Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 21.08.2013

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Sv. Pius X., pápež | Mt 16,13-20

separator.png

Potreba vyznať - potreba dnešných dní
 

Je všeobecne známe, že dnešná doba trpí na nedostatok osobností. Áno, máme takých, ktorí sa vydávajú za vodcov národa a šíria okolo seba množstvo rečí, ale národ ich neprijíma. Čo robí z človeka osobnosť, je jeho vernosť k ideám, jeho charakter, zásadovosť a odpútanosť od pýchy. To všetko môžeme na patričnom stupni dosiahnuť. A práve aj nad touto skutočnosťou je potrebné zamyslieť sa pri slovách z dnešného evanjelia.

Peter hovorí Kristovi: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha" (Mt 16,16).

Ježiš po zvestovaní anjelov na betlehemských nivách, kde sa svet dozvedá o príchode Mesiáša na zem, žije v tichu Nazareta tridsať rokov. Len raz, keď má dvanásť rokov, pripomenie Márii a Jozefovi: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?" (Lk 2,49). Tridsať rokov sa v tichu Boh pripravuje na oslovenie sveta. Ján Krstiteľ o ňom vydáva svedectvo: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta" (Jn 1,29). A pri krste v rieke Jordán sám Boh Otec hovorí: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie" (Mt 3,17).
Ježiš získava svojím správaním, divmi a znameniami u ľudí úctu. Nikodém, ktorý prichádza za Ježišom v noci, pretože je farizej, ale človek verný Bohu, Ježišovi povie: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ, lebo nik nemôže robiť také znamenia, aké ty robíš, ak nie je s ním Boh" (Jn 3,2). Postupne aj Peter spoznáva v Kristovi očakávaného Mesiáša. Keď sa však Ježiš pýta: „Za koho ma pokladajú," odpovedá Peter a jeho ústami hovorí Duch Svätý. Sám Ježiš to potvrdzuje, keď Petrovi na jeho odpoveď povie: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach" (Mt 16,17). Boh Otec sa stará o prijatie svojho Syna u ľudí za Boha. Syn však plní vôľu svojho Otca. Sám to hovorí: „Ja nemôžem nič robiť sám od seba. Súdim, ako počujem. A môj súd je spravodlivý, lebo nehľadám svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal" (Jn 5,30).

Kto chce dnes niečo znamenať, nesmie podľahnúť sebaklamu pýchy. Pýcha je začiatok každého pádu. Pýcha nikdy nedovolí, aby ten, kto sa jej poddá, niečo znamenal. Ak, tak len dočasu a vtedy pád bude o to, bolestnejší, čím vyššej méty človek dosiahol. Spomeňme si na pád pyšných anjelov. Prianím Krista je, aby sme tu na zemi vyznali jeho božstvo, svojím životom uznali ho za svojho Boha a Pána a on sa postará o náš vzrast a o naše postavenie tam, kde nás chce mať. Z každého z nás chce Boh mať osobnosť. Praje si, aby rodičia nielen od detí vyžadovali, aby ich ctili a milovali, ale aby aj svojím životom toto všetko verne, čo hlása Ježiš, dokazovali. Rovnako svojím životom na všetkých postoch, aby sme sa tak správali, aby sme boli vyznávačmi Boha Stvoriteľa, Vykupiteľa a Spasiteľa. Kto nepoukazuje na svoju osobu, ale je sluhom a v láske vykonávateľom svojho úradu, ten si získa sympatiu, úctu a lásku u svojich podriadených, blížnych a súčasníkov.

Tomuto sa môžeme učiť od Guiseppe Melchiorre Sarta, rodáka z Riese, kaplána v Tombolo, farára v Salano, biskupa v Mantui, kardinála v Benátkach a pápeža v Ríme. ako pápeža ho poznáme pod menom Pius X. Nevynikal učenosťou, hoci bol bystrý a vzdelaný. Nevynikal bohatstvom, pretože mal stále dlhy, ale pre iných. Nevynikal rodom, bol synom poštára, a stal sa pápežom. Nevynikal pominuteľnými hodnotami, ale láskou k ľuďom, pokorným a jednoduchým správaním, ohľaduplnosťou, zhovievavosťou, a to všetko preto, aby ukazoval okoliu nie na svoju osobu, ale aby svet ešte viac poznal a miloval Krista. Cirkev mu dala titul svätý. Ako pápež mal titul svätý, ale len ako titul cirkevnej autority. On však bol vo svojej dobe vždy tým, čím ho chcel mať Boh. Bol kňazom, prešiel všetkými cirkevnými hodnosťami a vždy bol reprezentantom, ktorý vo svojej dobe ukazoval na Krista ako na svoj ideál.

