Meditácia na 19.06.2018
Utorok 11. týždňa v Cezročnom období | Mt 5, 43-48
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.‘ Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých. Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania? Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“
Náboženstvom odpustenia
Ak jeden a ten istý - je Otec tak dobrých, ako aj zlých, tak je jasné, že tak dobrí ako zlí, sú si bratmi. A ak ten Otec v zásade tak isto zaobchádza s dobrými i zlými, keď im dáva rovnaké šance, tak aj naša láska a náš otvorený postoj má byť šancou tak pre spravodlivých ako aj nespravodlivých. Niekto povie: takej lásky je schopný Boh, ale nie ja. Ale Kristus nám vlastne prikazuje nasledovať samého Boha v tomto jeho otvorenom postoji: Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec. Niekto, kto má ambície stávať sa dokonalým, čiže plnohodnotným človekom, musí otvárať srdce a oči natoľko, aby videl človeka aj na opačnej strane. To, že ten človek nám neodpovedá, že nám ide na nervy, že je dokonca príčinou nášho nešťastia - neznamená, že prestal byť človekom; je, podobne ako my, človekom z mäsa a krvi i nervov, ktorý svojím spôsobom prežíva svoje ľudské problémy a ťažkosti. Zo skúsenosti vieme, že srdce, ktoré je zaťaté voči tomu človeku - stáva sa chladným a tvrdým aj voči svojim blízkym; ak nevidíme a neuznávame človeka na opačnej strane, nevidíme ani človeka na svojej strane, a nakoniec všetkých začíname považovať za nepriateľov - trebárs kvôli tomu, že nie sú nepriateľmi našich nepriateľov. Samozrejme, je ťažké očakávať od protivníka sympatie - ale nejde o sympatie; ide o odstránenie nepriateľských pocitov v sebe. Pán Ježiš nám tu dáva praktickú radu: Modlite sa za tých, čo vás prenasledujú. Je to možné - a ľahšie je odpustiť vinníkom, za ktorých sa modlíme. Počas svätej omše sa zhromažďujeme okolo kríža, ktorý je znakom odpustenia a ktorý neprestáva byť modlitbou odpustenia. Kristus umiera na kríži predovšetkým za nepriateľov. Naše náboženstvo vyrástlo na pôde odpustenia, je náboženstvom odpustenia.
V slovách Pána Ježiša, ktoré sme prečítali, nachádzame cenné vysvetlenie podstaty lásky. Totiž: podstatou lásky je nezištnosť. Máme tu príklad slnka. Slnko si nevyberá medzi dobrými a zlými, nehovorí: tebe, samozrejme, budem svietiť - a ty sa prac spod mojich lúčov! Podobne košatý strom nerobí rozdiel medzi tými, ktorí chcú využiť jeho tieň; môžu sa do toho tieňa skryť tak zlí, ako aj dobrí. Podobne kvet nebráni nikomu opájať sa jeho vôňou. A tak je tomu s láskou, so skutočnou láskou: neuznáva rozdiely: je ako slnko, kvet, ako strom, ktorý poskytuje tieň, je otvorená a prístupná pre všetkých. Ak milujeme len tých, ktorí milujú nás - nemožno to nazvať láskou. To je niečo ako manželstvo kvôli venu, kvôli dobrému obchodu či kvôli zaisteniu si vyššieho spoločenského postavenia; to je tiež láska, ale láska k sebe. Ak milujeme len tých, ktorí milujú nás - nie je to ani nejaká čiastočná láska. Pravá láska alebo vystupuje vo svojej plnosti - alebo neexistuje. Neexistuje nejaká neúplná či „vybrakovaná" láska. Samozrejme, je ťažšie milovať tých, ktorí nám neodpovedajú, ktorí nás rozčuľujú, ktorí z rôznych dôvodov sa nám javia ako naši nepriatelia. Či v takýchto vzťahoch nebude pokrytectvo, ak sa im chceme milo prihovoriť, usmiať sa na nich, pozdraviť a preukázať iné gestá žičlivosti? Ak to nazývame pokrytectvom, tak je to pokrytectvo vo vzťahu k nám samým. Pokrytectvo - lebo ospravedlňujeme šľachetnou motiváciou našu nežičlivosť. Táto údajná šľachetná úprimnosť hovorí: ako ja môžem niekomu preukazovať žičlivosť, ktorú vôbec necítim? Ale v láske nie je najdôležitejšie to, čo cítime, ale to, čo chceme. A predsa my v zásade nechceme nášmu protivníkovi nič zlé. Sú v nás prirodzené hnutia alebo pocity nechuti, ktoré musíme odstrániť práve gestami láskavosti. Teda tieto gestá vôbec nie sú pokrytectvom, ale svedectvom toho, čo skutočne chceme - a dôkazom našej dobrej vôle. Nebolo by treba pri príležitosti duchovnej obnovy poskytnúť niekomu taký dôkaz?