Meditácia na 06.08.2018

Premenenie Pána | Mk 9, 2-10

Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil. Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil. A zjavil sa im Eliáš s Mojžišom a rozprávali sa s Ježišom. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Rabbi, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Lebo nevedel, čo povedať; takí boli preľaknutí. Tu sa utvoril oblak a zahalil ich. A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.“ A sotva sa rozhliadli, nevideli pri sebe nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, prikázal im, aby o tom, čo videli, nehovorili nikomu, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Oni si toto slovo zapamätali a jeden druhého sa vypytovali, čo znamená „vstať z mŕtvych“.

Potreba premeny

Príslovie vraví. Že učiť sa treba počas celého života. A to platí nie iba vo vzťahu k veciam pominuteľným, ale aj duchovným. Človek pozoruje svet okolo seba, učí sa ho ovládať a riadiť, aby mu prinášal radosť a spokojnosť, bol mu na osoh. Svet sa nemení len v našom okolí, ale meníme sa aj my sami. Odborníci nás učia, že každých sedem rokov sa vymenia skoro všetky bunky nášho tela. Je potrebné si dnes pripomenúť potrebu premeny k dobrému a lepšiemu aj v našom duchovnom živote. Dnešný sviatok Premenenia Pána už svojím názvom nás chce osloviť a k tomu ešte počúvame aj slová Boha Otca z dnešného evanjelia, ktoré povedal Petrovi, Jakubovi a Jánovi: „ Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho" (Mk 9,7).
Vieme, že najväčším sviatkom v Cirkvi je zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. To preto, lebo v sebe zahrňuje tajomstvo umučenia, smrti a zmŕtvychvstania, čiže víťazstvo nad krehkosťou údelu človeka. Kristus, ktorý sa nám stal podobným vo všetkom okrem hriechu, trpel, zomrel, ale tiež vstal z mŕtvych, dokázal svoju veľkosť Človeka. Aby toto ľudia raz pochopili a prijali, pripravoval si apoštolov na prijatie tejto pravdy. Tak chápeme slová Marka evanjelistu: „Keď zostupovali z vrchu, prikázal im, aby o tom, čo videli, nehovorili nikomu, kým Syn Človeka nevstane z mŕtvych. Oni si toto slovo zapamätali a jeden druhého sa vypytovali, čo znamená vstať z mŕtvych „ (Mk 9,9-10). Apoštoli ešte nerozumeli týmto slovám. Veď odkiaľ by im mali rozumieť?

Ježiš to vedel, a preto berie troch apoštolov na horu, aby tieto tri budúce stĺpy Cirkvi pripravil na udalosti, ktoré budú nasledovať. Vieme, že Jakub zomrel prvý z apoštolov, a to vražednou rukou svojich rodákov ako biskup Jeruzalema. Peter je v pláne Krista viditeľnou hlavou Cirkvi - Skala. S Jánom mal Kristus tiež svoj plán. Zomrie ako posledný z apoštolov a ako jediný nezomrel mučeníckou smrťou, hoci mnoho trpel (najmä vyhnanstvo na ostrove Patmos). Ježiš chce, aby Ján na konci prvého storočia zdôraznil vo svojich listoch a evanjeliu božstvo a človečenstvo Krista, a tak usvedčil bludárov z klamstva, chýb a omylov. Keď sledujeme Krista, ako učí apoštolov, zistíme, že nehovorí príliš veľa. Viac ich učí svojimi skutkami. Apoštoli na skutkoch rýchlejšie spoznajú pravdy, ktoré im chce zanechať Ježiš.

Tak môžeme chápať aj premenenie Pána. Táto udalosť sa stáva zároveň slovom v praxi. Ježiš ich obdaruje zvláštnym zážitkom. Na vlastné oči videli premenu Krista-človeka na Syna Božieho. Vtedy to bolo pre nich čosi nepochopiteľné. Bolo to zároveň čosi tak krásne, povzbudzujúce, že Peter, tvrdý muž-rybár, sa neovláda a zvolá; „Rabbi, dobre je nám tu. Urobme tri stánky; jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi" (Mk 9,5). Takto začínajú apoštoli cítiť, že náuka Krista je radostná. Ježiš im túto radosť dáva preto, aby raz, keď budú musieť prinášať obety pre jeho učenie, spomienka na premenenie v nich vyvolá posilu. Slová Boha: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho" (Mk 9,7), sú taktiež výzvou a oslovením zároveň nielen pre apoštolov, ale pre každého z nás, aby sme v radostnom duchu verne plnili všetko, čo nám Ježiš káže. Pod vplyvom týchto slov si uvedomujeme, že Premenenie Pána je jedným z radostných sviatkov, ktorý nám pripomína pamiatku veľkej udalosti zo života Spasiteľa a zároveň je to poučenie a povzbudenie pre nás. Preto ak chceme byť skutočne šťastní a blažení, ako boli apoštoli na hore Tábor, musíme sa premeniť, stať sa lepšími, aby sme si šťastie stavu blaženosti zaslúžili.

