Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 30.06.2014

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Pondelok 13. týždňa v Cezročnom období | Mt 8,18-22

separator.png

Keď Ježiš videl okolo seba veľké zástupy, rozkázal preplaviť sa na druhý breh. Tu k nemu pristúpil istý zákonník a povedal mu: „Učiteľ, pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš." Ježiš mu odvetil: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť." Iný, jeden z jeho učeníkov, mu povedal: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca." Ale Ježiš mu povedal: „Poď za mnou a nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych."

separator.png

Boh je Bohom slobody 

Uistiť veriacich o správnosti výberu Ježiša za svojho Pána. Keď som sa rozhodoval pre štúdium teológie so zameraním stať sa kňazom, na moje veľké prekvapenie mama nejasala. Pri nesmelom vypovedaní rozhodnutia, to v tichu obývačky prijala, a tak neurčito, pozerajúc sa do neznáma, povedala: "Nechceš ešte počkať? Neskúsiš inú vysokú školu a potom...?" Priznám sa, čakal som všeličo, ale toto nie. V tých otázkach matky nešlo vôbec o odhováranie, ale o jej starosť o mňa. Tá otázka asi znamenala: "Je toto to, čo naozaj chceš? Vieš, čo si to bude od Teba vyžadovať? Si pripravený? Budeš šťastný? A uvedomuješ si náročnosť takého života?" Prečo to spomínam? Presne takto totiž vyzneli Ježišove slová: "Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť... Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych" (Mt, 8,20-22).

Ježiš tu ide skutočne pedagogicky, obozretne, ale hlavne pravdivo. Nikomu nezakrýva náročnosť apoštolského života, ani nikomu nenúti, aby takýto život prijal za svoj. Je to skutočne pozvánka, ktorú môže človek tak prijať, ako aj odmietnuť. Poďme sa však trochu hlbšie pozrieť na Ježišove výpovede. Prvú adresuje zákonníkovi, ktorý stojí v zástupe tých, ktorých Ježiš ohúril mnohými a mnohými zázrakmi. Tomuto radí dobre si premyslieť svoje radikálne nasledovanie Ježiša. Radí mu pozrieť obe stránky života, ktorý by ho čakal. Ako zákonník mal medzi ľudom predsa istý status. Ale kto ho prijme, až ho uvidia ako učeníka, toho Nazaretčana? Nebude sa potom zákonník pozerať späť, dozadu, ako kedysi jeho predkovia Izraeliti na púšti, keď boli síce slobodní, ale tužili po mastných hrncoch v otroctve?

Druhá Ježišova výpoveď je adresovaná už jeho učeníkovi. Jemu už nepatrí ponuka premyslieť si. Ale mu veľmi jasne naznačuje to, čo hovorí Písmo na inom mieste: "Kto raz dal ruky na pluh, nech sa nepozerá dozadu." Inými slovami: Ak sa raz človek rozhodol pre Kristovu cestu, nech sa nepozerá po babylonskej veži. Božia cesta je síce ťažšia, vyžaduje si viac úsilia, trpezlivosť a prijatí neľahkých podmienok, no je určite istejšia.

Kto som? Zákonník či učeník z evanjelia? Ktoré Kristove slová patria mojim ušiam? Verím, že sme poväčšine "učeníci". Už aký - taký čas s Ježišom chodíme po cestách, stretávame sa s ním, riadime sa ním. Ale jedna otázka, veľmi podstatná: Nepozeráš sa späť? Pochoval si už svoje túžby, o ktorých vieš, že by ťa aj tak nepriviedli k pravému šťastiu? Alebo ešte stále sa k nim vraciaš, chceš byť znovu ich otrokom?! Nechaj ich už tak! Nehľaď stále na ne, ale pozeraj sa na svojho Boha, ktorý - ako nikto iný, chce tvoje šťastie. Veď Boh je láska a v Kristovi nám to dokázal, takže niet v ňom tej sily, ktorá by ti chcela čo len trošku zle. 

