Meditácia na 08.03.2020
2. pôstna nedeľa | Mt 17, 1-9
Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“
„Tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo“ (Mt 17,2).
Zvnútra vychádzajúci svetelný jav prenikol Ježišovým telom tak, že sa stal viditeľným dokonca i cez Jeho šaty. Ide o predohru budúceho osláveného tela. Takýto jav sa udial na Ježišovi pri jeho modlitbe. Apoštoli keď zistili, že Ježiš sa premenil a zjavil sa im Mojžiš a Eliáš, boli v rozpakoch a ani sám Peter nevedel, čo hovorí. Ježiš sa nám v danej situácii ukazuje ako Boh a zároveň ako človek. Ako Boh v tom, že sa nám zjavuje a dáva nám nový život a ako človek v tom, že sa nám prihovára a chce ostať s nami. Ježiš chce prebývať v našich srdciach a v ňom pôsobiť, ale záleží na nás, či ho prijmeme a či dovolíme, aby v nás pôsobil! Veď Boh je akoby liekom na naše slabosti, ťažkosti a rôzne im podobné problémy, ktoré prenasledujú počas života každého človeka.
Veľakrát si dávame otázky, prečo trpíme, a keď máme toto trápenie, kto nám v ňom pomôže? My ako veriaci by sme mali vedieť, kam a na koho sa obracať v danej ťažkej a psychickej úzkosti alebo bolesti. A tu sa nám z kútika srdca vynára slovíčko ale. Mnohí si z nás uvedomujú, že Boh existuje, no akoby sme sa báli alebo neverili, že Boh reálne môže pôsobiť v našom živote. Aj udalosti okolo tak medializovaného „potratového zákona“ to ukázali veľmi jasne: Väčšina Slovákov má kresťanské korene, ale nekresťanské zmýšľanie. A vôbec nám táto schizofrénia nevadí?
Prečo je to tak? Chceme byť kresťania, ktorí chcú veriť v Boha, v jeho zjavenie, vo Sväté Písmo a Tradíciu a napriek tomu sa naše zmýšľanie nezhoduje s pravdou, ale dávame za pravdu liberálnemu spôsobu života. Chceme niečo, ale nevieme čo. Hľadáme odpovede a nehľadáme ich tam, kde sú.
Dnešná nedeľa nás vedie práve k tomuto, aby sme sa pozastavili nad Božím slovom, prijali ho a spoznali a cez Spoznaného riešili svoj život. Však už v Starom zákone badáme veľkých otcov, ktorí prijímali vieru v Boha a boli mu poslušní. Zoberme si iba praotca Abraháma, ktorý vynikal príkladom poslušnosti. Abrahám, keď mal stodvadsať rokov, bol pokladaný už za starca. Keď bol mladý a silný, vedel prekonať všetky problémy, ale prišli aj také, ktoré sa mu veľmi priečili. Vo chvíľach, keď túžil po odpočinku po všetkých životných útrapách, Boh ho nečakane navštevuje najťažšou skúškou. Dostáva príkaz „choď“, on ide, hoci ťažko, ale chce obetovať svojho syna na znak pravej viery. Znamená to, že sa má úplne sústrediť na úlohu, ktorú očakáva vo svojom synovi. Je to veľmi ťažká, ba nemožná požiadavka zo strany Boha, ale Abrahám poslúchne. Boh je preňho autoritou; neraz sa už o tom presvedčil. Preto ide a vykoná všetko, čo Boh od neho chce.
Vieme aj my, čo Boh očakáva od nás, alebo si myslíme, že stačí, keď sa zúčastníme na nedeľnej svätej omši a tým sme si vykonali kresťanskú povinnosť a máme pokoj na celý týždeň? Či nie je potrebné byť pravým kresťanom aj v týždni pri rôznych stretnutiach alebo v práci? Je veľmi zaujímavé, ako ľahko podľahneme ľahkomyseľnosti. Ak chceme žiť tak ako Abrahám, ktorý nosil v sebe poklad pravej viery, skúsme budovať lepší vzťah jeden voči druhému a prehlbujme svoju lásku čítaním Svätého písma, ktoré je základom nášho kresťanského života. Treba si uvedomiť, že Sväté písmo je živým chlebom pre naše každodenné ťažkosti a problémy. Len Ježiš Kristus nám môže ukázať a pochopiť celý náš život.
Pán Ježiš nám ukázal svoju tvár. Máme sa mu pripodobniť a premeniť sa v nového človeka. To je úloha našej prípravy na príchod Pána. Nemajte obavu pred touto prácou na sebe samých. Staneme sa bohatými, ak pôjdeme do svojho vnútra a objavíme hodnoty, ktoré sú dnu. Pozornosť k sebe samým nás privedie k poznaniu Božej podoby v nás. Ježiš sa nám ponúka a dáva nám seba. A len sami sa máme slobodne rozhodnúť pre Krista, pretože Kristus sa už dávno rozhodol pre nás! Kristovo tajomstvo je Božie tajomstvo. Môžeme ho však chápať v pokornej viere. V posvätnom čase štyridsaťdenného pôstu vrúcne prosme o tento dar úprimnej hlbokej viery.
Často sa tiež modlievajme a čítajme Sväté písmo, aby nás Pán premenil v seba. Prosme ho slovami nádhernej Newmanovej modlitby: Prenikni ma a ovládni moju bytosť, tak úplne, aby celý môj život bol odrazom tvojho života. Cezo mňa a vo mne zažiar svojím svetlom. Nech každý človek, s ktorým sa stretnem, pocíti tvoju prítomnosť vo mne. Amen.