Meditácia na 16.12.2019
Pondelok po 3. adventnej nedeli | Mt 21, 23-27
Keď Ježiš prišiel do chrámu a učil, pristúpili k nemu veľkňazi a starší ľudu a pýtali sa: „Akou mocou toto robíš? A kto ti dal túto moc?“ Ježiš im povedal: „Aj ja sa vás na niečo spýtam. Ak mi odpoviete, i ja vám poviem, akou mocou toto robím. Odkiaľ bol Jánov krst? Z neba, či od ľudí?“ Oni rozmýšľali a hovorili si: „Ak povieme: ‚Z neba,‘ povie nám: ‚Prečo ste mu teda neuverili?‘ Ale ak povieme: ‚Od ľudí,‘ máme sa čo obávať zástupu, lebo Jána pokladajú všetci za proroka.“ Odpovedali teda Ježišovi: „Nevieme.“ A on im odvetil: „Ani ja vám nepoviem, akou mocou toto robím.“
Spomienka na svoj krst je potrebná
Oslavy Pánovho príchodu na svet sú už predo dvermi, ale nezabúdajme, že celý náš život je veľkým očakávaním Krista a jeho príchodu v sláve. Jeden zo starých pustovníkov na púšti raz povedal: „Ten, kto sa snaží získať priateľstvo ľudí, vzdiaľuje sa Božiemu priateľstvu.“ Je to veľká pravda, o ktorej nám dnes hovorí aj Pán Ježiš v evanjeliu. Keď za ním prišli poprední predstavitelia ľudu s otázkou, on hneď vybadal, kam smeruje ich narážka. Preto im položil protiotázku. Nasleduje opis, ako v duchu uvažovali. „Ak povieme: „Z neba“,‛ povie nám: „Prečo ste mu teda neuverili?“ Ale ak povieme: „Od ľudí“, máme sa čo obávať zástupu, lebo Jána pokladajú všetci za proroka“ (Mt 21,25b-26).
V tejto adventnej dobe sme často počuli o osobe Jána Krstiteľa. On o sebe prehlásil, že je nehodný rozviazať remienok na obuvi tomu, kto prichádza po ňom. V pokore upozorňoval na poklesky a neduhy ľudí, aby sa dobre pripravili na príchod Božieho muža. Ale pritom nezabúdal na svoju úlohu. Žil v ústraní, na púšti v askéze a pôste. Možno aj preto za ním prišlo množstvo ľudu z okolia a dávali sa mu pokrstiť. Boli pokorní a vyznávali svoje hriechy. Ján všetkým radil, čo majú robiť a ako sa majú pripraviť, aby vyrovnali chodníky Pánovi a pripravili mu cestu do svojho srdca a vnútra. A nebolo to ľahké. Dalo sa to jedine s pokorou a ľútosťou nad svojimi hriechmi. Čo by sa stalo, keby starší ľudu boli pokorní, priznali si svoje poklesky a povedali, že Jánov krst bol od Boha? Možno by ich Ježiš pochválil, ako pochválil vieru kafarnaumského stotníka. Možno by im povedal, že aj on robí tieto veci z Božieho popudu a z Božej moci. A možno by sa prestali obávať ľudu, že ich ukameňujú. Veľká pravda púštneho otca sa tu potvrdzuje. Starší ľudu si chceli udržať priateľstvo s ľuďmi a tým sa vzdialili od Božieho priateľstva.
Nedokázali sa oslobodiť z pút svojej pýchy a odovzdať sa Bohu. Je to ťažké a bolestivé pre každého z nás. Ale, že sa to dá prekonať a zvíťaziť nad vlastnou pýchou, nám ukáže rozprávanie jedného predstaveného kláštora. Jeden brat prišiel k opátovi Serapionovi. Ten ho poprosil, aby predniesol modlitbu, keď na neho príde rad. On povedal, že je hriešnik, dokonca človek nehodný mníšskeho habitu a neposlúchol. Predstavený mu chcel aj nohy umyť, ale on znova zopakoval svoje a nedovolil to. Tak mu dal najesť a pri jedle ho začal starec s láskou poučovať: „Synu, ak chceš dosiahnuť dokonalosť duchovného pokroku, vydrž vo svojej izbe, dbaj o seba a venuj sa svojej práci. Neprospieva ti totiž, keď vychádzaš von.“ Keď to brat počul, strašne sa rozhneval a zmenil výraz tváre, že si to starec nemohol nevšimnúť. Opát mu preto povedal: „Stále hovoríš: „Som hriešnik“, a obviňuješ sám seba, akoby si nebol hodný ani života a keď ti to s láskou pripomeniem ja, tak sa rozčertíš! Pokiaľ chceš byť teda skutočne pokorný, nauč sa veľkomyseľne znášať, čo ti hovorí niekto iný a neprednášaj sám proti sebe zbytočné slová.“ Keď to ten brat počul, hlboko sa starcovi poklonil a odišiel duchovne veľmi poučený.
Aj nás dnes Pán Ježiš vyzýva, aby sme sa zamysleli sami nad sebou a ak náhodou hľadáme priateľstvo s ľuďmi a naša pýcha nám nedovolí prísť bližšie k Bohu a pokorne kľaknúť pri jasliach chudobnej maštaľky a vidieť tam Boha, tak sa zastavme a nekonajme len niečo vonkajšie. Zájdime na hlbinu a v pokore uznajme, že Ježiš je náš Pán a Boh, aj keby nás to stálo priateľstvo s ľuďmi. Budujme si v pokore čisté srdce ochotné pre každé dobre dielo. Tak vyrovnáme chodník Pánovi a pripravíme mu cestu priamo do nášho srdca. Amen.