Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 07.09.2014

Meditácie Ľubomíra Stančeka

23. nedeľa v Cezročnom období - Božská čnosť nádeje | Jn 16,33

separator.png

Ponúkame vám e-knihu ČNOSTI

separator.png

Božská čnosť nádeje.
Možnosť viery a starostlivosť o vieru.

Podľa výsledkov jednej ankety, by sa viac ako polovica opýtaných mladých ľudí, vo veku od sedemnásť do dvadsaťpäť rokov stačilo dožiť maximálne štyridsiatky. "...Život aj tak nemá zmysel. ...Čo mám z nejakých úspechov? ...Srdce zostáva prázdne... A budúcnosť? ...Všetko je len osud a ten je nanič."

Vážime si ľudí, ktorí dokážu druhým vliať nádej. Ježiš sa nám prihovára a uisťuje nás: „Toto som vám povedal, aby ste vo mne mali pokoj. Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!" (Jn 16,33)

My vieme, že pokiaľ človek má nádej, aj jeho život má zmysel. Ak stratí nádej, stratí aj zmysel života. No nielen v osobnom živote, ale aj v spoločenskom, radi počúvame o víziách do budúcnosti, ktoré sú plné nádeje. Naopak, nepríjemne sa nám počúva niekto, kto predpovedá nejakú tragédiu alebo katastrofu. Máme však aj inú skúsenosť. Je to vtedy, keď nám niekto ponúka falošnú nádej, nádej, ktorá sa nikdy nestane skutočnosťou. Alebo keď niekto maľuje budúcnosť vo veľmi ružových farbách. Ježiš nám bez servítky na ústach pripomína tvrdú pravdu našich každodenných ťažkostí a nevľúdnosť, ktorá kráča ruka v ruke s nepochopením okolitého sveta. Často sa cítime sami a nepochopení. Ježiš nás týmito svojimi slovami nechce ubiť, práve naopak. Má v úmysle dodať nám odvahu a posilniť našu vieru, ktorú máme od neho. Nič nemôže tak posilniť našu vieru a nádej, ako keď sme vo svojom srdci presvedčení, že Boh môže všetko. Lebo keď náš rozum spozná, že Boh je naozaj všemohúci, ľahko a bez zaváhania bude súhlasiť a ochotne prijme všetko, čo nám prináša nový deň, nech je to čokoľvek a nech je to akékoľvek. Nové, darované poznanie viery veľmi dobre pozná ťažkosti a chvíle, kedy sa musí osvedčiť. Pokiaľ budeme žiť na tomto svete, naša viera bude neustále vystavovaná skúškam. Ale naša sila a naše šťastie je v Ježišovi, ktorý všetko prekonáva s nami, závisí od toho, ako sa naňho dokážeme spoľahnúť, ako mu veríme a koľko percent nádeje vkladáme do neho.

Božím kráľovstvom na zemi je putujúca Cirkev. A keďže sa skladá z ľudí hriešnych a slabých, musí mať aj ona prorockého ducha. Nespočíva v tom, aby ohlasovala katastrofu a zánik našich nádejí, ale aby pomáhala kresťanom, aby dosiahli spásu. Preto aj prorocké poslanie Cirkvi je prinášajúce nádej. Má zmysel hľadať nádej tam, kde už nádeje niet? Má zmysel hľadať nádej tam, kde zhasína nevinný život?  

Rozpráva kňaz: "Na svojom predošlom pôsobisku som spoznal jedno mladé dievča. Na prvý pohľad klasická mestská tenagerka, no v jej srdci bolo čosi krásne. Vrelý a osobný vzťah s Ježišom. Jej priateľstvo s ním sa stále prehlbovalo a prerastalo do skutočnej lásky. S tým sa menil aj jej vzťah k ostatným ľuďom. Nikto, kto ju poznal alebo o niečo prosil, nebol odmietnutý. Naopak, každý cítil jej otvorené srdce. Bola veľmi živá a plná optimistického elánu. Avšak Pán ju požiadal o veľké svedectvo jej lásky. Vo svojich pätnástich rokoch dostala leukémiu. Ona ale nestratila nádej. Vo svojom utrpení žila pokojne a tešila sa z toho, že toto svoje utrpenie môže za niekoho alebo za niečie potreby obetovať. Milovala Ježiša ešte viac. Mala horúcu nádej v uzdravenie. Ale ani tak nie tela, to nebolo hlavne v pokročilom štádiu jej choroby také dôležité, ale mala nádej na uzdravenie mnohých duší. Bola šťastná pre nádej života s Ježišom. Často mi hovorila: „Neboj sa, budem sa za to modliť a ty ver Ježišovi, lebo on nás vždy vypočuje." Pán si ju povolal. Nebála sa smrti a prijala ju s nádejou a radosťou ako sv. František, ako svoju sestru, niečo, čo nevyhnutne patrí k životu. Pre ňu mala aj smrť zmysel. Žila v nádeji, lebo jej ženích, jej Boh premohol svet a aj nezmyselnému utrpeniu dal zmysel. Zomrela ako sedemnásťročná." 

Viera v Ježiša prináša so sebou nádej. Veľmi ju potrebujeme, lebo sa cítime ohrození vonkajším prostredím. Či sa nám neraz nezdá, že diabol je silnejší ako Boh? Že svet viac ovládajú peniaze ako vzájomná láska? Že noviny a televízia sú účinnejšie ako slová Biblie? Či povery, bludy, mytológie, sekty nemajú väčší vplyv na ľudí ako zjavená Božia pravda? Áno, niekedy sa dobrí kresťania cítia ako emauzskí učeníci, ktorí smutní odchádzali z Jeruzalema, lebo boli presvedčení, že Ježiš prehral na kríži. Preto Cirkev musí neustále opakovať Ježišove slová: „Nebojte sa, ja som premohol svet! Nebo a zem pominú, ale moje slová nepominú. Čo sa bojíte, vy maloverní?" Boli sme, sme a budeme svedkami veľkých udalostí v Cirkvi, ale aj na celom svete. Cirkev neustále hlása miliónom ľudí ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Ježiša. A že vyše miliardy ľudí na našej planéte v Ježiša veria a stále sa rodia noví kresťania. Každý rok je naozaj nielen rokom vďaky, ale aj veľkej nádeje do neistej budúcnosti. Nech aj naše srdce je naplnené nádejou, že ak sa my Boha, Ježiša a Cirkvi, nášho spoločenstva nádeje nespustíme, že ak si aj v tieto dni obnovíme svoj život, tak sa nemusíme nikoho a ničoho báť. Jedna z ľudských múdrostí hovorí, že nádej zomiera posledná. My sa radujme z toho, že naša nádej nie je na konci života, ale už od jeho začiatku a sprevádza nás celý život.

Zakončíme priliehavými slovami kardinála Saliégeho: „Kresťan je človek nádeje. Kresťanský svet je svetom radosti, lebo je zároveň svetom nádeje. Máš strach? Kresťanstvo ťa z neho vylieči, vráti ti hrdosť a odvahu. Sú kresťania, ktorí nepoznajú strach alebo ktorí ho dokážu prekonať." Prajme si, aby ste sa stali práve takýmito. Amen

YT | GTV