Meditácia na 04.11.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Karol Boromejský, biskup; Hubert z Tongres-Maastricht | Jn 10,11-16
Počúvajme starosť Cirkvi o spásu
Viacerí sa pýtate na pôvod a začiatok spomienky na zomrelých. Najstaršie archeologické výskumy prezrádzajú, že mŕtvym sa prejavovala úcta. Mŕtvym sa dávali do hrobov rôzne veci, napríklad s čím robili, aby v živote po smrti mohli pokračovať v novom živote. Dokonca v Egypte po smrti panovníka boli spolu s ním pochovávaní jeho sluhovia i manželka. Tí sa na smrť tešili, lebo podľa učenia ich kňazov, pravda, pohanských, po smrti pokračujú v živote v ešte oveľa krajšom. Sviatok všetkých zomrelých sa traduje od X. storočia, keď sv. Odylón, opát z Clouny, nariadil všetkým svojim podriadeným, aby od večera 1. novembra za jeden týždeň slúžili sväté omše za mŕtvych rehoľných bratov. Čoskoro sa tento zvyk rozšíril do celej Cirkvi. Cirkev nás dnes učí a pripomína slová Pána Ježiša o potrebe starať sa o dobrú smrť, vo svojich modlitbách myslieť na zomrelých v tom duchu, ako hovorí Ježiš o sebe:
„Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj život položím za ovce" (Jn 10,14).
Ovce počúvajú hlas svojho pastiera. Nie pastier ide za ovcami, ale ovce idú za hlasom pastiera. Tento známy obraz použil Ježiš, aby nielen svojim súčasníkom, ale aj všetkým veriacim do konca sveta, poukázal na potrebu počúvať Učiteľský úrad cirkvi. Podobenstvo, ktoré nestratí na význame do konca sveta.
Presviedčame sa o tom aj dnes, v dušičkovom týždni. Kto nám dáva viac nádeje, lásky a úcty k zomrelým ako učenie Cirkvi? Tá nám dáva nádej, že keď počúvame Krista, ktorý hovorí cez Cirkev, nemusíme si zúfať, klesať na duchu a ísť do neistoty. Čiže radosť z priateľstva s Kristom už tu na zemi je naším obohatením.
Ježišov hlas znie aj dnes z našich kazateľníc, ale taktiež zo Svätého písma, z učenia Cirkvi a tradície. Preto Apoštolská konštitúcia z 10. augusta 1915 dovoľuje, aby 2. novembra každý kňaz mohol sláviť tri sväté omše. Jednu môže aplikovať na svoj úmysel za zosnulých a prijať štipendium; druhú za všetkých zosnulých a tretiu na úmysel Sv. Otca bez štipendií.
V každej dobe si Boh povoláva za učiteľov v Cirkvi tých, ktorí sú ochotní plniť vôľu Božiu a stávajú sa požehnaním pre veriacich, a zároveň si získavajú svätosť.
Dnes si spomíname na niekoľkých. Svätý Karol Boromejský bol synovec pápeža Pia IV. Bol vzdelaný Mal dva doktoráty. Stal sa sekretárom pápeža s arcibiskupskou hodnosťou milánskeho arcibiskupa s povinnosťou sídliť v Ríme. Nebol kňaz. Mal 22 rokov a už preukazoval služby pápežovi. Bol to však nepotizmus. Na Karola zapôsobila veľmi vážne smrť brata Federica v novembri 1562. Videl v nej Boží zásah a rozhodol sa zmeniť život. A dnes Karol je svätý. Má zásluhy na uskutočňovaní záverov Tridentského koncilu, ktoré voviedol do praxe i napriek odporu kléru a rehoľníkov. Dokonca ho chcú zabiť. Vizituje milánsku arcidiecézu. Káže, učí, zakladá semináre a školy, stal sa otcom svojej diecézy. Keď je mor, svoj palác premení na nemocnicu a sám sa tiež stará o chorých. Zomrie vysilený prácou ako 46-ročný. Zomrel ako hlas Cirkvi, ktorý žije aj dnes v diele, ktoré po sebe zanechal.
Podobne svätý Hubert, ktorý je najprv ženatý a mal i syna sv. Floriberta, keď sa stane biskupom v r. 704 v Maastrichte, Belgicku, prejaví sa ako skutočný pastier svojho ľudu. O ňom sa rozpráva, že ako mladý na poľovačke videl jeleňa s krížom medzi rohami, ktorý k nemu prehovoril, aby zanechal život povier a pohanstva, a dal sa do služby Bohu. Dnes sa uctieva ako patrón poľovníkov.
Vidíme, že aj od nás záleží hodnota viery. Počúvajme hlas svojej Cirkvi, Učiteľského úradu. Tento hlas nás nesklame. Hlas Cirkvi je hlas Ježiša. A to sa týka aj učenia o smrti, večnom živote, očistci a spáse. Sú to pre dnešný čas stále aktuálne a časové veci.
Počúvať znamená mať istotu. Keď vieme oceniť počúvanie ušami, iste budeme sa raz tešiť z toho, že sme počúvali Boha, ktorý hovorí aj dnes ku nám v tieto dušičkové dni. Amen.