Meditácia na 17.06.2020

Streda 11. týždňa v Cezročnom období | Mt 6, 1-6. 16-18

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti. A keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti. A keď sa postíte, nebuďte zamračení ako pokrytci. Znetvorujú si tvár, aby ľudia videli, že sa postia. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“


Evanjelium nás oslovuje, že tí, čo skutočne chcú patriť Ježišovi Kristovi musia sa vo svojej zbožnosti sústrediť na vnútro svojho života, na úprimnosť svojich skutkov a nezištnosť, s akou ich konajú. Evanjelia často hovoria o kritike Pána Ježiša na adresu farizejov. Áno, boli zbožní, veď robili mnoho dobrého a predsa ich kritizuje. Musíme si všimnúť, že Pán Ježiš zásadne nekritizuje dobré skutky, ale zlý úmysel tých, ktorí ich konajú. Ich pýchu. Tak poukazuje, že farizejom nejde pri konaní skutkov o oslavu Boha, ale o svoju oslavu. Oni konali dobro preto, aby ich ľudia za to chválili. Konali to tak, aby si to ľudia povšimli. Toto evanjelium hovorí aj na našu adresu: „...nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu" (Mt 6, 2). A to nám stačí, aby sme pochopili, že za takéto skutky už dostali svoju odmenu, a preto si má správne počínať Kristov žiak: „Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti" (Mt 6, 3-4).

Chápeme, že Boh chce od nás, aby sme konali bez svedkov, veď Boh je všade prítomný a je náš najväčší svedok lásky. Boh chce, aby sme konali aj z nezištnej lásky a to znamená, že za to nič tu na zemi nečakáme, ale jedine vo večnosti a už tu na zemi chceme tým chváliť Boha. Podobne je to aj s modlitbou a pôstom. Farizeji sa okázalo a dlho modlievali na rohoch ulíc. Bola to vôbec modlitba? Modlitba - to je rozhovor s Bohom. Oni sa však vystavovali na obdiv.

Alebo pôst. Aby si ich pôst všimli druhí, dávali to najavo tým, že si hlavu posypali popolom. Bol to prejav pôstu v tých časoch v Palestíne. Mali to však robiť v skrytosti, a nie pre verejný obdiv... Toto ich počínanie je však bezcenné pred Bohom. Správne sme pochopili slová Pána Ježiša, keď netúžime po nasledovaní spôsobu zbožnosti farizejov. Práve naopak, keď sa postíme, snažme sa, aby to nikto na nás nevidel. Keď sa chceme viac modliť, zatvorme sa tam, kde budeme skutočne sami v rozhovore s Bohom. Pretože sa plnia slová Pána Ježiša: „A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti" (Mt 6, 4). Modlitba má zmysel len vtedy, keď vychádza z nášho vnútra. Pôst je účinný pre našu spásu len vtedy, keď zmýva naše hriechy a to znamená, keď ho človek koná úprimne, keď si uzná svoju hriešnosť, chybu, pád... O tom predsa nikto nemusí vedieť a tiež je výhodnejšie, keď to ľudia na nás nepozorujú a nie je to nápadné. Áno, uvedomujeme si, že zbožný nie je ten, kto koná predpísané skutky a pritom to robí pre sebauspokojenie a priazeň ľudí. Zbožný je však ten, kto koná dobré skutky, aby oslávil Boha a zároveň odmenu ponechá Bohu, či prijme od neho tento prejav zbožnosti alebo nie a to znamená, či dostane a akú dostane odmenu.

Pospytujme si svedomie: Nechodím na sv. omšu len kvôli ľuďom? Nemodlím sa len preto, aby ma ľudia videli a chválili? Moje pristupovanie ku sviatostiam je vždy zamerané na moje posvätenie, obohatenie, alebo na to, aby ma ľudia videli? Koľko sa snažím venovať Bohu v skrytosti doma, napríklad v modlitbe, skutkoch lásky bez nároku na odmenu? Nechcem byť zbožný len pred sebou samým? Nenamýšľam si o sebe, že som najzbožnejší, najdokonalejší, najsvätejší? Nerobím niečo len preto, aby som sám seba uspokojil a nie Boha? Budem si dávať pozor, aby sa moje dobré skutky páčili Bohu. Preto sa budem snažiť konať ich ticho, nenápadne a s úprimným srdcom bez nároku na odmenu od ľudí. Amen.