Meditácia na 06.12.2011
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Utorok po 2. adventnej nedeli | Mt 18,12-14
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Čo myslíte? Keby mal niekto sto oviec a jedna z nich by zablúdila, nenechá tých deväťdesiatdeväť na vrchoch a nepôjde hľadať tú, čo zablúdila? A keď sa mu ju podarí nájsť, veru, hovorím vám: Bude mať z nej väčšiu radosť ako z tých deväťdesiatich deviatich, čo nezablúdili. Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých."
Znova v náručí Otca
"Čo si, prosím vás, teraz o mne myslíte?" pýta sa kňaza po sviatosti zmierenia roky nepraktizujúci svoju vieru. "Mám radosť, že som do svojej siete chytil rybu, ale viem, že to nie je moja záležitosť. Za vás sa musel niekto veľmi modliť".
A často počuť, že je to zaiste pravda: bola to matka, otec, manželka, ktorí neraz zopli ruky k modlitbe za obrátenie márnotratného dieťaťa. Pán Ježiš vo svojej škole apoštolom viackrát hovoril na tému obrátenia. Spomeňme si na podobenstvo o márnotratnom synovi, ale pripomeňme si aj udalosť z Golgoty, keď jednému lotrovi na jeho prosbu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23,43). Za Ježišom prichádzalo mnoho ľudí. Medzi nimi boli mnohí, ktorí si svoj život pokazili hriechom, buď verejným alebo skrytým, a všetkých rovnako na tieto chyby upozorňovalo svedomie. Nejeden sa pokúšal zanechať zlú cestu, vrátiť sa späť a začať žiť odznova. Návraty sú však vždy veľmi ťažké. Ježiš vedel o našich slabostiach, preto raz povedal i tieto slová: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali“ (Lk 5,32). Kto myslel s nápravou vážne, tomu Ježišove slová zneli ako balzam na ubolenú dušu, bol to liek nevídanej hodnoty. Niečo podobné počujeme i dnes z evanjelia: „Čo myslíte? Keby mal niekto sto oviec a jedna z nich by zablúdila, nenechá deväťdesiatdeväť na vrchoch a nepôjde hľadať tú, čo zablúdila? A keď sa mu ju podarí nájsť, veru, hovorím vám: Bude mať z nej väčšiu radosť ako z tých deväťdesiatich deviatich, čo nezablúdili.“ A k týmto slovám Ježiš dodá ešte vysvetlenie: „Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých“ (Mt 18,12-14).
V našom živote sa stávajú aj také veci, že vieme posúdiť hriech, chybu svojho blížneho. Robíme často opak, ako by to urobil Pán Ježiš. Nalomenú trstinu dolomíme, hasnúci knôtik uhasíme, súdime, akoby nás niekto poveril a dal moc vyniesť rozsudok. Často v našom oku brvno nebadáme, ale smietku v oku blížneho zbadáme hneď. Hľa, a tak sa cítime šťastní, keď je situácia opačná, keď sa jedná o nás. Keď nás ťažia naše výčitky svedomia za naše hriechy a nájde sa brat, sestra, ktorý namiesto výčitiek vie nás povzbudiť, aj keď s vážnou tvárou povie, aké sú naše povinnosti, čo máme hneď, alebo čo najskôr spraviť a ktorý nás v našich ťažkostiach ešte viac nepritlačí k zemi, ale naopak, svojím príkladom, dobrou radou, modlitbou podrží. Keď cítime v sebe tmu a ďalšie následky po našich hriechoch, keď nevidíme cestu a brat, sestra ukáže svetlo, ktorým je pre nás veriacich Ježiš Kristus. Toto je učenie Ježiša Krista, toto si musí udržať aj Cirkev a toto si musíme osvojiť všetci, ktorí sa považujeme za veriacich. Zostať verní, vedieť nájsť cestu domov, do domu dobrého Otca, hoci sme už dávno márnotratní synovia. Otec odpustí skôr, ako si myslíme. Jeho láska vysoko prevyšuje našu nenávisť. Jeho láska k nám ho priviedla, aby zomrel za nás. Veď sám to krátko pred smrťou povedal: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15,13).
Tieto Ježišove slová nesmú odznieť nahlucho. Čakajú našu odpoveď. Žene pristihnutej pri cudzoložstve, ktorú priviedli pred Ježiša, povedal: „Nikto ťa neodsúdil?“ Ona odpovedala: „Nik, Pane“. A Ježiš jej dodal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ (Jn 8,10-11). Často si máme pripomenúť svoje slabosti. Často sa vracať k tomu, čo nám bolo odpustené a vzbudzovať si túžbu viac neuraziť hriechom Boha. Pripomenúť si lásku, ktorá čaká na našu odpoveď. Pavol v Liste Korinťanom hovorí: „Čo by som hovoril jazykmi ľudskými aj anjelskými a lásky by som nemal, ničím by som nebol...“ (Kor 1,1-13). Láska je najväčšia čnosť. V Starom zákone platilo opačne: Oko za oko, zub za zub. Ježiš však vyhlásil príkaz lásky - Milovať budeš Pána, Boha svojho...
To však vyžaduje chuť pracovať na sebe. Odstrániť blízku príležitosť k hriechu. Odstrániť všetko, čo nie je láska! Je to vecou cti nás kresťanov, ak chceme žiť ako nám prikázal Kristus a ak chceme za svoj život prijať zaslúženú odmenu. Nemajme strach zo sviatosti zmierenia. Hoci kňaz je len slabý človek, je si však vedomý, že nie on odpúšťa, ale ten, ktorého vo sviatosti zmierenia zastupuje. Priznám sa, že neraz mám radosť z vás a mnohí ste mi osobne príkladom. Amen.