Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 18.05.2014

Meditácie Ľubomíra Stančeka

5. veľkonočná nedeľa | Jn 13,31-33.34-35

separator.png
Výzva k novému prikázaniu. Veľkonočnú dobu využiť na príkaz lásky

Nepatríte aj vy medzi tých, čo si v súvislosti s Ježišovými slovami o príkaze navzájom sa milovať, ste si povedali, že sú to veľmi ťažké slová? Ježiš pri rozlúčkovej večeri s učeníkmi, keď už Judáš odišiel Ježiša zradiť, hovorí apoštolom: „Nové prikázanie vám dávam,..." (Jn 13, 34-35).

Veľkonočná doba nám pripomína vážne požiadavky, ktoré od nás čaká Ježiš. Medzi ne patrí aj príkaz, aby sme sa milovali navzájom. Pán Ježiš pred svojim budúcim nanebovstúpením, keď už nebude viditeľne prítomný vo svojej Cirkvi, apoštolom dáva príkaz. Kto spoznal lásku Pána Ježiša na vlastnom živote, kto z tejto lásky žije, kto ju prijíma, jej rozumie, pochopil týmto Ježišovým slovám. Kto tieto slová pochopil a prijal za svoje, ten môže ľahšie a viac ako ktokoľvek iný, ich realizovať vo svojom živote. Vieme prečo prišiel Ježiš na svet. Prečo sa nám stal podobný v ľudskom tele. Ježiš chce, aby sme s ním spolupracovali na svojej spáse. Prvé nebo sme si hriechom zatvorili. Ježiš svojou smrťou nám otvára nebo. Po prijatí Ducha Svätého máme spolupracovať s jeho milosťami, aby sme si zaslúžili účasť v novom Jeruzaleme, v Božom kráľovstve. V Písme sa stretávame s kategóriami, ktoré máme poznať a podľa toho si zariadiť život. Nový obraz neba, ktorý nám predstavuje Ježiš, keď sa budeme milovať, že „podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci" (Jn 13,35), zobúdza v našich srdciach odhodlanie, nádej a lásku. Ježišove slová sú žriedlom energie pre náš život, keď Boh je naším Otcom, ktorého srdce je plné lásky a milosrdenstva. Ježiš pri svojom nanebovstúpení nám prisľúbil, že nám ide pripraviť miesto. Starý obraz neba vyvoláva v nás strach pred veľkosťou a svätosťou Boha. „Viera bez skutkov je mŕtva" (Jak 2,26). Boh chce, aby sme prijatím "nového prikázania", to znamená životom lásky medzi sebou, budovali "novú zem".

Musí budovať v sebe každý, kto uveril v Krista. Udalosti zo života hovoria, že nestačí sa narodiť v kresťanskej rodine a nestačí byť len v ako dieťa veriace, alebo len niekedy, keď mi to vyhovuje, že som veriacim. Pri krste bolo do našich duší zasiate semeno viery. Vzrast nám dáva Boh. Kedy príde pre nás žatva - smrť, nikto z nás nevie. Našou povinnosťou je pracovať na roli svojej viery. V živote sa nedá žiť osamote. Medziľudské vzťahy sú často ťažké, nepríjemné, tvrdé. Nielen iní majú chyby, nedostatky, dopúšťajú sa omylov, hriechov, ale my, každý jeden. Preto sme povinní si navzájom odpúšťať. Ježiš nás učí realizovať vo svojom živote príkaz, aby sme sa navzájom milovali. Chápeme, že Ježišove slová o tomto príkaze aj dnes platia. Nestratili na význame. Musíme ich zachovať, ak chceme byť spasení.

Nie je nič azda neužitočného, ako len hovoriť o tom, že sa máme mať radi. Pohľad na Ježiša hovorí, že on najprv konal a potom hovoril. Najprv odpúšťa hriechy a potom hovorí o láske. Spomeňme si na Zacheja. Ježiš dáva svoj život za nás a teda nielen hovorí o láske. Kto chce hovoriť o láske, musí dozrieť v láske. To nie je niečo, čo sa dá nacvičiť. Dozrievanie v láske rastie z osobného poznávania Boha ku nám. Láska podľa evanjelia nie je nevedomá a slepá. Súvisí zaiste s poznaním. Uvedomujeme si, že láska v Ježišovom štýle nestojí na deklarovanej pravde, ale na pravdivom postoji. Ježiš nás tak učí milovať aj vtedy, keď naša láska nie je opätovaná a to aj obeťou vlastného života.

Keď na Svätopeterskom námestí Turek Mehemet Ali Agča 13.5.1981 spáchal atentát na pápeža Jána Pavla II. vieme, že pápež sa na svojho vraha nielen nehneval, ale ešte v tom istom roku prišiel za ním do väzenia, aby ho navštívil a povedal mu, že ho má rád. V roku 1998 sa stala tragédia - člen švajčiarskej gardy Cédric Tornay zastrelil svojho nadriadeného podplukovníka Aloisa Estermanna jeho manželku a potom sa sám zastrelil. Bolo to zo závisti. Vieme, že na pohreb vraha prišla aj rodina zavraždeného. Prečo? Aby im podali ruku, že sa nehnevajú na vraha. Títo veriaci si uvedomujú slová: „Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá" (Mt 5,22).

Vieme, že sa máme mať radi. Nie je potrebné, aby nám to niekto pripomínal. Vieme však aj to, ako je ťažké milovať svojho blížneho. Mať rád tých, ktorí sú iní ako sme my, sú iní ako by mali byť, ako by sme ich chceli mať. Je pravdou, že keby všetci ľudia boli podľa našich predstáv, nemali by sme ťažkosti ich mať radi. Ale vieme, že takáto situácia na zemi nikdy nebude. A práve preto vo veľkonočnej dobe sú Ježišove slová aktuálne a je časové si ich všimnúť a zariadiť sa podľa nich.

Judáš odchádza z večeradla aby ho zradil, ale Ježiš ho neprestáva mať rád. Ježiš nás miloval do krajnosti. Aj v našom živote stretneme veľa malých Judášov. Máme ich prestať milovať? My sami sa stávame Judášmi a iní majú nás prestať mať radi? Je správne, že chceme si vyprosiť pravú lásku tak k Bohu, blížnym i ku sebe samým. Uvedomujeme si, že Ježiš od nás chce, aby sme sa zriekli nenávisti, zlej odplaty, agresie, súdov...Po svätej omši sa vrátime do bežného života. K ľuďom ktorí nemusia odpovedať na našu lásku láskou, ale hriechom. Nesmieme a nechceme ich nenávidieť a nasledovať v ich hriechu. Preto prosme Eucharistického Krista o posilu, vytrvať v dobrom, v láske..

Quo vadis? Kam kráčaš brat, sestra? To Ježiš čaká aj od nás. Amen.

YT | GTV | DM