Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 22.06.2014

Meditácie Ľubomíra Stančka

Prvý článok Apoštolského vyznania viery (Gn 1,1-31)
Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme.

separator.png

Boh stvoril svet a človeka z lásky.

Človek zo stvorenia môže prísť k poznaniu Boha a tak mu prejaviť svoju lásku tým, že Jeho dar stvorenia bude využívať na chválu a slávu Stvoriteľa. Svet. Zamýšľali ste sa už niekedy na tým, koľko poriadku, pravidiel a nádhery je v tomto svete? Koľko presnosti a dokonalosti! Odkiaľ toto všetko je? Už mnoho rokov sa človek snaží prísť na príčinu existencie sveta a seba samého. Postupom času vzniklo veľa názorov na pôvod sveta a človeka. Mnoho z týchto teórií už dnes neplatí a bolo vyvrátených dôsledkom prehlbujúceho sa ľudského poznania.

Začíname cyklus tematických homílií, ktorých predmetom bude Vyznanie viery. Po kúskoch si rozoberieme celé Vyznanie viery, aby sme lepšie pochopili základné pravdy našej viery. Dnes začneme prvou pravdou: „Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme. My, kresťania, veríme, že príčinou vzniku sveta a človeka je Boh. V knihe Genezis môžeme čítať: „Na počiatku Boh stvoril nebo a zem" (Gn 1,1).

Najprv si vysvetlime pojem "stvoril." Vysvetlíme si to na základe ľudskej činnosti. Keď človek niečo vytvára, napríklad džbán z hrudy hliny alebo stôl z kusa dreva, vtedy na to, aby vytvoril nejakú vec, potrebuje materiál, z ktorého danú vec vytvorí. Takejto ľudskej činnosti hovoríme tvorenie. Na rozdiel od človeka, Boh nepotrebuje nič na to, aby niečo vytvoril. On tvorí z ničoho a takejto činnosti hovoríme stvorenie. Boh stvoril nebo a zem. Tieto slávnostné slová sa nachádzajú na úplnom začiatku Svätého Písma a Vyznanie viery preberá toto vyjadrenie. Toto vyjadrenie treba chápať všeobecnejšie a znamená celý vesmír, všetko, čo je. Na vrchole stvoriteľskej činnosti Boha je človek. Jemu dal do užívania celú zem, aby sa o ňu staral a zveľaďoval ju. „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!" (Gn 1,28).

Všetko stvorenie tu nie je samo pre seba. Ani príroda tu nie je len pre človeka, aby uspokojovala jeho základné potreby ako je hlad, smäd, atď. Príroda tu nie je len na to, aby slúžila človeku. Každý deň svojej existencie poukazuje na nesmiernu Božiu lásku a dokonalosť. Človek, na základe Božej milosti a stvorených vecí okolo seba, môže poznať Boha Stvoriteľa a na základe tohto poznania má Bohu za všetky tieto dary vzdávať chválu a vďaku.

Boh stvoril tento svet z lásky a dal ho do užívania človeku. Je to dar Boha človeku. Na mieste je však otázka - ako využívame tento dar Boha? Miesto toho, aby človek bol vďačný, stal sa veľkým egoistom. Je len málo tých, ktorí si to uvedomujú. Človek začal z prírody len brať. Bez zodpovednosti ju využíva a tak sa dary zeme stali pre človeka zdrojom zisku a blahobytu. Nie je vôbec zlé, že sa človek naučil ťažiť nerastné suroviny a využívať ich. Nie je zlé, že sa naučil lepšie obrábať zem a vyťažiť z nej maximum. Nie je zlé, že rozvoj techniky a vedecký pokrok uľahčil a zdokonalil ľudskú prácu. Dôležité však je, s akým zámerom to robí. Za každou ľudskou činnosťou by mal byť Boh. Priznajme si, niekedy aj my sami, pri svojich prácach, zabúdame na Boha. Žijeme v kolotoči každodenného stereotypu a častokrát zabúdame na hlbší zmysel našej práce. Niekedy sa stáva, že človek príliš myslí iba na seba a svojou činnosťou neubližuje len svojmu okoliu, prostrediu, v ktorom žije, ale aj ľuďom v jeho blízkosti. Niektorí ľudia zašli až tak ďaleko, že svojím konaním ničia životy iným ľuďom, či už fyzicky alebo morálne. Keď sa pozrieme do minulosti, vidíme, koľko katastrof spôsobil človek svojím konaním. Mnohé pokusy na prírode, človeku, nezmyselné vojny o územia alebo moc. Toto všetko je znevažovaním Božieho daru.

Nie je tomu tak dávno a veľa ľudí z vlastnej skúsenosti pozná, čo to bol nacistický koncentračný tábor. Tieto tábory boli svojou povahou zamerané proti človeku, boli zriaďované na vyhladzovanie ľudí. Keď som bol minulý rok na exkurzii v jednom z takýchto táborov v Oswienčime v Poľsku, sprievodkyňa nám rozprávala, aké ťažké bolo prežiť v týchto táboroch. Mnohí z tých, čo prežili, sa zachránili iba na úkor svojich spoluväzňov. Ale, okrem iného, ma zaujala jedna cela. V cele bol menší pomník, pred ním kvety a na pomníku meno: Maximilián Kolbe. Áno, svätec, ktorý vedel, aký vzácny je Boží dar ľudského života. Z väznice sa podarilo ujsť dvom väzňom. Na oplátku nacisti vybrali desiatich väzňov na popravu ako náhradu za utečencov. Medzi nimi bol aj otec početnej rodiny. Keď Maximilián videl, ako ťažko doľahlo na tohto otca rozhodnutie nacistov, rozhodol sa, že sa s ním vymení. Maximilián položil život za tohto otca, aby sa mohol vrátiť k svojej rodine.

Tento svätec nám dal príklad, ako máme pristupovať k Božiemu stvoreniu. V ťažkých časoch nie je ľahké myslieť skôr na iných ako na seba. Vidíme však, že sa to dá. No zároveň by bolo lepšie, keby takýchto situácii nebolo. O čo krajší a pokojnejší by bol život na tejto zemi? Človek počas svojej existencie veľakrát padol a máme sa z čoho poučiť. Majme stále na mysli, že my sami i všetko a všetci okolo nás sú dielom nesmiernej lásky a dobroty Boha. Je to dar nesmiernej ceny, ktorý máme chrániť. Zároveň tým, že ho chránime a zveľaďujeme, preukazujeme svojmu Stvoriteľovi úctu a vďaku. Viem, je to náročná a ťažká úloha, ale svet bude len vtedy lepší, keď začneme tvrdú prácu na sebe a vo svojom okolí. Amen.

YT | GTV | DM