Ak máte záujem dostávať denné meditácie Ľubomíra Stančeka (zadarmo) priamo na Váš e-mail, pošlite svoju e-mailovú adresu na: evanjelizacia@evanjelizacia.eu

Meditácia na 28.09.2014

Meditácia Ľubomíra Stančeka

26. nedeľa v Cezročnom období - Pýcha Lk 18,9-14

separator.png

Viac o PÝCHE sa dozviete tu

separator.png

Homílie: Sedem hlavných hriechov
Pýcha je prvý z hlavných hriechov | Najväčším nepriateľom duchovného pokroku je pýcha.

Zlo je vtedy najhoršie, keď berie na seba podobu nejakého dobra. Hriech je ohavnejší, keď sa pácha pod rúškom čnosti. Božie zjavenie, Sväté Písmo je Knihou, v ktorej nechýbajú príbehy nebývalej intenzity, ktoré svojou silou a obsahom sú hlbokým zážitkom i zároveň dokumentom o prekvapujúcom a temnom živote. Na týchto stránkach nájdeme lásku, pomstu, odpustenie, utrpenie, smrť i oslobodenie. A pretože sa v nej píše o svete ľudí, jej postavy sú plné akejsi dvojznačnosti a nerozhodnosti, tragédie a protikladnosti.

Boh ku každému z nás hovorí: „Každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený” (Lk 18,14). Lukášov výrok je známy ako podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi. Hovorí nám o pýche a pokore, o vnútornej modlitbe. Farizej patrí do sekty oddelených, čistých, tých, ktorí si vzali za úlohu reprezentovať pravý Izrael dodržiavaním prikázaní a dobrými skutkami. Je pravda to, čo o sebe hovorí farizej, ale práve táto jeho spravodlivosť ho robí pred Bohom nečistým, pretože sa domnieva, že má právo súdiť druhých a vyvyšovať sa nad nimi. Mýtnik, nenávidený vyberač daní, je skutočný hriešnik. Dáva to najavo aj svojím postojom navonok. Netrúfa si v chráme pristúpiť dopredu a neodvažuje sa pozdvihnúť svoj zrak k nebu. Bije sa v prsia, pretože si je vedomý zla, ktoré skrýva ľudské srdce. Modlitba týchto dvoch mužov je vyjadrením ich života: na jednej strane sebestačnosť domnelej spravodlivosti, ktorá sa prejavuje povýšenosťou a dlhým zoznamom zásluh, na druhej strane hriech, ktorý človeka umenšuje pred Bohom i blížnymi a prejavuje sa jednoduchou prosbou: „Buď milostivý..." a my vieme, kto je Bohu milý a drahý jeho srdcu.

Podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi budí v nás trochu aj rozpaky. My sa predsa nestotožňujeme s farizejom, ktorý je tak odpudivý svojím postojom voči druhým a snáď aj voči Bohu. Nestotožňujeme sa však ani s mýtnikom, pretože je obtiažne pripustiť si, že sme tak hriešni, aj keď podobne ako on, túžime po odpustení. Celé rozprávanie má však aj tretiu postavu a tou je každý z nás. V mojom srdci nie je len farizej, či mýtnik, ale striedavo jeden, či druhý, niekedy obaja naraz. Túžime po tom, aby sme sa Bohu páčili, občas veríme, že sme niečo viac než druhí. A naraz prídu chvíle, keď skrze milosť vnímam, ako som ďaleko od Kristovho zmýšľania a nemám odvahu oči k nebu pozdvihnúť. Život Kresťana je boj. Najväčším nepriateľom napredovania na ceste kresťanskej dokonalosti, na ceste svätosti je pýcha.

Určite si spomeniete na svoje vedomosti, alebo hodiny náboženskej výchovy, kde sme sa učili, že pýcha patrí medzi sedem hlavných hriechov a je matkou všetkých hriechov. Pýcha nás vedie k tomu, že sledujeme napríklad v málo dôležitých veciach našepkávanie, ktorým satan zvádzal našich prarodičov: „Otvoria sa vám oči a budete ako Boh poznať dobré i zlé" (Gn 3,5). Vo Svätom Písme sa taktiež môžeme dočítať, že pýcha človeka začína tým, že odpadneme od Boha (porov. Sir 10,12). Keď sa táto neresť v nás zakorení, ovplyvní celý život človeka a stane sa tým, čo sv. Ján nazýva životnou pýchou (porov. 1 Jn 2,16). Keď sa človeka zmocní pýcha, obyčajne za ňou prichádzajú ďalšie neresti: lakomstvo, smilstvo, závisť, nespravodlivosť. Pyšný človek sa márne snaží zbaviť Boha trónu, ktorý je milosrdný ku všetkým ľuďom, aby sa tam usídlil on, ktorý jedná nemilosrdne. Pýcha je zo všetkých hriechov najhoršia a zároveň najsmiešnejšia. Človek, ktorého dostane svojimi pomýleniami do svojej hrste, sa honosí iba akýmsi zdaním, naplní sa prázdnotou, nafúkne sa ako žaba z bájky, ktorá sa svojou domýšľavosťou tak nafukovala, až praskla. Pýcha je nepríjemná aj z ľudského hľadiska: ten, kto sa povyšuje nad všetkými a nad všetko, pozoruje stále iba sám seba a ostatnými pohŕda. Človek sa považuje za slnko a stred všetkého. Všetko sa musí točiť okolo neho. Pýchu by sme mohli charakterizovať ako nezriadenú túžbu po vlastnej nadradenosti, ukazujúc tak svoju krásu, vznešenosť, bohatstvo a povýšenosť. Protiví sa čnosti pokory. Pyšný človek nepočíta s tým, že by mohol materiálne a mravne stroskotať. Preceňuje svoje schopnosti. Prehnané sebavedomie, nereálny odhad situácie, spoliehanie sa na vlastné sily, ignorovanie spolupráce s inými, snobizmus, pocit nadradenosti a ľahkomyseľnosť uspávajú takéhoto človeka, vyvolávajú v ňom ilúzie a pripravujú mu životnú tragédiu. Pýcha sa často nazýva matkou všetkých hriechov. Jej zvláštnymi dcérami sú opovážlivosť (púšťajúca sa do takých vecí, na ktoré nemá schopnosti) a ambícia (nezriadená túžba po hodnosti).

