Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 03.05.2014

Meditácia Ľubomíra Stančeka

Sobota po 2. veľkonočnej nedeli | Jn 6,1-15

Viac o VIERE sa môžete dočítať v Herbári myšlienok Ľubomíra Stančeka

separator.png

Potrebujeme rásť vo viere

Augustín Záň rozpráva udalosť: Bolo sparné odpoludnie a na brehu jazera sa mnohí kúpali. Niektorí sa ochladzovali nielen vodou, kúpaním, ale aj pivom, ktorého sa tam hodne minulo. Jedného, ktorý už mal viac pív v sebe, začalo brať na nafukovačke od brehu. Zľakol sa viac, ako bolo tréba a začal kričať o pomoc. Neďaleko sa so svojimi priateľmi kúpal kňaz. Keď počul volanie o pomoc, priplával k volajúcemu. Zistil, že voda tam nie je ani po pás. Postavil sa k volajúcemu a z celého príbehu bolo viac smiechu ako nebezpečia. Chudák, stratil vieru a myslel si, že sa topí.

Stávajú sa aj iné prípady. Môže sa niekto dnes pýtať: Je aktuálne dnes hovoriť o viere? Odpoveď znie: "Rozhodne ÁNO"! Ako je stále aktuálny príbeh. „...zazreli kráčať Ježiša po mori" (Jn 6,19).
Text nám pripomína, že pri svojej šikovnosti, istote svojho života, potrebujeme pomoc od Boha. Scéna ako kráča Ježiš po mori zavčas ráno, pokiaľ apoštoli sa plavia na lodičke, začala niekoľko hodín pred tým. Po prvom rozmnožení chlebov, Ježiš posiela apoštolov, aby sa preplavili na druhý breh. On sám odchádza do ticha na horu modliť sa. Ježiš pripravuje učeníkov na misijné evanjelizačné dielo. Že apoštoli začínajú vnikať do tajomstva osoby svojho Učiteľa, je vidieť aj z ich slov, keď Ježiš vstúpi do lodičky s Petrom a učeníci sa ocitnú pred Ježišom na kolenách a vyznávajú: „Naozaj si Boží Syn" (Mt 14,33). Ježiš, keď kráča po hladine mora, dáva jasne najavo učeníkom moc nad prirodzenými zákonmi a keď dáva Petrovi súhlas, aby aj on vyšiel z lodičky a prišiel k nemu po hladine mora, Ježiš chce poukázať na moc, ktorou chce obdarovať svojich učeníkov. Peter ide, pretože vidí stáť Pána a počuje Jeho rozkaz „Poď!" Ide teda, odváži sa! Viera učí odpúťať sa od seba. Pán nedá zahynúť tým, čo dôverujú v neho. Pán môže spôsobiť, že akýkoľvek vietor, chaos sa na jeho slovo stráca. Je predsa Pán, je Boh. Pokiaľ budeme pozerať na Ježiša, nemusíme mať strach. Pozerať na Ježiša je dôležité a vypláca sa. Treba veriť v pomoc Božiu, a vedieť počúvať hlas Boží, žiť podľa toho, čo chce od nás Ježiš.

Je potrebné, aby sme si sami zo seba neurobili výsmech. Život treba brať vážne a zodpovedne. Kto sa zahráva s ohňom, sa popáli. Kto sa vydáva na more života bez Boha, rýchlo môže spoznať svoju záhubu. Kto naviac opovrhuje vedome a dobrovoľne Ježišovým prísľubom pomoci, nech si uvedomí, že môže mu prísľub byť v jeho núdzi odňatý. Práve naopak. Je správne, že chceme tak pred Bohom, svojím okolím i pred sebou samým vydávať o svojej viere to najlepšie svedectvo. Amen.

YT | GTV | DM

separator.png

Jn 14,7-14 | Kto vidí mňa, vidí Otca...

Je veľkou radosťou pre rodičov pozrieť sa do tváre svojho dieťaťa a vidieť v nej aj svoju tvár. Keď drží otec v náručí syna, mimovoľne hľadáme podobnosť čŕt, neskôr aj charakterov. Náš ľudský zrak to všetko chce prenikať. Jednoducho: chceme vidieť. Aj apoštoli chceli vidieť Otca. A Ježiš začudovane odpovedá: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma? Kto vidí mňa, vidí Otca..." (Jn 14,9). Tento úryvok z Jánovho evanjelia obsahuje opäť jedno až `úsmevné` miesto - nedorozumenie v dialógu medzi Ježišom a jeho učeníkmi. Ježišove myslenie je radikálne iné. Znova sa míňa so svojím okolím. Prevyšuje krátkozrakosť ľudských nápadov. Filip sa iste pýtal úplne úprimne - až prostoreko.

Ale.... najlepšie bude, ak sa na chvíľu oblečieme do kože Filipa a predstavíme si, ako aj nás oslovuje Ježiš menom a pýta sa: „Tak dlho si so mnou a nepoznáš ma?" Naozaj, tak dlho si už s nami Pane - roky, desaťročia. Tak dlho sa už k tebe modlíme, snažíme sa s tebou komunikovať, prosiť ťa.... Mnohí z nás by mohli osobne vyznať svoju osobnú skúsenosť s Kristom, a napriek tomu ho ešte nepoznáme, pochybujeme... Chceme vidieť Otca, akoby nám Syn nestačil. A to je ten menší problém nášho vzťahu. Zvlášť v 90-tych rokoch minulého storočia, sa v našom životnom priestore začali, ako huby po daždi, objavovať firmy typu „Otec & syn". To, čo je v západných ekonomikách už desaťročná i viacročná tradícia. Otec a syn - kontinuita života, myšlienok, práce. Aká prirodzená záležitosť. Celkom blízko nás. Niečo podobné, ale v úplne inej kvalite vzťahu nám dnes predkladá Ježiš. Aj naša kvalita vzťahu k Ježišovi je postavená na pochopení vety: „Kto vidí mňa, vidí Otca." Všimnime si, že všetko, čo podniká Ježiš, to buduje v srdciach ľudí, a neviaže len na svoju osobu. Neustále hovorí o Otcovi. A vždy cítime vrúcnosť vzťahu medzi ním a Otcom - cítime to v jeho slovách, postojoch. Celý život Otca je určovaný jednotou so Synom a naopak.

Dnešný deň je nová výzva našej viery. Viery, ktorá prekoná parciálnosť na osoby, ale ktorá je vierou v Trojicu - vo vzťahu, ktorý plodí lásku. Kto miluje, je veľmi blízko, aby videl viac ako videl Filip. Aby videl v Synovi Otca. Aby nebol zvedený pokušením našej skúsenosti, ktorá nám predkladá vzťah otca a syna ako boj, konkurenciu, ba niekedy aj nenávisť. Ježiš predniesol apoštolom i nám, ďalšiu lekciu evanjelia, ktorá má pre nás zásadný význam. Veď vzťah Otec - Syn je večný, a my sme povolaní žiť jeho obraz už tu na Zemi. Vzťah otec - syn je pre každého z nás existenciálny. V určitom zmysle: určuje celý náš život. Nebojme sa prijať toto tajomstvo vzťahu Otca a Syna, lebo len ten nás naučí správne žiť svoje otcovstvo i synovstvo. Veď každý z nás je otec i syn. Ak to tak nie je, je pred nami ešte dlhá cesta... 

Dnes mimoriadne prajem všetkým otcom i synom jednotu, ktorú dnes predstavil Ježiš. Jednotu, ktorá je svedectvom vzťahu. Amen.