Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 06.06.2014

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Piatok po 7. veľkonočnej nedeli | Piata pravda: Duša človeka je nesmrteľná

separator.png
Vysvetliť pojem nesmrteľnosť duše a povzbudiť k čnostnému prežívaniu života.

Počas posledného veľkonočného týždňa si rozoberieme každý deň jednu zo šiestich právd nášho náboženstva. Ako ozvenu najväčšieho sviatku roka. 

Dovoľte na úvod otázku. Viete, ktorí športovci sú najsvätejší? ...sú to vraj cyklisti, pretože sa neustále starajú o svoje duše (v bicykli). Áno, je to myslené ako žart, ale zároveň vyjadruje veľkú pravdu. Vyjadruje, že aj my sa máme neustále starať o svoju dušu. No nie o tú, ktorú máme v pneumatike svojho auta či bicykla, ale o tú, ktorá je súčasťou našej osobnosti, nášho ja - o nesmrteľnú dušu, ktorá oživuje naše smrteľné telo.

Pán Ježiš pri istej príležitosti povedal: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo,ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle" (Mt 10,28). Duša človeka je nesmrteľná; tak znie piata pravda z malého Vyznania viery. Biblická reč výraz „nesmrteľnosť duše" nepozná. Ak spomína nesmrteľnosť, tak jedine vo vzťahu k Bohu. V Starom zákone nie je očakávanie posmrtného života, ale mŕtvi existujú v šeole; kniha Múdrosti a kniha Sirachovho syna rozpráva o nesmrteľnosti celého človeka. Slová, ktoré sa v Starom zákone používajú na označenie duše (nefeš - hrdlo, pás; prenesene dych, život), na ducha (ruach - vietor, dych, duch, životná sila, život), na telo (bassar - mäso, telo, príbuzenstvo, rodina) znamenajú celého človeka. Pritom nie je medzi nimi protirečenie: nefeš a ruach = človek vo vzťahu k Bohu; človek nemá telo, ale je telom, nemá ducha, ale je duchom, ktorý je otvorený Bohu. Oboje značí celú ľudskú osobu. Telo nie je väzením duše, ani zdrojom hriechu, ako o tom učí antický filozof Platón. Keď duša a telo tvorí jednotu, padá stará predstava, že smrť je odlúčením duše od tela. Smrť je teda udalosť, ktorá postihuje celého človeka. Ako je to teda s nesmrteľnosťou duše? Filozofi vysvetľujú nesmrteľnosť duše jej jednoduchosťou. Nemôže sa rozdeliť, nemôže sa rozpadnúť, nemôže teda zaniknúť. Teológia to vysvetľuje krajšie. Človek nemôže zaniknúť, pretože Boh ho pozná a miluje. A keďže každá láska tiahne k trvaniu, Božia láska trvalosť nielen chce, ale ju i spôsobuje. Sami uznajme, nie je to krásne byť si vedomí, že ja nezaniknem, pretože Boh o mne vie, stvoril ma a má ma rád? Som Boží majetok, a preto nezaniknem. Môžem na Božiu lásku odpovedať svojou láskou, môžem uveriť: „Kto uverí v Syna, ten už má život večný" (Jn 3,15). Viera v nesmrteľnosť je pre nás kresťanov, radostnou istotou. I napriek uvedenému, viera v nesmrteľnosť zostáva naďalej verením a nie poznaním. Nemožno ju dokázať vedeckým pokusom. Žiadny chirurg nenájde dušu ako orgán v ľudskom tele. Nikto nedokáže pokusmi v laboratóriu, že dušu nemožno zabiť, rozbiť, že je nesmrteľná. Je a zostane súčasťou našej viery v Boha, súčasťou nášho Kréda, že verím vo vzkriesenie tela a v život večný. Je súčasťou viery, že Boh nášho počiatku - Stvoriteľ, je tiež Bohom nášho konca - Boh Dovŕšiteľ. Boh je Alfa i Omega.

