Peter Šimko / Tetovanie je ako rana, cez ktorú zlý duch ako parazit "vyciciava" človeka
autor: Júlia Kubicová
S generálnym vikárom a riaditeľom Arcibiskupského úradu v Trnave sa rozprávam o tom, aká je pravda "za" tetovaním a piercingami.
(viac rozhovorov s ním si môžete prečítať tu: Generálny vikár a riaditeľ arcibiskupského úradu, sudca arcidiecézneho tribunálu Mons. Peter Šimko / otázky a odpovede)
V tomto rozhovore sa dozviete:
- o pôvode, vplyve a dopade tetovania a nosenia piercingov,
- čo to v skutočnosti znamená, ak človek príliš upozorňuje na svoje telo,
- prečo človeka nechráni vytetovaný kríž či podoba svätca,
- čo má robiť človek, ak má trvalé tetovanie, ktorého sa už nemôže zbaviť,
- nakoľko Boh miluje človeka, ktorý podľahol týmto trendom.
Júlia Kubicová, Peter Šimko. Foto: Július Kotus
Prečo trend tetovania tak rapídne až nepríjemne stúpa? Je za tým naozaj len vkus človeka, ktorý podľahol móde, v snahe byť "cool" či "in"? Generálny vikár Mons. Peter Šimko, ktorého títo ľudia prosia o oslobodenie spod útlaku zla, hovorí o svojich skúsenostiach: "Pri modlitbách za vnútorné oslobodenie vnímam, že ak je človek potetovaný, zlý duch sa ho viac drží. Tetovanie je ako rana, cez ktorú zlý duch ako parazit "vyciciava" človeka." Tetovanie považuje za vstupnú bránu pôsobenia zlého, ktorý človeka zotročuje.
V Knihe Levitikus 19, 28 je napísané: "Pre mŕtveho si nerobte zárezy do tela! Nevypaľujte si (do kože) nijaké znamenia! Ja som Pán!" Ako treba pochopiť tento biblický text?
Biblický text hovorí o skarifikácii a tetovaní. V pohanskom svete v biblickej dobe išlo u pohanov o bežné praktiky spojené s náboženskými rituálmi. Vzťah k Bohu iba biblický človek chápal ako vzťah Otec - syn/dcéra. Všade inde išlo o podriadenosť v zmysle otrok a pán. Nakoľko otroci nie sú pánmi nad svojím životom, vyjadroval sa ich stav tetovaním či skarifikáciou, ako výraz doživotnej podriadenosti voči svojmu pánovi. Tak, ako sa tetuje dobytok, aby sa vedelo, komu patrí, tak aj tetovaním sa prezentovalo, komu ten človek patrí. Ak vojak mal potetované rameno ruky, znamenalo to, že tá ruka, v ktorej drží meč, už nepatrí jemu, ale pánovi. Ak pán rozhodne, že má zabiť napríklad dieťa, tak ho zabije, lebo sa zriekol slobodného rozhodovania. Jeho ruka je nástrojom pána.
A ako sa k tetovaniu staval biblický či veriaci človek?
Biblický človek odmietal skarifikáciu či tetovane, lebo vnímal Boha nielen ako Pána, ale aj ako Otca. A keďže Boh chce, aby bol človek slobodný, nepotetovaná koža symbolizuje slobodu. Slobodný človek nie je preto "označkovaný". V samotnom židovstve sú predpisy ohľadom tetovania oveľa prísnejšie. Potetovaný žid napríklad nesmie byť pochovaný na židovskom cintoríne. U moslimov je tetovanie znakom satana a prekliatia. Čo sa týka historického pohľadu Cirkvi k tejto problematike, už v roku 787 na II. Nicejskom koncile sa diskutovalo aj o tetovaní. Koncil tetovanie výslovne zakázal ako znak pohanstva.
Niektorí ľudia si napriek tomu dávajú na telo vytetovať rôzne znaky, časti tela si nechávajú prepichovať piercingami, podstupujú kožné implantácie, zákroky plastickej a estetickej chirurgie. Svoje rozhodnutie zdôvodňujú tým, že sa im to páči, a so svojím telom si môžu robiť, čo chcú. Nakoľko si človek môže robiť so svojím telom, čo chce?
Otázka je, čo je moje? Iba to, čo si zoberiem so sebou na druhý svet a čo mi ani smrť neukradne. Smrteľné telo nám patrí dočasne, pokým nepríde vzkriesenie, ako hovorí Ježiš: A ak ste neboli verní v cudzom, kto vám dá, čo je vaše? (Lk 16, 12) Telo je podľa Písma chrámom Ducha Svätého (1 Kor 6, 19). Máme zaň zodpovednosť.
Mons. Peter Šimko, Júlia Kubicová. Foto: Július Kotus
Čo sa v skutočnosti skrýva za rozhodnutím pristúpiť k takémuto zákroku?
Zákroky, o ktorých hovoríte, súvisia často s problémom sebaprijatia. Sebaprijatie vychádza z toho, že prijmem to, ako ma vidí Boh. Ak nepoznám skúsenostne Boha, veľmi ľahko skĺznem do porovnávania sa. A hneď sme tu pri inej téme. Má nás niekto rád takých, akí sme? Ľudia často majú radi len našu masku, ale v skutočnosti nás vôbec nepoznajú. Tetovaním si relatívne zafixujeme svoju masku na naše telo. Až vtedy, keď podstúpime riziko odloženia masky, otvoríme svoj život na stretnutie s pravou láskou. Usmievaví ľudia so zdravotným postihnutím ako Nick Vujicic, sú nám príkladom.
Čo ľudí motivuje k takémuto konaniu a čo vplýva na ich rozhodovanie?
Sami o tom hovoria. Ide o módny doplnok, skrášľovanie, talizman pre ochranu či šťastie, zbavenie sa komplexov, vyjadrenie alternatívneho spôsobu života, príslušnosť k nejakej skupine, pripomienka niečoho v živote a podobne. Človek sa rozhoduje na základe poznania. Keď nám absentuje poznanie, stávame sa ľahšie manipulovateľní. Žijeme v konzumnej dobe, dobe uspokojovania materiálnych a telesných potrieb. Atmosféra konzumu tlačí ľudí k inštinktívnemu správaniu, preto kupujeme aj to, čo nepotrebujeme a robíme to, čo by sme inak nerobili. Tetovaním determinujem seba vzhľadom na symbol a miesto na tele, kde som si ho dal. To je objektívna skutočnosť. Objektívne skutočnosti podliehajú subjektívnemu spracovaniu. Ideálne je, keď je v tom súlad. Je možné, že pre niekoho sa zložito vyjadrujem, ale bez správnej teoretickej prípravy sa dopracujeme len k chaotickým výsledkom.
.
.
. celý rozhovor si môžete prečítať kliknutím na tento odkaz: Peter Šimko / Aká je pravda "za" tetovaním a piercingami?
Júlia Kubicová, Peter Šimko. Foto: Július Kotus
v kňazskej službe pôsobil vo viacerých farnostiach a zároveň ako dekan Smolenického dekanátu, notár, neskôr obhajca zväzku a napokon sudca Arcidiecézneho tribunálu, generálny vikár Trnavskej arcidiecézy a riaditeľ Arcibiskupského úradu v Trnave. Zároveň je i kanonikom, rektorom Katedrály svätého Jána Krstiteľa, tiež členom Kňazskej rady a Zboru konzultorov Trnavskej arcidiecézy a tajomníkom komisie na posúdenie predpokladaných videní a zjavení; venuje sa aj službe oslobodenia.