Meditácia na 11.05.2022

Streda po 4. veľkonočnej nedeli | Jn 12, 44-50

Ježiš zvolal: „Kto verí vo mňa, nie vo mňa verí, ale v toho, ktorý ma poslal. A kto vidí mňa, vidí toho, ktorý ma poslal. Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal vo tmách. Ak niekto počúva moje slová a nezachováva ich, ja ho nesúdim, lebo som neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť. Kto mnou pohŕda a neprijíma moje slová, má svojho sudcu: slovo, ktoré som hovoril, bude ho súdiť v posledný deň. Lebo ja som nehovoril sám zo seba, ale Otec, ktorý ma poslal, ten mi prikázal, čo mám povedať a čo mám hovoriť. A viem, že jeho príkaz je večný život. Čo teda hovorím, hovorím tak, ako mi povedal Otec.“

Prečítajte si tiež: Netolizmus - „soft démonizmus“, ale s „hard“ dôsledkami

 

lubomir_oamgg.jpg

Keď sa právom čaká láska, pozornosť, úcta či vďačnosť a namiesto toho sa prejaví pohŕdavé správanie, gestá či slová, spôsobuje to bolesť, ktorá niekedy bolí viac ako telo. Pán Ježiš zakúsil pohŕdanie od svojich rodákov, národa a pri páchaní hriechu od každého človeka. A práve preto aj dnes sú aktuálne slová: „Kto mnou pohŕda a neprijíma moje slová, má svojho sudcu" (Jn 12,48). Mnoho divov a znamení sa dostáva cez Ježiša vyvolenému národu. Mnohými slovami Ježiš dokazuje, že prichádza od Otca a neprijímajú ho; hoci už stáročia prosia o to, aby prišiel Mesiáš. Tak sa plnia slová proroka Izaiáša: „Pane, kto uveril našej zvesti?" (Iz 53,1). 

Ján si všíma zvlášť túto vec; ako je možné, že napriek toľkým a takým zázrakom si Ježiš nezískal národ, ku ktorému bol osobitne poslaný..? Je pravda, že niektorí, a to i spomedzi vodcov, v neho uverili. Ale väčšina národa tvorí s veľradou nedobytný blok, nepriateľský voči Ježišovi. Ide o neveru „vyvoleného ľudu" ako takého. Dôsledkom tejto nevery bude, že tomuto ľudu sa odníme privilégium vyvolenia. Veď tu nejde len o nevernosť. Ide tu o ťažké pohoršenie, ktoré môže zahatať cestu k Evanjeliu i pohanom! Jeho vlastní v neho neuverili, jeho vlastní ho neprijali! Čo potom pohania?!

Svätý Ján odpovedá na túto nepochopiteľnú záhadu nielen svojim prvým čitateľom obráteným zo židovstva, ale odpovedá aj vzdorujúcim Židom. Odpovedá biblicky. Nevera Židov nielenže nevyvracia kresťanstvo, ale potvrdzuje proroctvá. Pravda, proroctvo nie je príčinou nevery. Ono len neveru predvídalo. A predvídalo pravdivo. Tak ako keď sme na kopci a predvídame zrážku áut pod ním. Naše predvídanie sa splní, ale príčina zrážky je úplne odlišná.

V historickom poriadku proroctvo je prvé, nevera druhá. Ale v poriadku príčin proroctvo záviselo od činov a udalostí, ktoré predvídalo. Aj my sami, hoci nie sme prorokmi, povieme neraz o niekom: S tým to istotne skončí zle. Ak sa to potom stane, to nie preto, že sme to predvídali. My sme predvídali len preto, že sa to nemohlo ináč skončiť: alkohol, choroba, ľahkomyseľnosť... Tak mohlo aj proroctvo predvídať neveru Židov. Na temný obraz, ktorý vykreslil sv. Ján, vrhne naraz trocha svetla a hovorí: Predsa však i z poprednejších mnohí uverili v neho, ale nepriznali sa k tomu a to pre farizejov, aby ich nevylúčili zo synagógy. Nešlo len o Nikodéma a Jozefa z Arimatie. Bolo ich viac. Ale báli sa, pretože veľkňazi sa rozhodli exkomunikovať každého, kto by uznal Ježiša za Mesiáša (por. Jn 9,22). No príde chvíľa, keď sa mŕtva, ale neúčinná viera týchto bojazlivých veriacich prejaví verejne. Svätý Lukáš napísal, že prvotná Cirkev v Jeruzaleme o dva-tri roky po ukrižovaní a vzkriesení mala medzi sebou i mnohých z kňazstva. A ostatní? Ľudskú slávu milovali väčšmi ako slávu Božiu. Nič viacej, ale ani nič menej Ježiš od nás nechce ako od svojich súčasníkov. Preto je správne, že si uvedomujeme zodpovednosť za spásu.

Každý náš prejav nevery sa stavia v náš neprospech. Je správne, keď z tradície Cirkvi a jej histórie čerpáme poučenie pre vzrast viery. Nevera ohrozuje aj naše priateľstvo s Ježišom. Aké je to krásne, že vieme bojovať a chceme bojovať. Naše vedomie, že nechceme spôsobovať Ježišovi nové bolesti, je nielen správne, ale pre nás aj záslužné. Preto vytrvajme v konaní dobra. Amen.