Už vieme, že smrťou sa náš život nekončí. Práve naopak, iba začína. A to vďaka Bohu, ktorý nás obdaroval nesmrteľnou dušou. Je namieste otázka: Ako bude vyzerať náš život po smrti? Bude vyzerať presne tak, ako si ho navrhneme v tomto pozemskom živote. Na konci vekov bude Boh každému vyplácať spravodlivú mzdu za svoje pozemské hospodárenie. Spravodlivo odváži naše skutky. Na ktorú stranu sa nakloní váha nášho života? Na tú, kde sa nachádza všetko dobro, čo sme vykonali počas nášho putovania do nebeskej vlasti? Alebo na tú, kde je zase všetko zlo, ktoré sme spáchali a zároveň i dobro, ktoré sme nevykonali, zanedbali?! Po akej ceste kráčame za svojím večným cieľom? Po širokej, ktorá je na prvý pohľad vábivá, ale zradná? Alebo po úzkej, ktorú nám odporúča Pán Ježiš?! Svet, v ktorom žijeme, nám ponúka mnoho ciest. Sľubuje nám, že vyplní všetky naše túžby. Aj keď dosiahneme cieľ - splnenie nejakej túžby, vždy nám bude niečo chýbať, pretože svet nám ponúka len to pozemské: bohatstvo, sláva, úspech, kariéra... Môže nám svet dať lásku alebo večný život? Asi ťažko! „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!" (Mt 16,26) Nastúpme na cestu svätosti, na cestu do Božieho kráľovstva, ktorá nie je nič iné ako nasledovanie Krista. Keď pozeráme na akúkoľvek časť z jeho života, vždy tam nájdeme vzor, ako sa Ježiš správa a čo robí. A toto môže urobiť každý z nás; ale ak nepoznáme dobre Ježišov život, nebudeme vedieť, ako ho nasledovať. Preto je pre nás dôležité stále viac a hlbšie poznávať jeho život. Takto sa od Ježiša naučíme plniť Božiu vôľu. Plnením Božej vôle nasledujeme Krista a kráčame krok za krokom, každý so svojím každodenným krížom, do Božieho kráľovstva.

Na okraji oázy rástla mladá palma. Jedného dňa šiel okolo človek, ktorý mal mániu všetko ničiť. Uvidel malý stromček, vzal ťažký kameň a položil ho do koruny stromu. Potom šiel ďalej. Palma sa pokúšala všetkými možnými spôsobmi túto záťaž zhodiť, ale bez výsledku. Kameň sedel pevne v jej korune. Palma sa nechcela tak ľahko vzdať: zapustila silno korene, išla čoraz hlbšie do zeme, aby si zabezpečila pevnú oporu. Tak narazila na vodnú žilu, odtiaľ čerpala silu a vzrast. Až teraz zbadala, že rastie. Zakrátko sa stala najväčšou a najkrajšou palmou na okolí. Po rokoch prechádzal tadiaľ znova ten zlý človek a chcel vidieť dielo svojej skazy. Predstavoval si, že nájde nejaký malý, zdeformovaný stromček. Zrazu sa k nemu schýlila najkrajšia palma, ukázala mu kameň a povedala: „Ďakujem ti, človeče. Tvoja záťaž ma urobila silnou."

Aj na naše ramená neraz diabol kladie záťaž, ktorú si myslíme, že už nemôžeme uniesť a často sa vzdávame. Ale uvedomme si jedno, že Pán Boh síce dopustí, ale neopustí. Preto nám poslal svojho Syna, ktorý je tou vodnou žilou, na ktorú by sme sa mali napojiť. Z neho čerpajme životodárnu silu, podobne ako palma zpríbehu. Až budeme žiť z Krista, s Kristom a v Kristovi, vtedy zistíme, že skutočne rastieme a náš život bude skutočným životom; prežívaním Božieho kráľovstva už tu na zemi. Nedovoľme Zlému duchu, aby nás zničil - zahubil. Majme na pamäti Ježišove slová: „Nebojte sa tých; čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle" (Mt 10,28). Jedno staré latinské príslovie hovorí: „Quidquid agis, prudenter agas et respice finem!" „Čokoľvek robíš, rob múdro a so zameraním na cieľ!" Pamätajme, že náš cieľ je blažené prebývanie v nebeskom kráľovstve, spása našej nesmrteľnej duše.

Čo je radostnou zvesťou dnešného Božieho slova? Dušu zabiť nemožno. Ľudská osobnosť je nesmrteľná Božou láskou. Čo nás teda čaká, až dôjdeme na koniec tohto života? Nič? - Nie! Všetko - to jest: Boh! Boh v celej svojej dobrote, tak ako nám ho zjavil jeho jednorodený Syn, Ježiš Kristus. Poďme teda spoločne vyznať, že veríme v Boha Stvoriteľa, že veríme v Boha Dovŕšiteľa, že veríme v život večný. Amen.

YT | GTV | DM