Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 07.05.2014

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Streda po 3. veľkonočnej nedeli | Jn 6,35-40

separator.png

V I E R A

separator.png

Ježiš povedal zástupom: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť. Ale už som vám povedal: Aj ste ma videli, a neveríte. Všetko, čo mi dáva Otec, príde ku mne. A toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem, lebo som nezostúpil z neba, aby som plnil svoju vôľu, ale vôľu toho ktorý ma poslal. A vôľa toho, ktorý ma poslal, je, aby som nestratil nič z toho, čo mi dal, ale aby som všetko vzkriesil v posledný deň. Lebo vôľa môjho Otca je, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život; a ja ho vzkriesim v posledný deň."

separator.png

Eucharistia má byť súčasťou nášho života.

Jedna z najťažšie znášaných bolestí rodičov je, keď už pre svoje dieťa neznamenajú skoro nič. Len rodičia vedia, čo museli pre svoje dieťa vytrpieť, čoho sa zriecť, čo všetko obetovať a podstúpiť. Ich láska neprestáva, milujú stále a akosi nenachádzajú slov, aby toto všetko svojmu dieťaťu povedali. Boja sa, že by to považovalo za čosi samozrejmé, prípadne by tieto ich slová zironizovalo. Preto radšej milujú a nič nehovoria, aj keď čakajú na opätovanie lásky.

Všetci sme deti Božie, synovia a dcéry nebeského Otca, bratia a sestry Ježiša Krista. A preto v oblasti viery môžeme často hovoriť o bolesti Pána Ježiša, keď ho my, bratia a sestry neuznávame, často nemáme za nič. A predsa, Ježiš nás neprestáva milovať, o čom svedčia i slová z evanjelia: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť" (Jn 6,35).

Vieme, že Boh Otec poslal na svet svojho Syna, aby sa stal chlebom nášho života. Nič dokonalejšie nemohol Boh vymyslieť. Jeho Syn, druhá božská osoba, pod znakom chleba a vína, je stále prítomný medzi tými, ktorých miloval až do krajnosti. Boh určil, že pre telo je dennodenne potrebný chlieb. Boh vo svojej múdrosti určil, že aj pre dušu človeka dá posilu v podobe chleba. Preto od Poslednej večere sa skutkom stali slová, ktoré sme počuli v evanjeliu, ktoré povedal Ježiš v Kafarnaume vo chvíli, keď ho hľadali zástupy po zázračnom nasýtení na púšti. Vidíme, že Ježiš sa stal pokrmom, to znamená, že pod spôsobom chleba je prítomný ten istý a vždy až do konca sveta - náš Vykupiteľ a Spasiteľ. Preto, kto sa snaží žiť svoju vieru, môže hovoriť so svätým Pavlom: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus„ (Gal 2,20).

Tu si však musíme uvedomiť, že viera je nutná ku spáse, a preto sa musíme snažiť dostať sa k tejto svojej viere. Ako je potrebný chlieb pre život pozemský, tak je nutná viera v Ježiša Krista pre večný život. Viera v zázraky nestačí. O tom sa môžeme presvedčiť z toho, čo čítame v evanjeliu. Židia videli zázraky Pána Ježiša, a predsa mu neuverili. Kto však uveril, ten pochopil zázraky ako znamenie, že v Kristovi je činný Boh. Je to ako značka, ktorá nás dovedie k osobe Krista. Prijať Krista vierou musíme chápať ako veľkú milosť od Boha Otca. Vieme to z úst samého Pána Ježiša, že všetci, ktorí prichádzajú k nemu a prijímajú ho, sú obdarovaní Otcom. Je to vôľa Otcova, že prichádzame k Ježišovi. A Ježiš nikoho, kto prichádza k nemu, neodoženie.

Je to smutné, že mnoho ľudí neverí v osobu Krista. Vieme, že toto zarmucovalo i samého Ježiša, že mnoho ľudí si nenašlo k nemu cestu i keď videli jeho zázraky. I napriek tomu nikoho neodmietol, pretože prišiel spasiť všetkých ľudí. Z toho vyplýva, že je našou povinnosťou neodmietnuť Ježiša a jeho učenie. Máme si uvedomiť, že sme nástrojom Božej lásky. Preto k Ježišovi a k viere často vedú podivuhodné cesty. Kňaza navštívila mladá študentka, ateistka. Chcela poznať kresťanstvo a študovať ho. Stále mala ku všetkému mnoho chytráckych pripomienok. Keď sa raz s kňazom lúčila, povedal jej: "Mária, zapamätaj si, že si milovaná, ináč by si tu nebola. Ježiš ťa má veľmi rád, a preto ti umožnil cestu až sem. Uvedom si, že tejto jeho láske neunikneš." Po niekoľkých mesiacoch mu napísala veľkonočný pozdrav: "Neviem, kedy sa to začalo, neviem, kedy sa to stalo, neviem, kde sa to stalo, neviem, ako sa to stalo. Viem však, že som zasiahnutá Ježišom. Pozdravujem Vás naplnená veľkonočnou radosťou, ktorá napĺňa celé moje srdce, a s touto radosťou sa s Vami chce rozdeliť už iná, iná Mária." Čo ju k tomu priviedlo?

Poznanie. Toto je to, čo mnohým chýba. Chýba nám sila dať sa preniknúť Ježišom. Pokiaľ toto nebudeme môcť povedať, že sme sa zmenili, tak sa vlastne s nami nič nestalo. Až keď nás Kristus premení v seba, budeme môcť so svätým Pavlom povedať: "Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" (Gal 2,20). A tu môžeme hovoriť o opravdivom kresťanovi. Viera v Eucharistického Krista je osobný vzťah, kedy človek prichádza k Ježišovi s tým, že ho chce prijať. Vtedy sa kresťan sa stáva svätostánkom. Ježiš hovorí: „Ja som chlieb života" (Jn 6,35). Ježišove učenie o sebe samom v Eucharistii je zvýraznené vierou nádejou a láskou. Treba Ježišovi veriť, v Ježiša dúfať, milovať a zostávať s ním. To je fundament nášho prežitia a života s Eucharistickým Ježišom. Eucharistia nás privádza k obetiam, službe, vernosti evanjelia. Bez viery, nádeje a lásky opravdivo žitej, bez tohto základu by sa kult Eucharistie ľahko mohol zmeniť iba na polykanie oplátky počas sv. omše, či pozeraniu sa na kúsok oplátky v monštrancii. Eucharistia je dynamickým centrom. Prijíma nás z rozptýlených oblastí nášho duchovného vzdialenia sa, spája nás s Ježišom a bratmi a posúva nás s Ježišom a bratmi smerom k Otcovi. Je ako slnko, ktoré priťahuje k sebe ľudí a s ňou kráčajú k tajomnému, a to k najistejšiemu cieľu.

Opätovať lásku Kristovi je to, čo čakajú i rodičia od svojich detí. Opätovať lásku. Toto opätovanie prináša na oboch stranách obohatenie, nové možnosti lásky, vzrast i ďalšie dary, o ktorých ten, čo dnes ešte zabúda opätovať lásku, nemá predstavu. Amen.

YT | GTV | DM