Prečo tí traja apoštoli mohli povedať, že im je dobre? Preto, lebo pri Pánovom premenení uvideli kúsok neba. A toto nebo čaká každého z nás. Len vtedy budeme skutočne šťastní, keď sa tam dostaneme. Podmienkou však je, aby sme sa aj my premenili. Musíme mať tvár ako slnko, naša duša musí byť biela ako sneh, lebo do neba, do večnej blaženosti nič nečistého sa nedostane. Musíme zmeniť svoj vzťah k Bohu, k blížnemu a v nejednom prípade aj k sebe samému. Môže sa niekto s dávkou pesimizmu pýtať: "Môžem sa ja ešte zmeniť, keď sa už o to roky snažím a nejde mi to?" A iný: "Roky sľubujem, že sa polepším a mám pocit, že som rovnaký, ak nie ešte horší." Odpoveď je pre každého z nás, kto sa pýta a chce, rovnaká. Áno, je to možné! Povzbuďme sa na tých, ktorým sa to podarilo a nie je ich málo. Najprv si spomeňme na apoštola Petra, ktorý zaprel svojho Pána, ale skoro sa zmenil, oľutoval svoj hriech, a tak sa stal prvým z apoštolov. Zo zanieteného prenasledovateľa Pána Ježiša a jeho stúpencov - apoštola Pavla pri bráne Damasku sa stáva Apoštol národov. V evanjeliu čítame o Márii Magdaléne, ktorá bola veľkou hriešnicou a nakoniec sa jej ako prvej ukázal Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní. A aké premeny poznáme zo života svätých, ktorí žili hriešnym životom! Augustín, bludár a manichejec, mal nezákonného syna - a dnes je svätý! On nás učí: "Nespokojné je moje srdce ó, Bože, kým nespočinie v tebe!" Ignác z Loyoly, rytier pozemského kráľa, keď sa stretne s Bohom, stáva sa rytierom Krista. Margita Kortonská žije roky v nezákonnom manželstve a pri pohľade na rozkladajúce sa mŕtve telo muža, s ktorým hriešne žila, mení svoj život - a je svätá. Blahoslavený Matúš Talbot ako mladý muž podľahne alkoholu. Dopúšťa sa krádeže huslí slepému žobrákovi, len aby uhasil smäd po alkohole. Keď sa stretne s Kristom, vyhľadá žobráka, aby mu kúpil nové husle. Keď sa dozvie, že je mŕtvy, dáva slúžiť sväté omše za jeho dušu. Každý z nás vo väčšej či menšej miere sme podobní márnotratnému synovi z Kristovho podobenstva. Aj my sa máme vrátiť k Otcovi a vyznávať sa, že sme zhrešili. Hriech nás odvádza od Otca. Hriech nám zatvára dvere do Otcovho domu. Otec však túži po našom návrate a má stále otvorenú náruč a srdce pre svojich synov a dcéry. Každý návrat k Bohu nám dáva radosť, šťastie, spokojnosť. Chceme byť šťastní tu na zemi, stať sa lepšími, všade a na každom mieste, kde nás Boh postavil.


Sviatok Premenenia Pána nie je len spomienkou na premenenie Krista pred očami Jána, Jakuba a Petra, ale tiež jasné oslovenie pre nás; zanechať hriech, stať sa lepšími a dokonalejšími, čiže premeniť sa. Dnešný náš výstup na horu Tábor, aby došlo ku skutočnej našej premene, je vec slobodná a dobrovoľná. Túžime vystúpiť hore, aby sme už tu na zemi vo svojej duši pocítili záblesk neba a ako apoštoli cítili sa šťastní. Mnohí z nás tento stav šťastia už poznajú a už nikdy ho nechcú zameniť. Aj oni hovoria s Pavlom apoštolom: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú" (1 Kor 2,9). Uvedomujeme si aj to, že veľké veci sa rodia pomaly a v pote tváre. Aj naša dokonalosť nie je záležitosťou chvíle z večera na ráno. Môžeme povedať, že je vecou celého nášho života. Od chvíle užívania rozumu a slobodnej vôle až do posledného dychu, teda aj v hodine našej smrti. Ktosi prirovnal túto myšlienku k prirovnaniu, že človek musí prejsť cez oheň očisťovania ako zlato, aby na konci sa ukázal v stave, ktorý je hodný odmeny. Uvedomujeme si, že aj keď niekomu by sme chceli závidieť, že on to má ľahšie, buďme si vedomí toho, že Boh dáva primerané množstvo a stav na očisťovanie. Nestačí preto len talent, šikovnosť, nadanie, ale rozhoduje skutočná láska ku Kristovi. Často myslime na udalosť premenenia Pána, aby sme v tom nachádzali znova a znova impulz na ceste k večnému životu. Prajme si a pomáhajme jeden druhému k takým zážitkom, aby sme cítili radosť v srdci zo spojenia s Pánom. Keď vieme, že stav blaženosti je úžasný dar, tak chceme pre tento cieľ nášho života podstúpiť aj primeranú obetu. Nepozerajme na tých, ktorým sa viac darí, ale viac sa snažme, aby sme ich napodobňovaním a príkladom sa sami obohatili. Svätý Augustín si povedal - keď to dokázal ten a ten, prečo by som to aj ja nemohol dokázať? A dokázal to. Keď nadobudneme stav radosti, tak môžeme aj my zvolať s apoštolom Petrom: „Rabbi, dobre je nám tu" (Mk 9,5).

Pán Ježiš volá všetkých. Kiežby nás v tento radostný sviatok Premenenia Pána prenikla silná túžba po dosiahnutí oslávenia vo večnom živote. Túto túžbu nám môže splniť jedine zmŕtvychvstalý Kristus. Často registrujeme zmenu vo svojom okolí. Zmenu prostredia, ľudí, vecí, počasia... A čo zmena nášho duchovného života? Zmena našej duši k lepšiemu? Práve to je hlavná myšlienka dnešného sviatku a nášho stretnutia. Amen.

YT | GTV | prednáška z duchovného cvičenia DUCHOVNÝ ŽIVOT