Určite ste niečo počuli o arskom farárovi. Tento svätec - sv. Ján Vianney, urobil zo svojej zabudnutej farnosti pútnické miesto. A to len preto, že bral svoju úlohu kňaza veľmi vážne. Jeho svätopisci často uvádzajú, že aj on mal svoje kňazské túžby - utiahnuť sa do samoty, a tam sa kajať za svoje hriechy a prosiť o spásu svojej duše. No biskup, hoci ho o to Ján Vianney toľko žiadal, nikdy neodpovedal na jeho volania, pretože jeho charizma meniť životy veriacich i neveriacich, sa nesmela len tak odhodiť. A ľudia vždy odchádzali šťastní zo stretnutia s týmto "väzňom spovednice". Ján Vianney nie je jediným vzorom v prijatí Božej vôle. Aj dnes je mnoho dobrých kresťanov, ktorí idú za Kristom, hoci cesta nie je najpohodlnejšia. No určite je najistejšia. Preto sa snažme vykročiť s dôverou za Kristom, lebo u neho už máme pripravený príbytok. Amen.

separator.png

Dať sa spoznať búrkou. Poukázať na nevyhnutnosť Božej prítomnosti.

Keď nás niekto niekam, napríklad ku sebe, či s ním ísť pozve, máme vec zvážiť, aby sme sa nedostali do ťažkostí, prípadne ho neurazili.... Ježiš nás taktiež pozýva, a jeho pozvanie je výsostne aktuálne, pozitívne a potrebné pre nás. Hovorí: "Poď za mnou..." (Mt 8,22). Matúš opisuje udalosť, keď sa okolo Ježiša tlačí zástup ľudí. Boh nás nikdy neopustí. Musíme sa snažiť dostať sa k nemu, používať všetky dostupné prostriedky a vždy povedať s dôverou Ježišovi, ako svojmu Učiteľovi, ktorého chceme bezvýhradne nasledovať: "Pane, neopúšťaj ma!" Spolu s ním budeme vedieť čeliť skúškam, lebo oni stratia vtedy svoju horkú príchuť a ľahšie ich prekonáme a nedokážu nás zastrašiť ani silné víchrice. Mnohí prežívajú rôzne búrky, rôzne ťažkosti aj práve v tejto chvíli. Ak chceme byť apoštolmi uprostred sveta, musíme brať do úvahy, že niektorí ľudia - niekedy aj náš manželský partner, rodičia alebo starí rodičia - nás nepochopia. Vtedy sa budeme pracovať s pokojom a rozhodnosťou a nesmieme sa dať zastrašiť, ani odvrátiť od svojho kurzu života. Lebo len Ježiš vie, čo je pre nás najlepšie. On chce, aby sme sa učili a nikdy neprestali na neho myslieť. Keď sa objavia ťažkosti, zároveň sa prejaví ešte v hojnejšej miere aj Božia milosť. Keď vznikne viac ťažkostí, príde z neba viac Božích milostí. A určitým spôsobom je aj dobré, že sa vyskytujú ťažkosti, lebo spolu s nimi získavame aj viac Božej pomoci. Využime túto príležitosť na očistenie svojich úmyslov, aby sme boli pozornejší k nášmu Učiteľovi a posilnení vo viere. Boh nás vždy ochraňuje a nenechá nás v moci diabla, ktorý nás chce získať pre seba. Boh riadi náš život. On dopustí ťažkosti a skúšky, ale zároveň bdie nad nami a vôbec si to niekedy neuvedomujeme, ako si to vôbec neuvedomili ani dvaja turisti, ktorí táborili na brehu jazera.

Turisti sa večer rozhodli, že sa preplavia na druhý breh, na pohárik. Zdržali sa tam do neskorej noci a stihli vyprázdniť zopár fliaš do poslednej kvapky. Keď vychádzali z baru, trochu sa im plietli nohy, ale do loďky na spiatočnú cestu trafili. Začali s chuťou veslovať. Zadychčaní a spotení veslovali asi dve hodiny: „Nemyslíš," povedal jeden, „že sme už dávno mali byť na druhom brehu?" „Samozrejme," povedal druhý. „Asi sme neveslovali dosť silno." Znásobili úsilie a veslovali, veslovali ďalšiu hodinu. Keď sa trochu rozvidnilo, udivení zbadali, že sú stále na tom istom mieste. Zabudli odviazať hrubý povraz, ktorým bola loďka priviazaná k mólu. Turisti mali vlastne šťastie. Ktovie akoby to skončilo nebyť toho povrazu. Mohli skončiť zle.

Stačí byť v Ježišovej spoločnosti a budeme sa cítiť bezpeční. Stačí, aby nad nami bdela jeho ruka. Pán dobre vie, čo sa s nami deje. On je stále tu v Eucharistii, ktorú budeme onedlho prijímať. On nás neopustí. Ani Panna Mária nás neopustí. Amen.

YT | GTV | DM