Meditácia na 24.04.2020
Piatok po 2. veľkonočnej nedeli | Jn 6, 1-15
Ježiš odišiel na druhý breh Galilejského čiže Tiberiadského mora. Šlo za ním veľké množstvo ľudí, lebo videli znamenia, ktoré robil na chorých. Ježiš vystúpil na vrch a tam si sadol so svojimi učeníkmi. Blízko boli židovské sviatky Veľkej noci. Keď Ježiš zdvihol oči a videl, že k nemu prichádza veľké množstvo ľudí, povedal Filipovi: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ Ale to povedal len preto, že ho skúšal. Lebo sám vedel, čo urobí. Filip mu odpovedal: „Ani za dvesto denárov chleba nebude stačiť, ak sa má každému ujsť čo len kúsok.“ Jeden z jeho učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra, mu povedal: „Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby. Ale čo je to pre toľkých!?“ Ježiš povedal: „Usaďte ľudí!“ Na tom mieste bolo mnoho trávy. A mužov si tam posadalo okolo päťtisíc. Tu Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával sediacim; podobne aj z rýb, koľko chceli. Keď sa nasýtili, povedal svojim učeníkom: „Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!“ Pozbierali teda a odrobinami z piatich jačmenných chlebov, ktoré zostali po tých, čo jedli, naplnili dvanásť košov. Keď ľudia videli, aké znamenie urobil, hovorili: „Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet.“ Ale keď Ježiš spoznal, že chcú prísť, zmocniť sa ho a urobiť ho kráľom, znova sa utiahol na vrch celkom sám.
Tieto dni sú pre nás dňami lásky Boha k nám, ktorý nás chce štedro požehnať, chce nás posilniť na ceste do večnosti. Učí nás, že život tu na zemi nie je náš posledný cieľ. Takto sme posilnení k čestnej a statočnej práci, aby sme urobili všetko, čo máme urobiť pre zabezpečenie života tu na zemi a zároveň máme sa posilniť vo viere, že keď Pán na nás dopustí skúšku v podobe neúrody, aby sme nereptali, neklesali na mysli a vo viere, ale aby sme svoju nádej vkladali do jeho lásky.
Spomeňme si na Jozefa Egyptského, ako Boh riadil jeho kroky. Bratia ho chceli zabiť; nakoniec ho predali a otcovi povedali, že ho roztrhala divá zver. Boh si viedol Jozefa tak, aby keď po siedmich rokoch úrodných prišlo sedem rokov neúrodných, a aby jeho národ nezahynul od hladu, preto dopustil na Jozefa také skúšky, keď sa ocitol vo väzení, ohrozený na čistote a podobne.
Pre nás je tento čas aspoň tak potrebný, ako nezanedbať prácu, keď je čas siať a sadiť. Tak je dnes čas modliť sa a prosiť Boha o požehnanie úrody. Naplňme svoje srdcia vďačnou prosbou k Bohu, aby požehnal našu prácu, aby sa nám úroda stala posilou pre naše telá, aby sme vytrvali tu na zemi vo viere v Boha, bez veľkých ťažkostí. Ak sa nechceme dožiť a poznať hlad tela, nedovoľme, aby aj naša duša hladovala a nasýťme ak nie chlebom, ktorý nám dáva Pán Ježiš v Eucharistii, tak aspoň nateraz duchovným svätým prijímaním. Amen.