Cirkev pred ním poslednému pápežovi po smrti udelila titul a povýšila na oltár pápeža rovnakého mena, Pia V. Ten však zomrel v roku 1572.Skoro 350 rokov nedala Cirkev titul svätý po smrti žiadnemu pápežovi. Za 1 100 rokov dala Cirkev ento titul len piatim pápežom. Prečo? Neboli ostatní svätého života? Veríme, že môžu byť všetci v nebi, v stave večnej blaženosti. Pius X. však svojím životom dokázal byť osobnosťou, byť tým, čo mal byť, takým, akým mal byť, a to nielen na najnižšom poste cirkevnej hierarchie, ale aj na jej čele.
O jeho osobnosti svedčí aj jedna, povedzme maličkosť z jeho života.

Keď mu sekretár už ako biskupovi oznámil, že na prijatie čakajú dvaja ľudia, šľachtic Cavariani a akási žena, biskup sekretárovi povedal: - Nech najprv príde tá žena. Zaiste má deti a potrebuje sa ku nim ponáhľať. – Keď sa mu na svojich farníkov sťažoval jeden farár, povedal: - Milý brat, či nevieš, že teraz obviňuješ sám seba? Vráť sa medzi nich a buď dobrým farárom. – Potom vytiahol svoju známu tabatierku a ponúkol spolubrata slovami: - Len odvahu. Boh ti pomôže. Musíš pamätať, že len láskou sa dosiahne láska. – Za svoje heslo si pápež zvolil: Všetko obnoviť v Kristovi. Svoje heslo splnil. Stalo sa, že na audienciách bolo viac zázrakov. Spomína sa uzdravenie nevidiaceho, chromého a vtedy mnohí ľudia volali: - Svätý, svätý! – načo pápež s úsmevom ich opravil, že si zmýlili jeho meno. – Nevolám sa Il Santo, ale Sarto. – A predsa je svätý. Nezáleží, čo hovoria iní o nás, ale čo je v nás, aký mám vzťah ku svojmu Bohu.

A za koho pokladáme my Ježiša? Nech nehovoria len naše ústa, ale čo hovorí náš život? Poznáme sa každý. A práve tu dnes je ten čas milosti, že chceme spolupracovať s Duchom Svätým, meniť svoj život, riadiť svoje skutky, slová a myšlienky tak, aby sám Ježiš o nás mohol vydať podobné svedectvo ako o Petrovi. Dôležité je, aby sme sa stali v očiach Krista osobnosťou. Byť tým, čím máme byť. Keď sa chceme ešte viac utvrdiť v myšlienke, kto dnes vo svete niečo znamená, vidíme mnohé osobnosti, ale všetci majú jedno spoločné. sú to ľudia, ktorí majú nielen skvelý ľudský profil, držia sa osvedčených ľudských zásad spolužitia s ľuďmi, ale sú ešte aj preniknutí čnosťami.
Tak vidíme, že duchovnosť má svoje miesto aj tam, kde sa tvrdí, že viera nie je ku šťastiu na zemi potrebná. Morálne vlastnosti a plnenie príkazov Boha, robia z človeka osobnosť tak v očiach ľudí, ako aj Boha. Dnes sú to mnohí v našom okolí. Nepoznaní, nevynikajú navonok, a predsa si ich ľudia vážia, obdivujú, dávajú im úctu. To preto, že svojím životom obohacujú svoje okolie. Nežijú len pre seba a nežijú len pre tento svet. A toto je pozvanie pre každého z nás. Dnes každý si máme povedať :Chcem to aj ja dokázať s pomocou Ducha Svätého.

Naša doba - to sme všetci, aj my tu prítomní. Každý človek má povinnosť obohatiť svoje okolie, dobu. Každý veriaci má povinnosť priviesť nielen seba k Bohu, ale aj iným pomôcť na ceste k svätosti. Amen.

Meditácia Ľubomíra Stančeka na dnešný deň z roku 2011/2012