomenúť. Vtedy buďme istí, že Boh bude v našom srdci ako na ostrove. Po nejednom probléme v rodine je ako na rozbúrenom mori. Kde sa zachráni človek? Problémy a ťažkosti plodia len znova a znova hriech.
Aké je to krásne, že v rodine je aspoň niekto, kto toto utišuje. Ticho a bez veľkých slov, v tichu svojej komôrky. Kto spočíta množstvo obrátení, keď ktosi vedľa neho žil v tichu a obetoval sa za neho!
Za iných okolností došlo k obráteniu aj dnešného svätca – Jána Gualberta, opáta.

Pri stretnutí s vrahom svojho brata a pri jeho slovách: - Keď som už ja vrahom, nebuď aspoň ty! Dnes umrel Kristus za hriešnikov a modlil sa za svojich vrahov. Odpusť mi aj ty a nechaj ma žiť! – Ján schová svoj meč a vrahovi vtláča bozk pokoja.

Veľký skutok, ktorý urobil, bol pre neho odmenou.

Od tejto chvíle neopísateľná radosť vnikla mu do duše. Zahĺbil sa a uvedomil si ešte toho dňa, koľkokrát ho mohol Boh na mieste hriechu zabiť, a neurobil to. V jeho živote od onoho bozku pokoja nastal obrat. Začína jeho pokánie – obrátenie!
Vstupuje do benediktínskeho kláštora San Miniatto pri Florencii. Ján žil v reholi príkladným životom. Chudoba a pokora boli jeho obľúbené čnosti. Túžiac po väčšej dokonalosti opustil kláštor a odchádza ku kamaldulským mníchom. Po čase zakladá odnož benediktínov, zvaných vallombroziáni a tam sa stáva ich opátom.
Ján napísal veľmi prísne pravidlá. Kto sa ich zľakol, mal hneď odstúpiť.

A čo my, aká je naša odpoveď na slová z dnešného evanjelia?
Bude pre nás platiť pravidlo sv. Jána Gualberta: Kto sa bojí, nech odstúpi?!

Verím, že nie! My, kresťania, by sme mali odpovedať: Pane, chcem robiť pokánie! To slovo „beda" chcem odďaľovať tak, ako nám to tiež ukázala Panna Mária vo Fatime: „Kajajte sa a čiňte pokánie!" Pane, chcem robiť pokánie za seba, aj za iných!
Buďme pred Bohom skutočne zbožní, a to v pokore... Amen.

Meditácia Ľubomíra Stančeka na dnešný deň z roku 2011/2012