Je výborné učiť sa Kristovej pokore. Svoje telo môžem v krátkom čase vysiliť pôstmi, ale nie je jednoduché pokoriť dušu tak, aby zostala pokorná. Naše srdce je dakedy celkom zatvrdnuté, pretože už nevnímame, čo znamená Kristova láska a pokora. Pyšný nepozná Božiu lásku a je od nej vzdialený. Jeho pýcha rastie, veď je bohatý, múdry, slávny, ale pretože nepoznal Boha, netuší hĺbku svojej úbohosti a skazy. Pán však prichádza na pomoc tomu, kto proti pýche bojuje, aby nad ňou zvíťazil. Pokorná duša je plná lásky a nevyhľadáva popredné miesta, ale praje všetkým dobro a je za každej situácie pokojná. Skrze lásku duše praje každému väčšie dobro než sebe, teší sa, keď vidí, že druhí majú viac šťastia a je skľúčená, keď vidí, ako druhí trpia. Duša pokorného človeka je ako more: hoď do mora kameň, hladina sa sotva pohne a kameň sa okamžite ponorí. Rovnako tak miznú zármutky v srdci pokorného človeka, pretože Pánova pomoc je s ním.

V 19. storočí žil v Mníchove katolícky kňaz, profesor a doktor teológie, doktor Dollinger - kňaz vzdelaný a sebavedomý. Roku 1869 zvolal Pius IX. dvadsiaty všeobecný snem Vatikánu, aby tam boli prejednané súčasné pálčivé otázky sociálne a vieroučné. Na zasadnutie snemu bolo pozvaných mnoho vedcov, učencov a doktorov. Dollinger pozvaný nebol, hoci na to veľmi čakal. Urazilo ho to natoľko, že neuznal právoplatnosť snemu a ostro sa postavil proti jeho uzneseniam. Na vynesenie dogmy de Infallibilitate Romani Pontificis (o neomylnosti rímskeho pápeža) nepristal a na znak svojho protestu rozišiel sa s Rímom. Založil si novú cirkev: starokatolíkov. Jeho priatelia a oltárni spolubratia trpko to znášali a radšej by ho boli videli zmiereného s Rímom a s Bohom. Tak v Mariazelli jeden kňaz prosil každého - k milostivému Mariánskemu oltáru pristupujúceho - kňaza, aby vo svätej omši si spomenul na Dollingera. Prišiel do Mariazellu starý, skúsený kňaz. Keď počul prosbu za Dollingera, odpovedal zarmúteným hlasom: „Dollinger sa nevráti, lebo nectí Matku Kristovu..." A Dollinger sa nevrátil. Umrel v r.1890 nezmierený, ako apostata a heretik. Hoci ešte na smrteľnej posteli upozornený na svoju poslednú povinnosť voči Bohu a Rímu, ľahostajne povedal: „Ja by som to urobil, ale čo by na to povedali noviny?" 

Zapamätajme si slová dnešného evanjelia: „Každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený" (Lk 18,14). O tom, že tieto slová platia, nás presvedčil Ježiš tým, že sa ponížil, prijal podobu sluhu a bol poslušný až na smrť na kríži. Na začiatku sv. omše sme odprosovali milosrdného Boha za svoje hriechy, ktorými sme sa voči nemu previnili úkonom kajúcnosti. Koľko bolo v nás v tej chvíli mýtnikovej pokory, úprimného uznania našich chýb a úprimnej viery v dobrotu a milosrdenstvo Boha? Ak zotrváme v Ježišovi a budeme voči nemu otvorení, určite pochopíme, o akej pokore učil Ježiš a splní sa na nás prísľub, ktorý dal Ježiš pokorným ľuďom. Amen.

YT | GTV