Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 31.08.2014

Meditácie Ľubomíra Stančeka

22. nedeľa v Cezročnom období | Mt 24,42-51

separator.png

VIERA

separator.png

Čnosť viery 

Božská čnosť viery. Možnosť viery a starostlivosť o vieru.

Práve sme počuli evanjelium, priam nabité témou „viera". A práve viera bude prvou z troch Božských čností, o ktorej si chceme niečo povedať v rámci nášho cyklu zamyslení nad Božskými čnosťami. Čo je viera? Je vôbec možné veriť? A ak veríme, je to raz navždy alebo sa treba o vieru aj starať?

Aby sme mohli odpovedať na všetky tieto otázky, treba sa nám asi najskôr zamyslieť nad samotnou skutočnosťou viery. Z prirodzeného pohľadu môžeme povedať, že viera je psychologický aspekt vzťahu dvoch jedincov, ktorým „veriaci" uznáva druhého ako autoritu. Jeho slovám prisudzuje pravdivú hodnotu a bežne tomu v reči hovoríme: „Ja mu verím." Veríme takto ľuďom, ktorí majú nejakú všeobecne uznávanú autoritu, na základe príslušnosti k nejakej hodnovernej inštitúcii. Veríme lekárom, že nám dajú lieky, ktoré nás ozaj vyliečia. Veríme bankárom, že naše úspory nespreneveria. Veríme šoférovi autobusu, že nás dovezie práve tam, kam chceme ísť... Teda nachádzame vieru asi v každom z nás. No v bežnej reči sa pod pojmom „veriaci" rozumie skôr náboženská skutočnosť. Keď sa povie „veriaci", nemyslí sa tým, že verí „televíznej rosničke", že dnes nebude pršať, ale že verí v Boha. Ale je v tom nejaký rozdiel? Veď sme si povedali, že viera je skutočnosť, ktorá sa týka vzťahu. A ak má človek vybudovaný vzťah s Bohom, môže mu teda aj veriť. Katechizmus nás učí, že viera je odpoveďou na Božie zjavenie, Božie volanie. Že je Božím darom, nezaslúženou milosťou, ktorá sa stáva začiatkom večného života (porov. KKC 142, 153, 162, 179, 298, 2005, 163-165).

Celkom iste sa v nás vynorí otázka „Ak je viera darom, má ho každý?"
Isteže áno, veď každý z nás pocítil, že je schopný veriť lekárovi, prečo nie aj Bohu? Tu sa natíska ale druhá otázka: „Prečo niektorí neveria v Boha?" Neviem. Naozaj neviem, veď príčin je mnoho. Väčšinou je to opakované sklamanie z dôvery niekomu a takto sa mohol niekto sklamať aj vo svojom vzťahu k Bohu. Alebo o Bohu vôbec nepočul; alebo o ňom počul niečo, čo nemuselo byť pravdou, skreslilo jeho pohľad na Boha a tým, že neuveril tomu, ktorý o Bohu hovoril, neuveril ani v toho, o kom hovoril... Možností je naozaj veľa. Pravdou je ale aj to, že Boh sa môže dať poznať aj tomu, kto o ňom nikdy nepočul, aj to, že môže vliať milosť viery niekomu, kto už vieru raz stratil.

Keď už teda vieme, čo je viera, môže nám napadnúť otázka, ako sa o vieru starať, ako ju živiť, ako ju nestratiť.
Mnohokrát to nie je jednoduché. Niekedy si treba uvedomiť, prečo má byť Boh tou autoritou, ktorej možno veriť. Inokedy sa treba vrátiť k tomu prvému podnetu, prečo sme sa veriť rozhodli. Sú ale situácie, v ktorých si nevieme dať rady sami a tak ako to v bežnom živote chodí, aj tu platí pravidlo pomoci od druhých. Pokiaľ ide o vieru v Boha, je to na prvom mieste Boh sám, u ktorého treba hľadať pomoc a modlitba ako prostriedok našej komunikácie s Ním. Veľmi pomáha aj pomoc zo strany druhých - kňazov, blížnych, priateľov. A v neposlednom rade sú to sviatosti, cez ktoré nám Boh ponúka mnohé iné potrebné milosti.

Keby sme mali toto všetko podložiť nejakým príkladom, tak najlepšie bude dnešné evanjelium. Skúste si teraz privrieť oči a vžite sa do situácie Petra. Ste Peter, ste v malej loďke, trmácajúcej sa v nepokojných vlnách jazera a z diaľky vidíte, ako niekto kráča po vode. Niektorí vykríknu: „Mátoha". Iní: „To je Ježiš". Čo si asi pomyslel Peter? Najlepší spôsob ako to zistiť, je: vykročiť na vlny a ísť za ním. Ak je to Ježiš, prejdem sa po vlnách, ak to Ježiš nie je, čľupnem do vody. A aj vykročil. Šiel po vode ako po pevnej zemi, zrejme teda veril, že ten, za ktorým ide, je Ježiš. A stalo sa nemožné. No Ježiša viac neprosil o pomoc, spoľahol sa na seba, na svoje vedomosti o prírodných zákonoch, na svoje schopnosti a v tom sa začal topiť. A Ježišova reakcia? „Maloverný, prečo si zapochyboval?"

Rovnako ako Peter, aj my sme schopní veriť v Boha. Ale akonáhle túto vieru neživíme, akonáhle neprosíme, ale spoľahneme sa na seba samých, padneme a začneme sa topiť. Ale aj tu je ešte stále čas vykríknuť: „Pane, zachráň ma." Čo teda spravíme so svojou vierou? Uveríme Bohu? Ak mu veríme, veríme mu vo všetkom? A ak sa topíme, dokážeme zakričať Pane, zachráň ma? Prosme, bratia a sestry, pri tejto svätej omši, aby sme toto všetko dokázali. Amen.

YT | GTV | DM